29.6.2023 10:52

Vzdialené vrcholky hôr alebo Moja cesta do tvojich vlasov

Iba naše bozky nás môžu prezradiť, vo chvíľach, kedy sa pri tanci strácam v tvojich kaderách.

Nový Zéland je krásna krajina, plná čarokrásnych prírodných scenérií. Južný ostrov je hornatý, surovejší, plný vysokých hôr, ktorých bralá prudko klesajú do nížin, plných ľadovcových jazier a do Tasmanovho mora, vytvárajúc tak scenérie ako z Tolkienových filmov, kdežto Severný ostrov je viac nížinný, s miernou klímou, bližšie k rovníku, sem tam popretkávaný sopkami a tropickými národnými parkami, ktoré vyzerajú ako z Jurského parku.

Pred pár rokmi som sa vybral na mesiac trvajúci road trip na Nový Zéland. Pochodil som ho celý - obidva ostrovy, od najjužnejšieho miesta Slope Point až na sever k majáku na Cape Reinga, čo je poctivých dva a pol tisíc kilometrov. Ale bol to krásny zážitok, dokonalé vyčistenie hlavy.

Tu som zažil veľmi zaujímavý, až priam filmový príbeh, dokazujúci už klasické pravidlo, že Slovákov nájdete všade na svete. Iba ten príbeh bol taký hollywoodsky...

Na Novom Zélande mám zopár kamarátov z nášho bývalého regimentu i spomedzi miestnych chalanov z 1st NZSAS, s ktorými sme kedysi dávno absolvovali spoločný survival camp v horách a na plážach Južného ostrova. Odvtedy som si tieto miesta zamiloval a sľúbil som si, že sa sem ešte raz vrátim a spravím si tu dlhý a ničím neručený road trip.

Tak som si teda po dlhých rokoch spravil čas a z Austrálie som vyrazil na Južný ostrov. Kamaráti mi poradili miestnu spoľahlivú požičovňu áut v Dunedine, tak som tam hneď po príchode na Nový Zéland vybral po auto. Voľba nebola ľahká, musel som sa rozhodnúť, či si mám vybrať nejaký kempingový karavan, alebo obyčajné SUV na presuny medzi hotelmi.

Zvíťazil kompromis, brutálny pick up s kempingovou nadstavbou Toyota Tundra, trojtonový mastodont, do ktorého nastupujete ako do traktora. Ale ten pocit bezpečia stojí za to, podobnými autami sme sa brodili v Guayane cez rozvodnené potoky v džungli a štverali sa na Saharské duny. Japonská kvalita, čo ťa nenechá v štichu. Voľba bola jasná. Dohodli sme sa, že sa s autom preplavím trajektom na Severný ostrov a po road tripe auto nechám v Aucklande v ich sesterskej požičovni. Tam si ho iste niekto objedná na cestu na Južný ostrov. Takýto tank sa dlho neohreje na parkovisku požičovne.

Tak som vyrazil, dotankoval, nakúpil potraviny, vodu a kempingové potreby a vyrazil som k južnému cípu Južného ostrova, k Slope Pointu, čo je najjužnejšie miesto na ostrove, kam sa dá dostať suchou nohou. Antarktídu, ktorá je odtiaľto vzdialená necelých päť tisíc kilometrov, tu už veru cítiť. To je taký obrátený Nordkapp na severe Nórska, kde sa fotia turisti pri tej kovovej zemeguli. Ibaže tu u protinožcov je to také menej wau, jedna zbúchaná drevená tabuľa s popiskami a pobrežie mierne sa zvažujúce do mora. No veď si to sami porovnajte na fotke, dva odľahlé body zemegule. Tu na najjužnejšom juhu nenájdete pod nohami žiadne desivé útesy týčiace sa nad chladným rozbúreným morom. Je tu ale menej adrenalínu a takmer žiadni turisti. No veď kto by už sem chodil, nie je tu žiadny supermarket so suvenírmi, žiadne zábavné centrum, žiadny mekáč, žiadna kašírovaná pseudodivočina. Všetko je tu naturálne, naostro. Taká osamelá romantika.

