Ľadová vášeň, alebo Tango na Južnom póle

Začalo sa to tak nevinne, v jeden mrazivý decembrový týždeň roku 2019, ktorý som trávil so svojimi maďarskými priateľmi na Balatone. Áno, dobre čítate, zimná dovolenka na Balatone.

Lyžovačku môžete mať v zime všade naokolo až do mája, ale tráviť mrazivú zimu na Balatone, to je len pre fajnšmekrov. Bola suchá, mrazivá zima, hrubý ľad Balatonského jazera bez smietky snehu sa odrážal od oblohy, vyzeral ako ranná kľudná vodná hladina. Všade bolo také statické ticho.

Ja s kamarátom Gáborom z Budapešti, s drobnou Gabi z Nýiregyházy a vysokou modelečkou Lindou z Budapešti, dvomi čerstvo prijatými príslušníčkami maďarskej jednotky TEK sme si požičali veľký katamaran s namontovanými korčuľovými nožmi namiesto plavákov, tzv. iceboat, s ktorým sme sa pohybovali po zamrznutom jazere ako na plachetnici v lete na vode. Iba s tým rozdielom, že skákať rozjarený z katamaranu do vody sa nedalo, ale zato sa pri zatáčaní dalo z neho slušne vypadnúť, to ste sa potom po ľade kĺzali niekoľko sto metrov. Ale zábava je to rovnaká.

Noci sme na katamarane netrávili, hoci na letný bivak je uspôsobený. Iba prvú noc sme takto strávili a stačilo nám. Hoci tá tmavá nočná obloha, keď sa hviezdy odrážajú od ľadu tak, že nevidíš, kde končí povrch jazera a začína obloha a ty sa cítiš ako kozmonaut uprostred vesmíru, to stojí za to. A absolútne ticho. Ako vo vesmíre. Romantika. Pri mínus 20 stupňoch celzia v noci to však nebola žiadna výhra. Keď sa nepohybujete, tak vám zima preniká až za nechty.

Tango uprostred Balatonu

Našťastie sme so sebou mali izraelské vojenské spacáky s dutými vláknami, takže sme sa vyspali ako hybernujúce medvede. Nad ránom sme si na plynovom variči uvarili z ľadu čaj a zapálili len tak pre náladu okolo katamaranu čajové sviečky, čakajúc na východ slnka. Nad ránom, pri svitaní, sme si zatancovali na ľade Tango. Linda je maďarská vicemajsterka v spoločenských tancoch, takže to dala s gráciou. Nie síce argentínske tango, iba klasické, ale na klzkom ľade to bolo jedno. Cez mobil sme si púšťali skvelú tangovú skladbu Blue Tango od Paola Conteho, mobil vydržal hrať asi štvrť hodinu, potom mu zamrzla batéria. Ale zábava nachvíľu bola. Tango uprostred Balatonu. No zažil som tango aj na takom mieste, kde netancoval ešte nikto na svete. Ale vydržte do konca príbehu...

Takže po tomto nočnom zážitku sme každý ďalší večer zakotvili v niektorom z prístavov v okolí a ubytovali sa v miestnych hoteloch, kde sme v teple plápolajúceho hotelového krbu a pri varenom víne s klinčekmi, opekaných jablkách a palacinkách a pohárom skvelého červeného Egri Bikavér trávili dlhé večery.

S Gáborom sa poznám asi dvadsať rokov, stretli sme sa na viacerých „spoločenských“ akciách po celej Európe. Na prvý pohľad úradník, na druhý pohľad rocker, ale to je všetko len také krytie. V skutočnosti je vysielaný riešiť v mene svojej vlády problémy. Niečo ako diplomat s povolením rozdávať údery.

