Túto krásnu ženu som často stretával na chodbách Korporátu, keď som sa v ňom zúčastňoval dôležitých rokovaní. Je to veľmi zaujímavá žena, okolo štyridsiatky, vysoká, štíhla, prefarbená plavovláska s veľakrát aplikovanou trvalou, s okuliarmi v tenkých rámoch, ktoré však nenarúšajú siluetu jej krásnej, podlhovastej tváre. Čo je však na nej najzaujímavejšie, sú jej nohy. Krajšie nohy v Korporáte nemá žiadna žena. Ani také štíhle lýtka, ani také štíhle stehná, končiace až v ríši mužských snov. Ideálne na Tango. Nepýši sa však nimi, nevystavuje ich navôkol ako zlatokopky, ktoré svoje sexi nohy rozťahujú do vítamevás pred každým princom na bielom mercedese.
Eva. Zriedkakedy sa mi mihala na dlhých chodbách s papiermi v ruke, oveľa častejšie som ju vídal na obede v kantíne, to v prípade, keď sa rokovanie v Korporáte pretiahlo až do neskorého popoludnia.
Chodí oblečená docela ležérne, uprednostňuje pohodlný, vzdušný kancelársky outfit. Voľná sukňa po kolená, voľná blúzka, v lete sandále. Žiadne módne výstrelky, žiadny manažérsky kostýmček. Nebude predsa celý deň zošnurovaná v úzkej nepohodlnej sukni, v saku pripomínajúcom korzet, v úzkych nepríjemne tlačiacich sexi lodičkách, ktorými si spôsobí iba ak haluxy, s následkami do konca života. Žiadny muž aj tak neocení ženské lodičky, to si len ženy myslia. Muži si všímajú iné ženské prednosti. Dušu, napríklad...
Poznáme sa s Evou za tie roky takto z videnia, kývneme si na chodbe na pozdrav, ale po mene si ma nevie priradiť. Občas, idúc s ňou náhodne vo výťahu, s ňou prehodím slovko-dve, ale iba taký neosobný small talk. Odpovie odmerane, ale slušne, rozhovory ďalej nerozvíja. Načo by sa angažovala do debaty s cudzími ľuďmi, s ktorými nemá nič spoločné a nezaujímajú ju. Ani ja ju nezaujímam.
Asi pred siedmimi rokmi Korporát vyslal jej vrchnú riaditeľku Danielu do Ríma na dôležitú medzinárodnú konferenciu WTO, kde mala predniesť firemnú prezentáciu. Poznám sa s jej riaditeľkou dlhé roky, vybavili sme si rovnaký hotel i lietadlo, lebo i ja som mal byť na tej konferencii panelovým speakrom. Lenže riaditeľka si týždeň pred odletom pri joggingu škaredo vyvrtla členok, musela preto zrušiť svoju účasť na konferencii. Ako náhradníčku za seba na poslednú chvíľu nominovala práve Evu, ktorá za ňu mala prezentovať príspevok.
Eva z toho bola vystresovaná, nechcela tam ísť, bola pár mesiacov po ťažkom rozvode, riešila kopec vecí s tým spojeným. Navyše všetky dostupné hotely boli kvôli tejto mega konferencii vybukované, ale to sa našťastie vyriešilo drobnou zmenou hotelovej rezervácie na jej meno.
V lietadle sme sedeli na opačnom konci, ona bola nervózna i z biznis triedy vpredu, kde sedela namiesto svojej šéfky. Až drink ju trochu ukľudnil a stabilizoval. Ja som sedel klasicky vzadu v poslednom rade. Blízko na toaletu i k letuškám po drinky i bagety, ktoré ostali.
Vedeli ste, že všetko, čo pasažieri počas letu nezjedia, sa musí po pristátí lietadla vyhodiť? Hygienické predpisy sú veľmi prísne. Všetky nerozbalené porcie, neotvorené flaše, džúsy, coly, plechovky piva, flaštičky s vínom, koláčiky, bagety, chipsy... všetko sa vyhadzuje a letisková cateringová služba naloží komplet nové porcie pre plánovaný počet pasažierov. Takže, ak máte chuť a miesto v žalúdku, pýtajte si u letušiek, čo hrdlo ráči. Preto sedávam v poslednej rade, aby som to k nim do kuchynky nemal ďaleko. A niekedy ani k nim samým...