Spravil som si zopár selfies a vraciam sa do stotisícového Dunedinu. To je to mesto, kde novozélandské národné rugbyové mužstvo, známe ako All Blacks, kedysi verejne na Forsyth Barr Stadium prvýkrát pred začiatkom zápasu so svojimi odvekými rivalmi z Anglicka zatancovalo rituálny maorský bojový tanec Haka, majúci za cieľ odstrašiť bojovníkov protivníka a bol to pre Angličanov taký šok, že sa z toho do konca zápasu nespamätali a prvýkrát v histórii utrpeli ponižujúci debakel. A odvtedy sa Haka učí aj na základných školách i v armáde. Ako forma posilňovanie etnickej súdržnosti národa. Bol to skvelý nápad nového trénera národného mužstva.

Ja som zažil Haku, keď nám ju raz večer pri táborových ohňoch počas survival campu predviedli novozélandskí chalani z jednotky 1st NZSAS na divokej pláži v Jackson Bay. Desivo krásny zážitok na celý život, vidieť tie pomaľované, vyformované telá, tieňované oranžovými plameni praskajúcich ohňov jednohlasne kričať divoké maorské bojové pokriky a do toho tancujúc divokú choreografiu s vypúlenými očami a vyplazenými jazykmi, na pozadí strieborného splnu mesiaca a pohupujúcich sa gumových výsadkových člnov . Uff. Zimomriavky mám občas z toho dodnes, keď si na tie chvíle pomyslím.

Už sa zvečerievalo, nemalo zmysel, aby som sa oproti noci vybral na cestu, tak som si vyhliadol jeden penzión s reštauráciou dole na prízemí, hneď vedľa miestneho divadla Regent. Ubytoval som sa a tešiac sa na dobrú večeru po hektickom dni som si sadol dole do reštaurácie, s bočným výhľadom na divadlo. Bolo už okolo siedmej večer, keď som dojedol, avšak celý večer bol ešte predo mnou. Tak som sa rozhodol nakuknúť do miestneho divadla, či sa oplatí na niečo pozrieť. Bol som síce oblečený ako Krokodíl Dundee, ale toto nebolo žiadne národné divadlo, ale malá lokálna scéna a fakt som nemal náladu sa ísť na hotel prezliecť. Pozriem na vývesku a ovanul ma horúci závan sopky. Na plagáte bolo oranžovými kapitálkami v angličtine napísané: „Dnes vystupuje slovenské amatérske divadlo DNV z Európy, so svojou hrou „Kuskanie Floriána vo svätej doline...“ Hmm? Čo je to za názov, to som ani ja nevedel dešifrovať. No to sa na to „kuskanie“ musím pozrieť. A na Slovákov, čo zablúdili až sem k protinožcom, dvojnásobne. Niežeby som vyhľadával prítomnosť súkmeňovcov v zahraničí, to ani omylom, ale trochu slovenskej kultúry nezaškodí ani u protinožcov. Sála plná, komédia v plnom prúde, iba stále čakám na to kuskanie. A asi aj ostatní diváci, lebo tie slovenské herečky sú veru „rúče devy“. Hľadám skutočný názov hry cez mobil – ahá, „Pokušenie vo Svätofloriánskej doline“ je správny názov. Chybička se zjevne vloudila do strojového prekladača miestneho dramaturga. Hmm, žiadne ňu ňu ňu teda nebude. Taká folklórna komédia, neviem či to miestni pochopili, ale zjavne ich zaujali tie staré kroje, lebo hru sledujú so záujmom. Po záverečnej klaňačke opúšťam medzi prvými divadlo, sadám si na terasu mojej reštaurácie, k miestnemu Sauvignon Blanc Marlborough si zapaľujem svoju obľúbenú cigaru cohiba esplendidos a pozorujem západ slnka nad námestím. Konečne kľud. Bezmyšlienkovito sledujem vychádzajúcich divákov, v duchu si plánujem zajtrajšiu cestu cez Arthurov horský priesmyk na divoké, západné pobrežie ostrova.

ale keď ma už Kráska dňa načala...