Tak sme po večeroch s Gabi a Lindou, ktorá je mimochodom neterou herečky Nóry Górbe, ktorá v osemdesiatych rokoch ako policajtka Linda Veszprémi pobláznila celé Slovensko v maďarskom detektívnom seriáli Linda, trávili nezabudnuteľný týždeň na Balatone. S Gáborom sme im porozprávali svoje zážitky z Belehradu, odkiaľ sme v júni 1999 museli evakuovať americkú speváčku a herečku Barbru Streisand počas jej turné po južnej Európe z belehradského hotela Falkensteiner, keď tam chalani zo Specnaz oslavovali svoju spektakulárnu akciu, kedy britským jednotkám NATO vyfúkli pred nosom obsadenie Kosovského letiska v Prištine. Vymyslel ju priamo ich veliteľ jednotky, žiadny pupkatý generál z generálneho štábu. Len škoda, že štáb ich opäť raz nechal v štichu, vyhladovaných týždeň bez proviantu a vody a tak museli obsadené letisko nakoniec opustiť. Typické pre ich armádu. Ale akcia to bola geniálna, dlho sa o nej v istých kruhoch hovorilo. Tak v tomto najlepšom belehradskom hoteli zdemolovali všetko, čo sa dalo. A my sme si s Barbrou, vezúc ju cestou do bezpečia na jednu ambasádu, pokecali o jej filmoch, hudobných albumoch a tak. Aj autogram nám dala. Aj fotku v trojici za volantom nášho bieleho pancierovaného Landcruisera s ňou máme.

***

Sobota ráno v hoteli Holiday, jednom z mála celoročne otvorených ubytovacích zariadení v Siófoku. S priateľmi počas raňajok plánujeme dnešný cestovný itinerár. Na tablete analyzujem správy o počasí, hlásia doobedňajší juhozápadný vietor tri metre za sekundu, ideálny na priečny trim na plnú plachtu zo Siófoku do Balatonfüredu. Zrazu Gáborovi zvoní telefón. Zdvihne ho, postaví sa a rukou nám dáva signál, že máme byť ticho. Volal mu minister zahraničia. Bol to dlhý telefonát, ktorý nám kompletne zmenil plány na zvyšok dovolenky.

-Halley VI? Čo ste sa kompletne zbláznili? A prečo ja, čo tam nemôžu poslať niekoho zo svojich? To je cez polovicu sveta... hnevá sa Gábor do telefónu.

Musel nám to oznámiť. Bol požiadaný o zabezpečenie dodávky výskumného zariadenia Maďarskej akadémie vied na britskú polárnu stanicu Halley VI na Antarktíde. Náklad sa nachádza v colnom sklade v Bejrútskom prístave a má slúžiť medzinárodnej expedícii na tejto polárnej stanici na spektrálnu analýzu UV žiarenia. Nejaký spoločný maďarsko-britský projekt v rámci ESA. A treba dozrieť na bezpečnosť zásielky. Lenže Libanonci to nechcú ďalej pustiť, tak sa to rieši diplomatickou cestou, pomáha im pri tom i slovenské veľvyslanectvo. Lenže toto je Blízky východ..., diplomati sú ľudia zvonka, v Libanone všetko funguje cez rodiny, klany, etniká, treba to poznať zvnútra, toto diplomati nechápu, preto sa tu ani veľa za tie roky nepohlo.... nejak sa to skrátka zadrháva. Takto mi Gábor vysvetlil celú pointu.

- Volaj nazad Péterovi, hovorím Gáborovi.

- Ty sa poznáš s našim ministrom? pýta sa ma začudovane, ale neprotestuje. Volá mu a podáva mi telefón. Zdravím sa s Péterom, ten mi objasňuje pointu. Pomaly ma tak diplomaticky vťahuje to akcie, sonduje, či by som i ja po svojej linke nemohol pomôcť. Čoby nie...

***

S Gáborom žhavíme linky, Gabi a Linda sa pri nás začínajú nudiť. Zrazu dostávam telefonát zo slovenského veľvyslanectva v Bejrúte. Volá mi moja stará známa, Andrea, je opäť po rokoch na vyslaní v Libanone. Obe veľvyslanectvá sú na nohách. Druhá zložka zahraničnej služby skrátka funguje inak, tu sú lepšie nastavené priority.

Nebudem zdržiavať detailami, náš balatonský pobyt sme si o jeden deň skrátili, dievčatám ten víkend vynahradíme inokedy. Tak sme sa s nimi ešte raz rozlúčili a poobede sme s Gáborom zašli do Budapešti na ministerstvo pre povolenia, už sme ich mali pripravené.

Z Budapešti žiadne civilné lietadlo priamo do Bejrútu nelieta, takže nás služba odviezla na vojenské letisko NATO v Kapošvári, odkiaľ sme vrtuľovým špeciálom za päť hodín doleteli do Bejrútu.