Vystupujeme z lietadla a osobne sa na posednú chvíľu zoznamujeme, čakajúc pri nekonečnom páse na batožinu v príletovej hale.
- Konečne Vás takto osobne spoznávam. Ideme na rovnakú akciu, Vy namiesto pani generálnej, všetko viem, riešili sme to s ňou, má sa už lepšie? ...... nebuďte nervózna, pomôžem Vám.... poznám to tu v Ríme dobre.... vediem s Evou taký zoznamovací small talk.
Z letiska Fiumicino na pobreží mora, od Ríma vzdialeného niečo cez dvadsať kilometrov, cestujeme do mesta vlakom. Je to veľmi rýchle a pohodlné riešenie.
Vchádzame vlakom do mesta, prechádzame okolo štvrti EUR, z diaľky vidím prenádherný architektonický skvost Palazzo della Civiltá Italiana. Začína to príjemne.
Hlavná vlaková stanica Termini je priamo v centre mesta. Urbanistický ideál. Vystupujeme z vlaku a ideme peši do môjho obľúbeného hotela Kent. Je vzdialený od stanice niečo cez kilometer, ale je to i s kolieskovými kuframi krásna prechádzka cez mesto. Nasávame jeho atmosféru. Kent je malý, ale slušný, priam romantický hotel situovaný pod veľkým parkom Villa Borghese s nádherným výhľadom na večné mesto. Ideálny hotel na Prázdniny v Ríme.
Čo iné si dáte v Ríme než pásta, pizza, gelato, no nie...?
Registrujeme sa na recepcii - Eva dostala izbu na vrchnom poschodí s výhľadom do ulice, ja o poschodie nižšie s výhľadom na étericky voňajúce pomarančovníky v záhrade vnútrobloku. Dohodli sme sa, že sa po vybalení prejdeme po meste. Bolo tesne po obede, mali sme veľa času, naša konferencia začínala až zajtra, tak sme s hotelovou mapou a v pohodlných teniskách vyrazili do ulíc. Na recepcii sme odovzdali kľúče a všimli si reklamu na rent a car.
-Nepožičiame si moped? Peši nestihneme za jeden deň veľa pochodiť? navrhujem Eve takúto alternatívu. Na moje prekvapenie súhlasí. Požiadame recepčného, nech nám to zariadi a my si zatiaľ zájdeme von na obed o pár ulíc ďalej, do mojej obľúbenej pizzerie. Na pizzu.
Čo iné si dáte v Ríme než pásta, pizza, geláto, no nie?
Poobede sa vraciame do hotela, podpisujeme papiere, dostávame biely moped Vespa s dvomi helmami a teraz už vážne vyrážame na potulky mestom.
Po piatich hodinách jazdenia po rímskych pamiatkach s Evou za sebou na mopede, sa cítim ako Gregory Peck s Audrey Hepburnovou vo filme Prázdniny v Ríme. Bol to skvelý nápad, peši by sme z toho nedali ani tretinu. Sme unavení, moped odstavujeme pri pamätníku Viktora Emanuela II, Rimanmi nazývaným písací stroj a stúpame na jeho hornú vyhliadkovú plošinu s krásnym výhľadom na starobylé zrúcaniny Forum Romanum.
Popieram vašu realitu a nahrádzam ju svojou vlastnou
Sedíme na neskorým aprílovým slnkom vyhriatom mramore, oddychujeme, riadne vyfúkaní z mopedu, ohučaní dopravou, ale v eufórii zo zážitkov. Popíjame minerálku a fantazírujeme.
Hráme sa s predstavivosťou, budujeme alternatívnu realitu k udalostiam, ktoré sa tu diali. Ako hovorí Adam Savage v seriály Myth Busters: „Popieram vašu realitu a nahrádzam ju svojou vlastnou.“
- V akej dobe by ste chceli žiť, Eva? pýtam sa.
Eva sa zamyslí.
-Na konci šesťdesiatych rokov v Kalifornii, the Doors, protivojnové hnutie, Woodstock, Hippies, ...
- Nevyzeráte na Flower Power..., odpovedám jej.
