14.6.2023 17:10

Moje Nebo nad Berlínom

Vyzerali sme ako anjeli z filmu Nebo nad Berlínom. Dole pod nami spievala Viki svoj koncert a keď nás v modrom svetle reflektorov zbadala, na chvíľu sa odmlčala, zasnila a poslala nám vzdušný bozk.

Už kedysi dávno v dvadsiatych rokoch minulého storočia bol Berlín výstavným, veľmi poživačným, dekadentným mesto, v ktorom sa naplno žilo, bola to dvojička Paríža počas Belle Époque, s celou tou stratenou povojnovou generáciou, s burleskami, nočnými klubmi, divadlami, hriešnymi štvrťami, bol to taký Paríž na Spréve. A po vojne, v päťdesiatych rokoch sa začal opäť tvoriť nový príbeh, rozdelený múrom medzi dva nezmieriteľné svety.

Tu som sa po pár rokoch opäť stretol so svojou náhodnou známou, belgickou soulovou speváčkou Viktor Lazlo. V jeden neskorý augustový večer sme si s priateľmi z Humboldtovej univerzity, kde som trávil pracovnú stáž, zašli do hotelovej kaviarne luxusného hotela Adlon Kempinski hneď vedľa Brandenburskej brány a keď sme sa posadili do pohodlných kožených kresiel v lobby bare, počul som nezameniteľný soulový hlas mojej hongkonskej známej.

Po večeroch tu Viki máva svoje soulové a jazzové koncerty, na ktoré chodia berlínski fajnšmerkri, ktorí ju poznajú ešte z čias, keď v roku 1987 dovtedy neznáma belgická speváčka uvádzala Veľkú cenu Eurovízie z Bruselu a vtedy svojim šarmom oslnila celú Európu. Odvtedy jej kariéra rástla, až sa vypracovala na celoeurópsku hviezdu tohto žánru. Viki má polročnú zmluvu s hotelom, býva v hotelovom apartmáne s krásnym výhľadom. Samozrejme to má zahrnuté v cene speváckeho angažmánu.

Chodievali sme sem často, od univerzity je to po bulvári Unter der Linden slabú štvrťhodinku pešo. Sedávali sme až úplne vzadu a zasnene započúvaní do jej zamatového hlasu sme sa rozprávali o nemeckej filmovej scéne.

Reč prišla i na môjho obľúbeného Wima Wendersa. Debata sa stočila na dva jeho filmy - Lisabonský príbeh, ktorý som si i ja sám na vlastnej koži odžil a o ktorom som minule písal, i na dva esenciálne filmy o anjeloch – Nebo nad Berlínom a Tak ďaleko, tak blízko. O anjeloch, ktorí sú zoslaní na zem, kde pozorujú ľudí, neviditeľní chodia pomedzi nich, komunikujúc s nimi myšlienkami, snažiac sa ich chrániť pred nástrahami pozemského sveta. Alebo ich iba pochopiť.

Takto sme sem chodili s priateľmi celé mesiace. Ani jeden večer som sa Viki nepripomenul, nepodišiel k nej, nezamával od stola, lebo okolnosti, za ktorých sme sa v HongKongu spoznali, boli dosť zložité a je lepšie tie udalosti, ktoré ich obklopovali, nechať tak. Ani priateľom z univerzity, okrem Moniky, som o tej medzinárodnej afére, ku ktorej som sa priplietol, nepovedal ani slovo. Načo, aj tak by mi neverili.

Až raz som predsa len spravil jednu vec. Počas jedného sobotného koncertu som využil hudobnú prestávku - v sále bolo romantické jazzové šero a na klavíri som jej zanechal položenú ružu a striebornú mincu - hongkonský dolár s rukou napísaným venovaním na hotelovej vizitke.

Nielen diamanty sú večné. I spomienky vedia byť...