Tu som sa na letisku zvítal s Andreou a hneď sme išli s miestnymi autoritami riešiť problém. Trvalo nám to celý deň, bolo to niečo za niečo, ale s miestnymi sme sa napokon dohodli. Úspešný výsledok rokovania sme oznámili na slovenskú i maďarskú ambasádu a s Gáborom a Andreou sme išli osláviť dohodu večerou v jednej lepšej reštaurácii v Zaitunay Bay na pobrežnej promenáde.

Oni vedia všetko...

Ako sme večerali, niekto ma zozadu pohladil po ramene. Otočím sa a stuhnem. Bola to moja Nurit. Vyskočil som z kresla a objali sme sa. Je stále krásna, i keď pätnásť rokov na jej tvári zanechalo svoje stopy.

... pre OSN? Som rád, že sa už nevystavuješ riziku, hovorím jej, držiac ju za ruku. Záleží mi na tebe... rozprávame sa a náš rozhovor zaniká vo vrave reštaurácie. Vedela, že sme tu v Bejrúte, oni vedia všetko...

Po hodine sa lúčime. Nurit nám pri rozlúčke s vážnou tvárou hovorí:

- Vyhýbajte sa prístavu, ak je to možné. Niečo veľkého sa v blízkej dobe chystá. Nevieme čo, ale bude to veľké.

- Jasné, my sme tu iba na skok, zľahčujeme situáciu. Hop on, hop off.

***

Na druhý deň s dvomi dodávkami z maďarského veľvyslanectva prekladáme dva modré kontajnery určené na antarktickú základňu. Odvážame ich na letisko, britské nákladné lietadlo už čaká. Posádka nakladá debny a s Gáborom a Andreou nasadáme do lietadla. Máme na sebe letecké overaly, toto nie je totiž bežná civilná linka, kde si hoviete v teple na plyšových sedadlách a s cateringom počas letu, toto je cargo.

Čaká nás dvanásťhodinový let s medzipristátím v Burundi. To Burundi, z ktorého si všetci Slováci tak veľmi robia srandu. Ale keby videli, akí milí a slušní ľudia tam žijú a aké vysoké, štíhle, exotické burundské letušky na letisku majú, sklapli by im zuby.

Cesta do Antarktíty nie je ako kresliť prstom po google mape

Po dotankovaní sme doleteli do Kapského mesta. Tu sme opäť dotankovali a technici pripevnili na lietadlo podporné snehové lyžiny. Budeme pristávať na talianskej antarktickej základni Belgrano II, ktorá je v týchto mesiacoch upravená na pristátie lietadiel na snehu. Teraz je na južnej pologuli leto, žiadne extrémy počasia nehrozia. Čaká nás ďalších osem hodín letu. V lietadle už spíme, potrebujeme načerpať sily. Monotónne vrčanie motorov uspí každého. Okrem pilotov.

Jediné šťastie, že nemusíme riešiť pásmovú chorobu, jet lag, nakoľko sa stále pohybujeme v podstate v jednom časovom pásme od severu na juh. Spíme, skrátiť si monotónny let sa inak nedá, cesta do Antarktíty nie je ako kresliť prstom po google mape.

Pristáli sme mäkko, zobudili sme sa na mierny zhup. Sme v Antarktíde, na talianskej antarktickej základni Belgrano II. Vystúpili sme z lietadla, prekvapivo je tu okolo nuly, jasno, až z toho štípu oči, nakoľko sneh ostré, ničím nefiltrované svetlo mnohonásobne zosilňuje. Nasadzujeme si slnečné okuliare ako povinnú výbavu. Vítajú nás Taliani, sú radi, že po pár týždňoch stretli niekoho cudzieho. Prekladáme náklad na ratrak s prívesným vozíkom, ktorý nás zavezie k morskému prístavu. Na britskú základňu by sme sa po súší nedostali, je to vyše tristo päťdesiat kilometrov popraskaným ľadom.

V prístave sme preložili náklad na britskú hliadkovú fregatu a o hodinu sme vyrazili na poslednú, desaťhodinovú časť našej misie. Sedíme na palube fregaty, plavíme sa bezpečne asi päť kilometrov od brehu, aby sme nenarazili na odlomené ľadové kryhy, ktoré sa od pobrežia s rachotom odlamujú. Prichádza k nám kapitán tejto vojnovej lode, ktorá sa zúčastnila bitky o Malvíny a opýta sa nás:

- Nechcete si zastrieľať z guľometu do ľadových krýh? ... a ukázal na veľké hory ľadu, ktoré sa plavili v bezpečnej vzdialenosti od našej lode.