- Možno som tichá voda.... žmurkne na mňa.
- A Vy? pýta sa ma na oplátku Eva.
- Hmmm, asi v Západnom Berlíne v sedemdesiatych rokoch. V zlatej ére špiónov. Prechádzať s mikrofilmami cez Check point Charlie, pomáhať dostať na Západ vedcov a prebehlých agentov z Východu, dohadovať výmenu špiónov na Glienicker Brücke, ako filmový doktor Donovan, v skutočnosti nemecký advokát Wolfgang Vogel, ten, o ktorom bol nakrútený film Most špiónov. Len ten záver bol vymyslený, v skutočnosti ho neskôr zlikvidovala sama CIA, tak klasicky nenápadne, v nemocnici mu podstrčili po rutinnej operácii nesprávny liek, zomrel na infarkt. Vedel toho príliš. Pre dobrotu na žobrotu...S tajnými službami sa neradno zahrávať, pokiaľ nie ste priamo ich človek.
- A čo Paríž? Eva kladie rečnícku otázku. Dvadsiate roky minulého storočia, Belle Époque. Asi by som bola impresionistickou maliarkou, experimentujúcou fotografkou, alebo dobrodružnou spisovateľkou zo stratenej generácie, opisujúcou závody Londýn-Paríž, divoké kankánové večery v salónoch na Montmartri,... videli ste Polnoc v Paríži od Woodyho Allena? Tak presne to... Tá doba sa žiaľ už nevráti. Carpe diem...Užívaj dňa...
Pozerám na horizont.
Asi by som aj ten Rím celý zachránil...
- A tu v starom Ríme by som tiež dokázal žiť, tak ku koncu Rímskej ríše, piate storočie, to by som si teda užil... Ale ako sa poznám, všetkých by som zachraňoval. Asi by som aj ten Rím celý zachránil, s mojim taktickým výcvikom by som všetko preorganizoval, zrovnal do šíku, prebudoval, žiadny chaos by som netrpel. Aj Britániu by som pred Vikingami udržal, aj Galiu, Palestínu, Judeu, len na Germánov by som musel vymyslieť niečo lepšie. Asi obchod...
- Asi máme prejdené všetko podstatné. Už len večera s vínom a pizzou a nejaké divadlo či kino, zamyslí sa Eva.
Hneď mi to niečo pripomenulo:
- Videli ste film La Terrazza od Ettore Scolu?
Venite!
Tento film je čistou esenciou existencializmu. V jednom honosnom rímskom byte s veľkou terasou sa pravidelne stretáva skupina dobrých priateľov, intelektuálov. Každá z piatich epizód filmu sa začína vždy rovnakou scénkou. Pani domu celej skupinke hostí otvára dvere do bytu a pozýva ich dnu zvolaním: Venite! Vstúpte!
Po pár mesiacoch sa opäť všetci priatelia opäť stretávajú u domácich a film v jednotlivých epizódach rozpráva ich príbehy, ktoré za ten čas prežili.
Z filmu cítiť esenciu okamihu, pozerajúc z terasy na večné mesto, cítia jeho pulz, užívajú si svoje vymedzené chvíle.
Prelom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Vtedy sa ešte dalo krásne žiť.
Táto partia intelektuálov sa takto stretáva celé roky, oni zatiaľ pomaly starnú, zamilujú sa, rozchádzajú sa, riešia citové, existenčné, politické problémy, vychovávajú deti, skrátka žijú svoj plnohodnotný rímsky život. Tak ako celé generácie Rimanov pred nimi, už od čias starého Ríma. Na terase bytu s výhľadom na mesto filozofujú o svojich snoch, predstavách, túžbach, hádajú sa o politike, kultúre, budúcnosti, o živote...
Prelom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Vtedy sa ešte dalo krásne žiť.
Čo je s nimi dnes...? Kto z hlavných predstaviteľov ešte žije? Už nikto z mužských predstaviteľov. Mastroianni, Trintignan, Tognazzi, Gassman, všetci sú už mŕtvi. Ale prežili krásny život, ktorý vdýchli aj svojim postavách. A v nich, na filmovom plátne, existujú ďalej.