Po polhodine vychádzajú herci, rozjarení, hľadajúc nejaký podnik, kde by mohli osláviť dnešné predstavenie. Zrážajú si k sebe dva vedľajšie stoly povedľa mňa a objednávajú si víno.

- Aha, miestny Krokodíl Dundee si ale užíva, hovorí tmavovlasá hnedooká Herečka, sledujúc, ako nad pohárikom vína vyfukujem nad hlavu krúžky dymu. Ostatní herci a herečky sa smejú.

Pozriem na túto spoločnosť, do ktorej debaty sa nemám chuť zapájať, ale keď ma už Kráska dňa načala...

180 centimetrov čistej krásy

Cez nos vyfúknem cigarový dym ako čínsky drak. Dym smeruje pod ich spoločný stôl, kde sa začne rozptyľovať a vychádza priamo spod jej kresla. Herečka v oranžovom svetle pouličnej lampy, podfarbujúcej stúpajúci dym, pripomína diablicu v pekle. Výnimočne krásna žena, 180 centimetrov čistej krásy.

- odtiahli vám auto z Devínskej, skočím jej do úsmevu po slovensky. To ste mali vidieť jej reakciu... vyskočila ako srnka, chytila do ruky telefón a panicky v ňom skroluje.

- moment, ja nemám auto... a Vy... ako mi rozumiete...? po slovensky... tu... čo Vy tu robíte? dievča je kompletne rozhodená. Krásne hnedé oči jej kmitajú ako hviezdy na nočnej oblohe.

Užívam si to náramne. Potiahol som si z cigary a predstavil sa. O chvíľu sme už sedeli za jedným spoločným stolom a do pol tretej rána sme sa všetci desiati dobre bavili. Hovorili, že sú tu na družobnej divadelnej šnúre, ktorú im vybavila Janet Campion, režisérka filmu Piano, ktorá sa pozná s vedúcim ich výpravy, režisérom divadelného predstavenia. Herečka, s ktorou som zažil toto vtipné expemporé, je, ako mi sama prezradila, kľúčovou postavou hry, je rozprávačkou príbehu. Musí si pamätať všetko i za iných, rieši viacero vecí odrazu,zanadáva si, ak sa im nedarí, je hybnou silou príbehu, musí preto hrať bez trémy, bez strachu.Dejová línia nepustí.

Režisér si posťažoval, že veľmi často musí obmieňať herecké obsadenie, lebo mladé herečky mu často odchádzajú na materskú dovolenku. Celý súbor sa mu tak za pár rokov obmenil. Veru, ale takáto populačná obmena je bežná v každom mladom kolektíve. Debata sa skĺzla týmto smerom.

Vedeli ste, že v Prahe je pod vrchom Vítkov vybudovaný Žižkovský tunel pre peších, ktorý spája Žižkov s Karlínom a v jeho strede je tektonický zlom, ktorý tam vznikol počas výstavby Žižkovho pamätníka a na tomto mieste je extrémne silná pozitívna geopatogénna zóna, ktorej energia dovádza ženy do zvláštnych hypnotických stavov? Niektoré ženy tu trávia celé hodiny, len tak tam bez vysvetlenia postávajú, samé nevedia prečo.