Kapitán dal povel k paľbe. Andrea stláča spúšť.

Ja som mal streľby po krk z mojich misií, ale Andreu to nadchlo. Bola plná napätia z cesty, tak odišla s kapitánom na prednú palubu. Kapitán ju postavil k prednému guľometu, ukazuje jej, ako sa nabíja, čo kde natiahnuť, odistiť, Andrea po ňom opakuje. Je pripravená, čakajúc na povel. O desať minút sme sa priblížili na dvesto metrov k tmavomodrého ľadovému kolosu týčiacemu sa do dvadsaťmetrovej výšky. Kryha bola majestátna, ticho sa pohupovala na hladine. Kapitán dal povel zastaviť motory. Loď sa natočila bokom k ľadovej kryhe. Všetci sme vyšli na kapitánsky mostík, so záujmom sledujúc, čo sa bude diať. Pre istotu mobily v ruke, so snahou zvečniť tento okamih.

Pozrel som na Andreu, ktorá v predklone oboma rukami kŕčovito zvierala pažbu guľometu s prstom na spúšti. Ktovie na koho, či na čo práve myslela. Možno na svojho neskúseného šéfa...

Psychorelaxačná pomôcka, takýto guľomet...

Kapitán dal povel k paľbe. Andrea stláča spúšť. Ozvala sa dunivá paľba a z hlavne vyšľahli plamene. ra-ta-ta-ta-ta-ta-ta-ta-ta guľomet bez prestania strieľa, z hlavne vystreľujú šípky striel, zabárajúce sa do modrého ľadu a rozprskávajúce sa na jeho povrchu. Tmavomodrý ľad sa mení na biele rozbité sklo, začínajú z neho do vody vypadávať obrovské bloky rozstrieľanej ľadovej kaše. Andrea pevne drží guľomet a odhodlane praží rozžhavený kov po celej ploche ľadovej kryhy. Vyzerá ako Rambo vo vietnamskej džungli. Nohy má po členky zaborené v prázdnych, dymiacich nábojniciach. Neustále strieľa, kričí pri tom „ty hajzel!!!“. Psychorelaxačná pomôcka, takýto guľomet...

Kryha vyzerá ako včelí plást. Cvak, cvak, posledné náboje, tisícranový veľkokapacitný zásobník je prázdny. Andrea energicky zatiahne za uzáver, z guľometu vypadáva posledná prázdna nábojnica, s cinkotom dopadávajúca na palubu. Hlaveň je rozpálená do svetločervena ako paviánova fujara.

- Haaaah, Andrea si hlučne vydýchne a uspokojená pozrie na nás, stojacich na kapitánskom mostíku. Tlieskame jej.

***

Zrazu počujeme ohlušujúce praskanie ľadu. Tá dostrieľaná, rozpraskaná, dvadsať metrov vysoká stena ľadu sa začína lámať. Odpadáva z nej asi desaťmetrový blok, ktorý sa ako v spomalenom filme zosúva s ohlušujúcim špľachotom do vody. S údivom to pozorujeme a nakrúcame na mobily. Táto odpadnutá hmota však narušila rovnováhu celej obrovskej stometrovej kryhy, ktorá sa teraz celá začína prevracať nabok ako Titanic. A to je už skutočné nebezpečenstvo. V priebehu desiatich sekúnd sa celý tento kolos, veľký ako lietadlová loď, prevrátil na bok a spod neho vytrysklo obrovské množstvo vody, ktoré okamžite vyvolalo dvadsaťmetrovú vlnu, valiacu sa na nás.

Chytáme sa madiel, čakajúc na náraz obrovskej vlny

Kapitán zakričal: spustiť motory, na ľavobok, full engine! Začína sa boj s časom. Fregata prudko otáča po smere približujúcej sa ľadovcovej cunami. Máme ju už iba päťdesiat metrou za sebou. Všetci vbiehame do veliacej miestnosti za mostíkom, Andrea dobieha zdola posledná, zatvárajúc za sebou ťažké kovové dvere. Chytáme sa madiel, čakajúc na náraz obrovskej vlny. O desať sekúnd sa loď začína nakláňať provou dopredu, vidíme morskú hladinu ako zo žeriavu, pod sebou. Ako vo filme Interstellar, gigantická vlna z našej lode robí obrovský surf. Naberáme neskutočnú rýchlosť, akoby naša štyridsaťmetrová loď bola plastovou hračkou. Zrazu zhup, vlna nás podplaví, nohy nám vyleteli do vzduchu, padáme na podlahu veliacej miestnosti, za ňou sa prihnala ešte jedna, menšia, sekundárna vlna a zrazu je kľud. Pozeráme, ako sa obe vlny od nás vzďaľujú na šíre more. Vydýchli sme si. To bol adrenalín...