Po piatich minútach sa Viki vrátila ku klavíru a našla si môj pozdrav. Ak ste videli kreslenú rozprávku Ratatouille, tak tá záverečná scéna s michelinovským degustátorom, ktorý sa ochutnajúc Ratatouille dostal spomienkami priamo do detstva, tak toto presne nasledovalo s Viki. Jej dlhý zasnený pohľad kamsi do tmavnúceho šera ponad kaviarenské stoly, stojac pri klavíri, zvierajúc mincu v ruke... Nielen diamanty sú večné. I spomienky vedia byť...

***

Na Humboldtovej univerzite mám jednu dobrú priateľku. Talianku Moniku z Terstu. Spoznali sme sa na tangomaratóne v Poreči a tam sme spolu pretancovali celú poslednú milongu, celú celučičkú noc tancujúc iba spolu, až do brieždenia, celý čas v tesnom objatí, celých osem hodín. Dodnes nechápem, ako som to dal, ale bol to flow, zážitok na celý život. O tom zážitku som vtedy napísal i báseň.

Na poslednú skladbu pomalého tanga, vedúc ťa na parket, dotýkam sa tvojho zápästia. Na poslednú skladbu pomalého tanga, podlieham myšlienkam, čo už nepustia.

Na poslednú skladbu pomalého tanga, kopírujeme svoje telá v jedno, vo víre nežných hier. Na poslednú skladbu pomalého tanga, cez tvoje spotené vlasy vo tvári dotýkame sa pier.

Na poslednú skladbu pomalého tanga, cítim tvoj hrejivý dych na krku, no myslím na inú. Na poslednú skladbu pomalého tanga, kráčame tangovým krokom, nemysliac na vinu.

Na poslednú skladbu pomalého tanga, dotýkame sa zakázaných miest. Na poslednú skladbu pomalého tanga, svitá, rozplývaš sa mi vo svetle hasnúcich hviezd.

Foto: tu sme my dvaja, pretancujúc sa až do rána...

Ostali sme v kontakte a keď som sa dozvedel, že práve teraz trávi rok v Berlíne svojho počas profesorského hosťovania na katedre klasickej filozofie na Humboldtovej univerzite, tak sme sa začali stretávať. Aristoteles by závidel.

Chodili sme tu v Berlíne spolu na Tango, na miestne vyhlásené milongy, Berlín má fakt kvalitnú tangovú scénu.

A z tanga je už blízko na koncerty a práve takýmto spôsobom sme tu náhodne natrafili na Vikino angažmá.

Monika býva v univerzitnom byte, neďaleko od miestnej vlakovej stanice Bahnhof Berlin- Friedrichstrasse. Táto nenápadná vlaková stanica zohrala počas studenej vojny významnú úlohu ako miesto, kade utekali emigranti do Západného Berlína, tadiaľto sovietski a západní špióni prechádzali do cudzích okupačných sektorov tohto rozdeleného mesta.

A ak niektorého z nich chytili, či už tu, alebo hocikde na svete, tak si ich svetové mocnosti vymieňali práve tu v Berlíne, na slávnom berlínskom moste špiónov Glienicker Brücke. A potom v miestom bare pri stanici stretnete slovenského dôchodcu, podobajúceho sa na Václava Klausa (či presnejšie Klaus sa podobá naňho, ale to už je iný, tiež zaujímavý príbeh), nejakého Karla Köchera a nemeckého advokáta Wolfganga Vogela, ktorý všetky tie výmeny špiónov vybavoval a o ktorom Steven Spielberg natočil aj film, a oni tu sediac s nejakými americkými dôchodcami spomínajú na studenú vojnu. Závidím im tie ich časy... ale iste tam vtedy s nimi boli ich anjeli strážni, inak by sa tu tak bezstarostne nebavili.