Alebo Vysoké Tatry, tam tiež fungujú podobné sily, ktoré však majú podľa mňa prirodzené vysvetlenie. Legendárny liečebný dom Helios na Štrbskom plese nebol zbúraný kvôli umelému obmedzeniu ubytovacej kapacity, aby nekonkuroval luxusnému hotelu na druhej strane plesa. Skutočným dôvodom bol fakt, že zo záhadných dôvodov približne každá štvrtá z kúpeľných hostiek v tomto legendárnom liečebnom dome po absolvovaní svojho kúpeľného pobytu otehotnela. To boli obrovské čísla. Ono by to samo o sebe nevadilo, keby medzi nimi nebolo veľa manželiek pracovníkov spoločnosti, ktorá kúpeľný dom sprivatizovala. A tí to len tak nenechali. Pomsta bola sladká, ale pre kúpeľnú klientelu mala trpkú príchuť. I pre manželky manažérov, ktoré sem rady chodili každý rok na ozdravné pobyty.

No ale teraz späť do Dunedinu.

Divadelný súbor začína svoje turné práve v Dunedine, kde majú tri večerné predstavenia, pokračujú o dva dni neskôr v Christchurchi, kde strávia ďalšie tri náročné dni, potom nasleduje presun na Severný ostrov, premiéra ich novej hry priamo v hlavnom meste Wellington, ktorú chcú odprezentovať na reprezentatívnom mieste, lebo v buklete sa to lepšie vyníma a divadelnú šnúru zakončia predstavením v Aucklande, odkiaľ nasleduje už len cesta domov na Slovensko. Po oboch ostrovoch sa presúvajú na dvoch prenajatých obytných dodávkach, naložení až po strop divadelnými rekvizitami a na jednom obúchanom pseudošportovom coupé pre režiséra. Aspoň taký mali zámer. Enémže, ....

Ráno sme sa rozlúčili, popriali veľa šťastia a ja som sa pustil na cestu cez horský priesmyk. Cestu po divokom západnom pobreží som si užíval, západné pobrežie bičované Tasmanovým morom je divoké, nespútané, tu je ešte pôvodná príroda.

Na šiesty deň som si spomenul na divadelníkov. Zavolal som ich vedúcemu - režisérovi, keďže akurát končili šnúru predstavení v Christchurchi a chystali sa pomaly presunúť na trajekt na Severný ostrov. Navrhol som im spoločný výlet na našich autách na jazero Pukaki. Stretneme sa na pol ceste, oni prídu z Christchurchu, ja zo západného pobrežia. Nadšene súhlasili.

...sedeli sme opretí ramenami o seba, vnímajúc sa dotykmi navzájom

Stretli sme sa brehu najväčšieho ľadovcového jazera Nového Zélandu - Pukaki, pod horským masívom Južných Álp. Okúpali sme sa v studenej vode, robili na pláži barbecue a dlho do noci sme si, hladiac na vzdialené vrcholky hôr, rozprávali pri plápolajúcom ohni zážitky, ktoré kto zažil za tieto posledné dni i celkovo v živote. S hnedookou Herečkou, s ktorou sme mali pred pár dňami ten vtipný výstup s Krokodílom Dundeem, sme sedeli opretí ramenami o seba, vnímajúc sa dotykmi navzájom. Vo všetkej počestnosti. Prespali sme vo svojich autách a ráno sme sa stretli pri káve, ktorú sme si uvarili na ohni pri východe slnka. Romantickejšie sa káva uvariť snáď ani nedá.

Otroci kultúry

Divadelníci boli veľmi nadšení dnešným výletom, lebo okrem kempov, divadiel a karavanovej jazdy zatiaľ vôbec nevideli krásy ostrova a ani sa neplánovali zastaviť nikde mimo zvolený divadelný itinerár. Otroci kultúry. Ako tenisti, ktorí poznajú z celého sveta len tenisové kurty. To ja by som si počas súťaží spravil iné výlety, nie že: kurt, šatňa, hotel, banka, letisko... Tých zážitkov by som si doprial viac než zápasov...

Na druhý deň doobeda (museli sme našu družbu dospať) sme sa rozlúčili a zaželajúc si šťastnú cestu sme sa opäť vybrali každý po svojom.