***

Po chvíli dal kapitán povel pokračovať v plavbe na základňu Halley VI Research Station, kde sa nachádza cieľ našej cesty.

Po desaťhodinovej plavbe sme prirazili k prístavnému mólu. Na brehu, kde bolo umiestnených šesť veľkých lodných kontajnerov, slúžiacich ako prístavné ubikácie a sklad zásob a paliva, nás už čakajú dva hranaté oranžové expedičné ratraky. Nakladáme debny s vybavením na prvý z nich, druhý je pre posádku. Vedci zo základne nás vítajú, ale majú také zamrznuté tváre. Žeby od zimy? Je okolo nuly, tak asi sú nevyspatí, lebo teraz je tu polárny deň a slnko celú noc nezapadá. Tak sme si to vyložili a už to ďalej neriešime. Iba nás zarazilo, že tak túžobne pozerajú na britskú loď. Gábor s Andreou ostávajú v prístave. Niečo sa im na celej veci nezdá. Inštinkt. Tak som sa s Gáborom dohodol, že na dopravu zariadenia na základňu namiesto neho dozriem ja, aj to tam všetko vypodpisujem, lebo je to projekt financovaný EÚ a tam musia sedieť hlavne papiere. Veziem sa s výskumníkmi asi tridsať kilometrov, slabú hodinku, snažiac sa pritom nadviazať rozhovor. Oni však zaryto mlčia.

Na základni je stála päťdesiatčlenná posádka, zväčša Briti, ale v súvislosti s medzinárodnými projektami sa stále viac internacionalizuje. V súčasnosti je to tak globalisticky premiešané, ako pomaly už v celej Európe, polovica vedcov je zo zvyšku sveta a celej stanici už pol roka velí žena, bývalá maďarská ministerka. Tak to už chápem, prečo sa tak veľmi angažoval maďarský minister zahraničia...

Vystúpime pred hlavným, červeným modulom antarktickej stanice, navzájom poprepájanej modulovými kontajnermi. Stanica vyzerá ako obrovská praveká stonožka na vysokých teleskopických nohách. Je to chytré riešenie, lebo takto stanicu nikdy nezafúka sneh, ktorý prinášajú silné zimné vetry.

Alfa samica miestnej základne

Vchádzame do centrálneho modulu, v ktorom sú prítomní takmer všetci výskumníci. Väčšina v tríčkach, čo ma prekvapuje, ale ako hneď zisťujem, tu v modulových kontajneroch je veľmi teplo, základňa je totiž ultramoderná, postavená z high-tech materiálov, teplo čerpajú z geotermálneho vrtu pod základňou, elektrinu majú dvadsaťštyri hodín denne celý pol rok zo slnečných panelov, na zvyšok roka, keď slnko zájde za horizont, ju natlačia do batérií. Takže si tu žijú ako v bavlnke. Iba zásoby potravín musia dovážať.

Predstavím im účel našej misie, oni sú už informovaní, súhlasne pohmkávajú. Podávame si ruky, mierne úsmevy, moje pokusy o vtipy však nenachádzajú úrodnú pôdu. Zrazu do miestnosti vchádza veliteľka základne. Taká štíhla čerstvá päťdesiatnička, vyzerá ako dôstojníčka Ripleyová z filmovej série Votrelec. Povahou sú na prvý pohľad identické, to v každom prípade. Fyzicky mi skôr pripomína moju obľúbenú maliarku, éterickú divu éry Artdeco Tamaru Lempickú . Už na prvý pohľad je to Alfa samica miestnej základne. Všetkých tu má na povel, nikto sa jej neodvažuje protestovať. Generálka v sukni, či skôr v leginách. Vlčica. Ale krásna, štíhla, vysoká vlčica. Má pretiahnutú tvár s dioptrickými okuliarmi a červenými vlasmi, s veľmi výrazným nosom a neodolateľne krásnymi ústami. Monika.