Monika má kolegyňu, inžinierku Valentínu, ktorá si konečne dokončuje vyššie vzdelanie, PhD. Celý život bojuje s kilami navyše, občas sa namotivuje a mesiac je na nízkosacharidovej diéte, vtedy je z nej kľudná, hypoglykémiou omámená, pokojná žena, lenže vždy jej po čase na dvere zaklope pán Jojo so svojim efektom a kilečká sú späť. A začne z nej byť nevrlá, útočná mrcha. A takto stále dokola, mesiac čo mesiac. Ale škoda by jej bola, lebo pod tými kilečami je to veľmi pekná žena. Tak som ju nastavil na makrobiotickú stravu a k tomu som ju vyšupoval na kurzy salsy a bachaty, vyhádzal jej z chladničky všetok ten cestovinový a presladený junk food a nahradil ho zeleninou a proteínmi a kilečká jej už viac nepribúdali. Telo sa jej vyformovalo, spevnelo, povyhadzovala staré vyťahané svetre a manchestráky a nakúpila si slimkové rifle a obtiahnuté tričká. Mnoho rokov ju nikto ani len nepobozkal, ale teraz začala vyzerať hriešne krásne. A začala sa mať rada. Mňa tiež...Taká nezištná anjelská výpomoc... Títo inžinieri skrátka potrebujú na všetko manuál od cudzieho. I na život...

Valentína s nami začala chodiť na kultúru, na tango, do kina, do kaviarní.

Do toho však prišiel prvý jarný covidový lockdown. Všetko bolo pozatvárané, ale tu v Berlíne sa nediali také šialenstvá ako na Slovensku, tu sa ľudia nestavali proti sebe, ani televízie dokola nestrašili ľudí a nehysterčili, tu to bolo také civilizované. Všetci sme prešli na homeoffice, všade na uliciach v rámci štvrtí boli policajné kontroly, ako za vojny. Ale inak kľud, mesto v podstate vymreté.

No ale my Slováci... nebudeme predsa poslušne hniť zavretí na byte. Prvý mesiac, ten sychravý marec, kedy je celý deň šero, stromy bez listov, vonku samá šeď, sme celé dni trávili striedavo u Moniky a Valentíny vo vykúrených bytoch, s vareným vínom s klinčekmi a popri práci a výučbe sme tancovali tango a bachatu, hlavne sensuálku, čo vzhľadom na povahu týchto tancov onedlho prešlo aj na iné spoločné aktivity. Také pexeso, napríklad..., lockdown treba využiť mnohostranne, keď už nastal...

Prišla jar, berlínske lesy a jazerá začali ponúkať nepreberné možnosti outdoorových aktivít, škoda ich nevyužiť. Len ako sa dostať niekam ďalej z mesta? Sem tam sa dá medzi Berlínskymi okresmi prešmyknúť, ale pendlovať stále, na to sme museli vymyslieť nejaké sofistikovanejšie riešenie. Počas mojich misií sme na skrytý pohyb po nepriateľskom území používali rôzne nenápadné dopravné prostriedky. Tak som využil tieto svoje skúsenosti i teraz. No povedzte, koho nikdy neskontrolujú policajné covidové hliadky? Sanitky, pohrebné autá, autobusy a brutálne offroady, ktoré prejdú každý zátaras.

Tak sme hľadali nejaké bazárové ojazdené herky. Offroady sme vylúčili hneď, sú drahé a nápadné. Parkovať s autobusom zasa niet kde a v prírode by zapadol okamžite. Pohrebák je dobrá voľba, ale občas si počas jarnej búrky schrupnúť vzadu, kde sa vozili nebožtíci, to je len pre silné povahy. Takže zvíťazila sanitka. Na bazárových weboch ich bolo v ponuke veľa, všetko plečky so státisícmi nabehaných kilometrov, ale to nám nevadilo. Pokiaľ nám kár neklakne na ceste, tak to bude v pohode. Za tisíc eur sme sa zložili na jednu, nie úrazovku, ale takú na prevoz pacientov, bez majákov, ale so zachovanými sanitnými polepmi a v celkom dobrom stave, bez hrdze, i sedadlá a ležadlo vzadu bolo zachované. Aj prespať by sa v nej dalo, ak by sme silno chceli.