Ja som si chcel ešte pochodiť prekrásne divoké scenérie hornej, severozápadnej časti ostrova, následne sa presunúc na trajekt do Pictonu.

Cestou z kempu som si po pár kilometroch všimol režisérovo auto stáť na kraji cesty a režisér z telefónnej búdky niekam telefonuje a divoko pritom gestikuluje. V aute sedí bezradná Herečka. Z motora ešte vychádza trocha bieleho dymu, zjavne ho uvaril ostrou jazdou vo vysokých otáčkach. V týchto nízkych ranných teplotách treba motor najprv zohriať. Režisér skrátka zvolil zlé auto do zlého prostredia, jeho utýraná herka kľakla. Myslím to auto.

Zmena plánu. Zobral som teda Herečku do svojho auta, smerujúc priamo na trajekt. Ocitla sa v inom svete. Vysedené a riadne prepotené plyšové sedadlá a vydýchaný vzduch bez klimatizácie vymenila za obrovské pohodlné kožené kreslá s masážnou funkciou, príjemne nastavenou klímou, priestorovou hudbou, s ôsmymi reproduktormi Bang Olufsen, z ktorých sa šírila nevtieravá hudba – nie, Viktor Lazlo tentoraz nehrala, bol to nevtieravý šansónový album Aprés rockera Iggyho Popa, ktorý naspieval vo francúzštine a s ktorým vytrel zrak všetkým kritikom svojim netradičným experimentom, dobijúc s ním francúzsku hudobnú scénu.

Cestu trajektom na Severný ostrov sme si užili na hornej palube, sledujúc výbežky divokých hôr, ponárajúce sa do mora okolo prielivu. Aj tu žijú ľudia.

Počas plavby som Herečke navrhol:

- poďme na pláž Karekare, kde sa točila slávna scéna s klavírom, vyloženým na pláži vo filme Piano s Holly Hunterovou a kým režisér zoženie odťah, spravíme si výlet... Herečka s nepredstieranou zvedavosťou v očiach súhlasila s mojim návrhom.

Asi som sa ...

Za tri hodiny sme boli na pláži. Herečka celú cestu spala, aby nie, v takých pohodlných kreslách a s takým sprievodcom sa dobre relaxuje. Doviezli sme sa priamo na piesočný breh, vystúpili sme z auta, zobrali deky, košík s jedlom a vínom a vyrazili sme v ústrety ustupujúcemu odlivu.

Herečku predchla nostalgia, ten film videla viackrát a vždy ju dojal. Popravde, aj mňa. Tak sme obaja, dojatí z rozpamätaných spomienok na neprežitú filmovú romantiku kráčali až na hranicu vĺn. Chodidlá nám obmývalo teplé more. Tu na Severnom ostrove je už teplé, je tu bližšie rovníku. Kráčali sme po členky vo vlnách. Dotýkal som sa mojimi hánkami jej prstov, ale nedržali sme sa za ruky, iba sme sa z času na čas jemne nimi dotkli.

Rozložili sme si deku vyššie na brehu na tmavý sopečný piesok. Otvorili sme si fľašku Hawke´s Bay Rosé a pripili sme si. Okolo nás poletovali čajky, Herečke viali vlasy vo vetre ako šatka hlavnej hrdinky filmu. Pozeral som do jej krásnych hnedých očí. Asi som sa ...

Prstami som sa prehrabával v jej krásnych, dlhých, hnedých vlasoch... stratil som sa v nich...

Prenocovali sme na pláži pri aute. Mesiac plným svitom osvetľoval hrebene vzdialených vĺn, ktorých masívne burácanie zanikalo vo vetre. Oheň nám dohorel až nad ránom. Herečka sa pritúlila ku mne pod deku a bozkom na krk ma zobudila. Cítil som jej studený nosík na svojom líci. Privinul som si ju k sebe. Cítil som jej tlkot srdca na mojom hrudníku. Krásne voňala morom. Nevedel som sa nabažiť jej prenádherných pier. Prstami som sa prehrabával v jej krásnych, dlhých, hnedých vlasoch. Mal som ich rozfúkané všade okolo seba. Stratil som sa v nich a užíval som si to.