Vlčica

Zobrala ma hneď do svojho veliteľského modulu. Pustili sme sa do práce, podpisovali sme prehlásenia, technické listy, colné deklarácie, nákladné listy, poistné zmluvy, no spústa papierovačky... až po takmer hodine sme boli hotoví. Povinnosti sú na nami, môžem si vydýchnuť. Vlčica zavolala na zástupcu so strohým príkazom, aby nám pripravil čaj.

Čakáme, debatujeme o miestom počasí. Vo vitríne za sebou má Vlčica vystavený model lietajúceho taniera s nemeckou svastikou Haunebu a knihu Operácia HighJump.

- Vy tomu veríte? spýtam sa jej.

- Kto uverí, uvidí. Alebo je to naopak? Kto uvidí, uverí? záhadne sa usmeje.

- Zajtra ráno priletí z nórskej polárnej stanice malé výskumné lietadlo, smerujúce na Južný pól, poďte tam som mnou... pozýva ma na výskumný let.

- Musím sa vrátiť na loď, čakajú ma, fregata o dva dni odchádza z prístavu, snažím sa z toho vyvliecť.

- Pôjdete, bez debaty, ste už nahlásený, ja tu velím, ja zodpovedám za výsledky celej základne. Alebo sa chcete peši vrátiť do prístavu? Zariadim, ak chcete... tlačí na mňa, prižmuruje oči a neutrálne sa usmieva. Bolo vymaľované. Vlčica rozhodla za mňa.

Tak toto je ten slávny pipík sveta...

Išiel som si pospať do pridelenej ubikácie. Na druhý deň ráno, no... o dni sa tu nedá hovoriť, lebo tu je svetlo dvadsaťštyri hodín denne,... tak teda za osem hodín sme s Vlčicou sedeli v prieskumnom vrtuľovom lietadle spolu so šiestimi nórskymi výskumníkmi. Let trval asi tri hodiny, odtiaľto je Južný pól asi tisícšesťsto kilometov. Po súši je teraz v lete cesta nemožná kvôli prasklinám v roztápajúcom sa ľade.

Pristáli sme na vyčistenej ploche asi päťsto metrov od bóje s vlajočkami, označujúcej Južný pól. Vystúpili sme, Nóri vybaľujú svoje prístroje a bežky. Budú tu v okolí robiť nejaké merania. Tak toto je ten slávny pipík sveta...

Je krásne jasno, bezvetrie a príjemne teplo, okolo nuly. Ja s Vlčicou kráčame peši k pólu. Sneh je tvrdý, škrípe nám pod nohami. O desať minút sme pri vlajočkách. Tak toto je pipík sveta, keby tie vlajky niekto zapichol o sto kilometrov ďalej, nikto by to nezistil. To by sa s tým dali robiť dobré ofajče, spraviť si fejkový Južný pól niekde sto kilometrov od pobrežia a vodiť tam turistov, pomyslím si. Ešteže je to ďaleko od Slovenska, lebo Slováci by sa toho hneď chytili. A fotili by naivných turistov pred tabuľkou s nápisom Južný pól, stojac pred slovenskou vlajkou a v ruke s krajcom chleba a soľou. Poľskou, cestárskou...

***

Stojíme uprostred vlajočkového poľa s lietadlom a Nórmi v diaľke na pozadí. Koľko expedícií v histórii sa sem snažilo krvopotne dostať a teraz, v dvadsiatom prvom storočí stačí nasadnúť do lietadla a suchou nohou ste tu. Užívam si to. Zážitok sám o sebe.

Práve sme s tangom obkrúžili celý svet...

- Zatancujme si Tango, poviem Vlčici. Tango na Južnom póle ešte nikto netancoval.

Vlčica prižmúri oči. Chytím ju do náručia a v lyžiarskych overaloch a snehuliach tancujeme základný tangový krok okolo vlajočiek. Vlčica tango tancovať nevie, ale nechá sa viesť. Obkrúžili sme celý vlajočkový ostrov.

- Práve sme s tangom obkrúžili celý svet, je Vám to jasné... hovorí mi Vlčica.

Fakt, nenapadlo mi to, my sme vlastne obtancovali zemeguľu. Ostal som stáť ako obarený. Toto sa nepodarilo ani Pablovi Verónovi, ha!