Tak sme ju kúpili a tri mesiace až do leta sme na nej jazdili na každodenné výlety na jazerá za mesto. Kúpili sme si k nim biele maliarske overaly s kapucňami, nasadili sme si rúška a rukavice, aby sme na prvý pohľad cez predné okno vyzerali tak pracovne covidovo a vyrazilo sa na výlet. Nikdy nás žiadna policajná hliadka nezastavila, všetci na nás pozerali akoby sme mali lepru. Ale zopár krát sme do najbližšej nemocnice odviezli nejakého opilca či babičku s podvrtnutým členkom, pri ktorých nás zastavili okolostojaci či policajná hliadka, ktorá sa tam akurát nachádzala. Ale nikto nás nikdy neodhalil. Nikto s nami nechcel nič mať. Boli sme takí anjeli milosrdenstva. A my sme si zvykli si na svoju rolu dokonale, až sme mali neskôr po covide problém si od nej odvyknúť. Naše výlety v trojici, hlavne na jazero Wannsee sme si užívali až do konca lockdownu.

Raz som stretol Viki v autobuse mestskej linky, keď som z domu cestoval na Potzdamer Platz. Čírou náhoda. Alebo vlastne, niekto mi ju posunul...

Vpredu, hneď pri dverách vodiča je široké sedadlo, vodiči ho volajú „zubárske kreslo“. Má širokú sedačku, ale nie je určené pre dvoch cestujúcich, iba pre jedného, kvôli zachovaniu šírky uličky medzi miestom pre vodiča a prednými dverami. Kráľovské sedenie pre jedného, s prvotriednym výhľadom na cestu z pohľadu bezstarostného spolujazdca.

S tými anjelmi je to ťažké. Málokedy ich rozpoznáte, ak nie ste v tom správnom rozpoložení.

Chcel som si sadnúť vedľa nej.

- Môžete sa prosím posunúť?... slušne ju potichu poprosím.

- Toto je sedadlo pre jedného... odvetí nezúčastnene, ani sa pritom na mňa nepozrie.

- Aha, chápem... ale keby som bol George Clooney, tak by ste sa iste posunula, Viktor Lazlo...

- Ale nie ste George Clooney... odvrkla a pozrie na mňa. Zrazu ma spoznala a oči sa jej rozžiarili.

- Keby som bol George Clooney, tak by som spravil toto:... nahol som sa k nej a nežne ju pobozkal na ústa. Ostala zarazená, akoby v tranze, nezmohla sa v tej chvíli na nič, iba sa na mňa vyjavene pozrela. Nevie, ako má zareagovať...

- Ale nie som George Clooney... dodal som s hraným smútkom v tvári. Chytí ma za ruku.

- Viktor Lazlo je moje umelecké meno, moje skutočné je Sonia... túžobne odvetí.

- Ja viem... usmejem sa na ňu a pohladiac ju nakrátko po ramene kráčam ďalej do útrob autobusu, šikovne vyjdúc v poslednej chvíli cez zatvárajúce sa dvere z neho von.

Zo zastávky sledujem, ako tento nečakaný nával citov nedokáže emočne spracovať. Prehrabuje sa vo vlasoch, dotýka sa krku, úst, otáča hlavou, snažiac sa ma v autobuse zahliadnuť, netušiac, že už som z neho šikovne vystúpil. Teraz som sa zahral na anjela ja...

***

S tými anjelmi je to ťažké. Málokedy ich rozpoznáte, ak nie ste v tom správnom rozpoložení. Ale Peter Falk to vedel vycítiť, aj to krásne zahral vo Wendersovom filme Tak ďaleko, tak blízko. On už je však zopár rokov s nimi...

Úplne náhodou zbadáte na múre niekým nasprejovaný nápis Mothers are angels in practice...

Alebo podvečer v supermarkete na Potzdamer Platzi – niekto vyzerajúci ako žobrák zavadzia pred vchodom do obchodu, predáva ten ich bezdomovecký časopis, ale vy ho len tak nevšímavo obídete, lebo vonku prší a vy sa ponáhľate nakúpiť si jedlo na večeru. A ako tak chodíte pomedzi plné regály, nakladáte do košíka, pritom premýšľate, že aj ten žobrák vonku je hladný a život je krutý, keď ste na tej nesprávnej strane. A začnete mať výčitky svedomia a cez výklad ho vyzeráte, či tam ešte na daždi stojí, a vo vrecku preňho máte pripravené drobné. A keď prejdete kasou s nákupom, vyjdete pred obchod, a on už tam nie je. A vy máte z toho fakt blbú náladu, lebo keď ste mohli pomôcť, tak ste nepomohli, a keď ste potom chceli, tak ste už nemohli. Bod pre anjela.