Fakt som sa...

Dnes sme sa nikam neponáhľali. Mobilný signál tu nebol. Ja som síce mal satelitný telefón, ale nie som telefónna ústredňa, zvlášť keď mám pri sebe takéto prenádherné stvorenie. Fakt som sa...

Máme jeden deň k dobru...

Režiséra sme nechali svojmu osudu a jeho asistenčnej službe. Akú si vybavil, takú službu dostane. My dvaja sme asistenciu nepotrebovali, vystačili sme si sami.

Poobede sme zbalili veci a vyrazili sme do Hamiltonu, kde už bol v miestnom kempe ubytovaný zvyšok divadelného súboru. Herečka sa počas jazdy konečne dovolala režisérovi, ktorý stihol vyriešiť aspoň núdzový odťah auta do servisu, pozajtra bude auto opravené, aby mohli pokračovať do Aucklandu. Aj tak mali naplánovanú jednodňovú časovú rezervu. Jeden deň k dobru, hmmm...

Horúce city sú predsa v cene výletu

Takže aj my máme jeden deň k dobru, napadlo nám obom. Nebolo nám viac treba, pred Aucklandom sme zabočili doľava a vydali sa na sever, na Cape Reinga, najsevernejší cíp Severného ostrova. Kolegom zavolala, že do Hamiltonu nedorazíme, bolo by to zbytočné sa vracať, stretneme sa až pozajtra priamo v Aucklande.

Cesta na severný cíp ostrova trvala šesť hodín, ale ak som chcel byť s Herečkou sám a na najromantickejšom road tripe na južnej pologuli, no nespravili by ste to pre túto úžasnú bytosť? Horúce city sú predsa v cene výletu.

Dorazili sme do nášho cieľa až v podvečer, slnko sa už skláňalo nad rovníkom. Ubytovali sme sa v neďalekom kempe v Tapotupotu Bay a peši sme vyrazili k majáku. Prechádzka nám veľmi pomohla pookriať po náročnej ceste.

Sever Severného ostrova je romantický. Maják, ktorý tu predstavuje jediný pevný bod na horizonte, v noci smeruje svoje lúče až kamsi za horizont, kde tušíme Fidži a Vanuatu. Jemný morský vetrík nám vanie do tvárí, rozfúkavajúc Herečke jej dlhé tmavé kadere. Stojíme nehnuto v objatí.

Viem, že som sa ...

Na druhý deň vyrážame naboso na obrovské pieskové duny na západnej strane mysu. Cítime sa ako na púšti. Piesok sa nám prevaľuje medzi prstami, prechádzame sa tu široko ďaleko sami a sme šťastní.

Večer sme si opäť zašli k majáku. Pozorujeme, ako jeho svetlo krúži okolo horizontu. Tam niekde v diaľke za horizontom tušíme rovník.

Viem, že som sa ...

***

Na tretí deň tesne poobede sme dorazili do Aucklandu, kde sme počkali na zvyšok divadelnej skupiny. Režisér dorazil tiež. Tváril sa spokojne, auto šliapalo a hlavne, nikto mu neprezradil, že Herečka nebola celý ten čas so svojou skupinou, ale som mnou.

Tu sme sa rozlúčili, divadelníci pokračovali za svojim hereckým šťastím a ja som ostal so svojimi spomienkami na tmavé kadere Herečkinych vlasov, v ktorých som sa po večeroch strácal.

***

Raz za dlhý čas sa v Bratislave stretneme na Tangu. Nikto z prítomných netuší, čo sme na druhom konci sveta spolu prežili. Iba naše bozky nás môžu prezradiť, vo chvíľach, kedy sa pri tanci strácam v tvojich kaderách.

***

... do teba... iba tak jemne platonicky...