Ako to povedal Robin Williams vo filme Spolok mŕtvych básnikov? Pozrite na túto storočnú fotografiu, všetci tí mladí ľudia sú už dnes mŕtvi. Ale svoj život žili naplno. Carpe diem! Užívaj dňa!
- Poďme tam...na tú terasu... poviem Eva osudovú vetu. Zajtra večer po konferencii...
***
Na druhý deň sa mi myšlienky točili iba okolo tej záhadnej filmovej terasy. Myslel som iba na večer. Film sa nakrúcal na rôznych miestach, i v štúdiu Cinecittá, ale tú terasu som si dokázal nájsť na špecializovanom filmárskom webe i s presnou adresou domu, v ktorom sa nachádza.
V najhoršom prípade nás odtiaľto vyhodia
Tento krásny obytný dom, kde sa scéna nakrúcala, sa nachádza na námestí Piazzale delle Belle Arti pri moste cez Tiber, dole pod parkom Villa Borghese.
Po skončení prvého dňa konferencie sme si s Evou išli odložiť veci na hotel a odtiaľ ešte v obleku a šatách sme sa vybrali hľadať našu terasu. Keďže bol apríl, skoro sa stmievalo, tak sme nechceli príliš strácať čas prezliekaním sa. Peši sme prešli cez park Villa Borghese a odtial dole k rieke Tiber, po nábreží až na námestie. Už sa zvečerievalo, ale dom bolo vidieť už z diaľky, ožiarený zapadajúcim slnkom, ktoré zvýrazňovalo okrovú farbu jeho omietky. Je to majestátny mestský palác, vidno, že v tejto časti mesta bývajú veľmi bohatí Rimania.
Pôsobili sme dojmom buržoázneho párika
Prišli sme k vchodu do tohto majestátneho domu. Pred nami z neho práve vychádzala panička so psom, využili sme preto pomaly sa zatvárajúce dvere na bzučiak a vkĺzli sme dnu.
V najhoršom prípade nás odtiaľto vyhodia. Ale boli sme slušne oblečení, ja v obleku z rokovania a Eva v decentných tmavých dlhých šatách, takže sme pôsobili dojmom buržoázneho párika.
V dlhej chladnej lobby sa vzadu pri schodisku vynímal krásny starý výťah s kovanými železnými dverami. Muzeálny kus, ale zjavne je dokonale funkčný, ako všetko v tejto starostlivo udržiavanej budove. Nastúpili sme do výťahu. Stlačili sme najvyššie číslo. 5. Logicky, terasa býva na najvyššom poschodí. Výťah sa pomaly pohol a s kovovým zvukom pomaly prechádza poschodiami. Cez jeho kované mreže máme výhľad na celé vnútorné schodisko. Na každom poschodí sú dva byty. Výťah konečne zastal na najvyššom poschodí. Vystupujeme z neho a rozhliadame sa. Vľavo od výťahu vedú ešte schody zjavne do mezonetu. A vpravo od výťahu sú dvere, za ktorými tušíme byt s našou filmovou terasou.
Stojíme pred dverami do neznámeho bytu a búši nám srdce. Až tak, že máme obavy, že sa prezradíme.
Stačilo, dosiahli sme cieľ, otáčame, hovorím si v duchu.
- Poďme nazad, hovorím Eve.
-Teraz ???, keď sme zašli až sem? Namotali ste ma na túto akciu a teraz sa chcete vrátiť? káravo mi vmetie do tváre výčitku. Ani náhodou!
No... cesta nazad nemožná, pomyslím si po tomto jej výstupe.
Stojíme pred cudzími dverami, my, slušne oblečená dvojica, pripadáme si ako ... no veď viete kto.
Vyberám z vrecka pokrčenú mapu a mobil, na ktorom hľadám youtubové video s trailerom z filmu La Terrazza, ako alibi pre prípad, že niekto otvorí dvere.
Zvoním.
Neotvárajte! Nie ste doma! želám si úporne v duchu.
Na tretie zvonenie sa otvárajú dvere, vykukne z nich stará, asi osemdesiatročná pani.
-Che cosa desiderate...? opýta sa prekvapene, zjavne nečakajúc, že sa niekto cudzí môže zjaviť pred jej dverami.