***

Vlčica pristúpila ku mne a chytila ma rukami za rozopnuté lemy vetrovky. Vášnivo ma pobozkala, až mi vysala vzduch z pľúc. A znova a znova, nejak ju prepólovaný magnetizmus dostáva do varu. Nebránim sa, naopak, robí mi to dobre. Je to fakt mimoriadne krásna žena, aj keď vekovo tak tak. Ale bozkáva sa neskutočne dobre. No aby nie, veď je to Alfa samica! Tak sme obkrúžili v bozkoch opäť celý vlajkový ostrovček, celý Južný pól, celú zemeguľu.

Ešteže nemrzne, lebo v tom prípade by sme ostali k sebe primrznutí. A ešte šťastie, že tu v Antarktíde nežijú ľadové medvede, lebo keby nás nejaký videl, tak by sa k nám iste rád pridal do trojky.

- A čo ešte vieš robiť na Južnom póle? pýta sa ma rozvášnená Vlčica. Cítim, že sa to začína trochu zvrhávať, po očku sledujem Nórov, ako v diaľke zapriahajú sane so signálne sfarbenými červenými vakmi za svoje lyže.

- Napríklad Pexeso, cicááá hovorím Vlčici s maďarskou slangovou poznámkou. Pozrie na mňa, držiac ma za klopu vetrovky.

- Nehovor mi cicááá. A to pexeso je čo? Nejaká vaša slovenská hra? s prižmúrenými očami sa mi nabudená Vlčica svojim nosom dotýka pier.

- No čo bude ... ? pozerá na mňa záhadne.

***

Nóri si dokončili svoje merania asi kilometer od nás. Ja s Vlčicou sme uprostred vlajočiek zanechali v snehu vtlačeného jedného veeeľmi hlbokého andelíčka...

***

To tu mám ostať s Vlčicou? Veď by ma zožrala, alebo skôr zotročila a stal by sa zo mňa taký istý mumák, ako títo tu.

Bolo tu krásne. Inšpiratívne. Všetci sme po hodine nasadli do lietadla a o tri hodiny nás lietadlo vyložilo na našej základni Halley VI. Zbalil som si veci, rozlúčil sa výskumníkmi a s Vlčicou a o pár hodín ma ratrak doviezol do prístavu. Práve včas, lebo meteostanica na základni Belgrano II hlási blížiacu sa snehovú búrku od pobrežia.

V prístave to už bolo cítiť, dvojmetrové vlny bili do móla a prejsť cez lávku na pohupujúcu sa loď bolo nemožné. Fregata však musela vyplávať na otvorené more, lebo vlny by ju vohnali na ostré prístavné skaly, kde by si poškodila trup a musela by tu mesiace čakať na opravu. To tu mám ostať s Vlčicou? Veď by ma zožrala, alebo skôr zotročila a stal by sa zo mňa taký istý mumák, ako títo tu... pomyslím si.

Tak som sa vyzliekol, šaty vyhodil ďalekým a vysokým oblúkom na palubu lode, kde ich zachytila Andrea a ja som nahý skočil do vĺn. Na studenú vodu som zvyknutý, to mám rád. Doplával som k lodi a po lanovom rebríku som sa vyštveral na palubu. Keď ma zbadala Andrea, podávajúc mi šaty sa ma prekvapená spýtala: to kde všade máš cucfleky?

***

Po desiatich hodinách sme dorazili na taliansku základňu Belgramo II, kde sme hneď presadli do lietadla, smer Kapské mesto. Tam som sa s Andreou a Gáborom rozlúčil, oni pokračovali až do Európy bezomňa, ja som tu ostal na pár dní u môjho dobrého kamaráta Pietersa v Novej Constantii a následne som z Južnej Afriky odletel do HongKongu, kde som chcel stráviť Nový rok a kde som nečakane zažil ešte jeden divoký hotelový príbeh.

***

A keď Vlčici skončí jej Antarktická misia, tak si s ňou veľmi rád spravím okružnú jazdu zamrznutým Balatonom.

Viszontlátásra, Vlčica! Tú divokosť ti oplatím.

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Lake_Balaton_in_winter_-_Balatonfoldvar.jpg

https://balatonfoldvar.info.hu/en/around-foldvar/balaton-uplands-national-park

https://www.iceboatfoundation.org/

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Halley_VI_Antarctic_Research_Station_-_Science_modules.jpg

https://www.bas.ac.uk/polar-operations/sites-and-facilities/facility/halley/

https://en.wikipedia.org/wiki/Tourism_in_Antarctica

https://www.dailymail.co.uk/news/article-10234445/Incredible-moment-pilot-land-Airbus-A340-ANTARCTICA.html