A možno to bol anjel, čo ma iba skúšal, či nie som sviňa...

Alebo prednedávnom, keď som o polnoci išiel z Tanga zo štvrte Winsviertel a na zastávke električky ma zastavil bezdomovec a slušne si odo mňa pýtal zopár drobných na bagetu. Pôsobil úplne kľudným dojmom, bol zmierený so svojim osudom, akoby bol súčasťou tohto mesta, ulice, na ktorej žije, žijúc v dokonalej harmónii s ňou. Išiel z neho úplný pokoj. I hlas mal pokojný, nevtieravý, nevydieral, neprosíkal, iba si slušne vypýtal drobné na jedlo. Dal som mu všetky mince, čo som mal. A mal som z toho dobrý dojem, nie iba taký nasilu, že dáte mu, aby ste sa ho zbavili, ale naozaj som mal z toho dobrý dojem.

A možno to bol anjel, čo ma iba skúšal, či nie som sviňa...

A potom vám zmizne zo života ako popoluška z bálu...

A potom sa vám odvďačí tak, že na druhý večer na tangu stretnete ženu, s ktorou ste pred mnohými rokmi na svojej prvej milonge v živote tancoval svoje úplne prvé tango, s náhodnou, prvou ženou na parkete. A potom vám zmizne zo života ako popoluška z bálu. A po tých dlhých rokoch ju opäť stretnete... a venujete jej celý svoj večer, lebo kedy nabudúce opäť ... Regina. Náhoda? Nie, tie neexistujú.

***

Prvý, krátky jarný covidový lockdown skončil a kultúra sa tu v Berlíne začínala pomaly prebúdzať. Aj divadlá, kiná, koncerty. U nášho známeho, programového manažéra Berlínskej filharmónie som vybavil pre Viki možnosť mať koncert v ich koncertnej sále. Boli celí šťastní, že Filharmónia bude mať po mesiacoch opäť divákov, a tým pádom aj príjem zo vstupného, tak sme pre Viki mohli vyberať z veľa voľných termínov.

Všetko ostatné som nechal na manažéra filharmónie, nech sa dohodne priamo s Viki, oni zabezpečia celé promo i predaj lístkov. A skutočne, do týždňa bolo vypredané.

Žeby zaúradovali anjeli? Podarilo sa, Viki to dostala ako darček od neznámeho... a bola šťastná, že môže vystúpiť na veľkom koncertnom pódiu pred vypredaným hľadiskom.

Zhodou náhod v deň televízneho finále Veľkej ceny Eurovízie, ktorú kedysi dávno v Belgicku uvádzala.

S Monikou a Valentínou sme sa cestou z našej tematickej milongy Angels and Devils zastavili na jej koncerte. Postavili sme sa hore na balkón, s Anjelskými krídlami na ramenách, ktoré sme si vypožičali v požičovni kostýmov pred našou tangovou akciou.

Zdola nás zbadali osvetľovači, ktorí na nás okamžite zasvietili svoje reflektory s modrými lúčmi. Vyzerali sme v nich ako anjeli z filmu Nebo nad Berlínom. Pod nami spievala Viki svoj životný koncert a keď nás vo svetle reflektorov zbadala, na chvíľu sa odmlčala, zasnila a poslala nám vzdušný bozk. Celú tú záverečnú pesničku dospievala len pre nás. Pre svojich anjelov.

Keď skončila, reflektory svietiace na nás pohasli a my sme ustúpili do tieňa, z ktorého sme potichu odišli postranným vchodom z budovy domov. Čo sa odohrávalo vo Vikiinej duši, neviem, ale rád si to predstavujem.

A ja s mojimi dvomi nádhernými Charlieho anjelmi som sa odišiel rozplynúť pod naše veľké biele krídla kamsi do bytu na Friedrichstrasse.