Trápnosť nad trápnosť, po taliansky poznám iba nadávky. Tak začnem po anglicky, dúfajúc že sa pani iba kyslo zatvári a zabuchne nám pred nosom dvere.
- Inglese? Uno momento, Ginevra! Vieni qui!
Z chodby pricupitá asi päťdesiatročná štíhla čiernovlasá žena.
-Sí...? pýta sa s milým úsmevom.
Po anglicky jej v skratke vysvetľujem príbeh nášho výletu, hanbím sa pritom ako pes.
Ginevra sa iba usmieva.
- Venite! Poďte ďalej...
Blik. Zrazu mám flash back v hlave, hádže ma to do filmu, cítim sa ako Mastroianni s partiou priateľov. Ako v hypnóze vchádzam s Evou do veľkého, priestranného bytu s vysokými stropmi. Všetko je tu pôvodné, odhadom tak zo šesťdesiatych rokov, ale žiadne retro, poctivá klasika. Ako z filmu, ktorý som videl už asi desať krát a nikdy sa mi nezunuje. Možno to tu nechali filmári, pomyslím si. To zrovna, korigujem svoje úvahy, skôr to tak domáci nechali pre filmárov. Zavolať sem kultúrneho atašé slovenskej ambasády, asi by si cvrkol.
Cítim sa ako nejaká ďalšia postava filmu. Ginevra nás sprevádza až na terasu.
Na TERASU....
Tak tu, na tomto legendárnom mieste stáli Marcello Mastroianni, Jean-Louis Trintignant, Ugo Tognazzi, Vittorio Gassman, Carla Gravina, Stefania Sandrelli, Milena Vukotic, tu splývali so svojimi postavami…
Ginevra nás usádza do pohodlných kresiel na terase a ponúka nás vínom. Byt patrí jej mame Carle. Ginevra bola vtedy ešte dieťa, keď k nim prišli filmári z filmoveho štúdia Cinecittá vyhliadnuť si lokácie a byt i terasa sa im veľmi zapáčili. Tri mesiace tu nakrúcali, spomína, ako sedávala Marcellovi na kolenách, všetci tí herci sa s ňou cez prestávky hrali, rozprávali jej svoje príbehy. Ako z filmu, každý jej porozprával svoj príbeh.
Ginevra bola rada, že sme prišli, žiadneho filmového fanúšika sem za tie roky nenapadlo prísť sa pozrieť na tieto miesta. Sme prvý a jediní.
Odbehla na chvíľu na zavolanie za mamou, nechajúc nás na terase samých.
Carpe diem? - Nie...
Vychutnávame si melancholickú atmosféru, ktorá z tohto miesta priam srší.
-Stále si vykáme? nahne sa ku mne Eva, pozerá mi pritom na ústa.
Nahnem sa k nej, ona opätuje rovnaký pohyb k mojej tvári, zjavne čakajúc na osudové pozvanie do súkromia.
- Stále si vykáme, je to tak emočne bezpečnejšie... poviem jej v tesnej blízkosti jej krásnych úst.
Odtiahne sa, slzavými očami sa mi pozerá do očí.
-Carpe diem? šeptá otázku s trasúcim hlasom.
- Nie.
***
Pozeráme z terasy na nočný Rím. Skôr asi iba ja, lebo cítim, ako Evine slzavé oči skĺzavajú po mojom tele. Prichádza Ginevra. Vstávame, je čas odísť. Pri dverách sa pozdravíme s mamou Carlou, bolo vidieť, že sme jej vyčarili úsmev. Želáme jej i Ginevre dobrú noc. Lúčime sa. Ginevra za nami nehlučne zavrie masívne drevené dvere.
Na menovke je napísané: Gravina.
Pochopil som. Teraz mám pre zmenu slzy v očiach ja. Ale s plným úsilím sa to snažím zvládnuť...
***
Pokojnými, do oranžova vysvietenými ulicami nočného Ríma sa pešo vraciame do hotela. Eva mlčí, ja tiež. Každý z nás rozdýchava svoje vlastné emócie.
***
Venite!
Recepčná nám podáva naše kľúče od izieb. Kráčame spolu po schodoch, na mojom poschodí zaželám Eve dobrú noc a pokračujem chodbou do svojej izbu. Eva kráča po schodoch vyššie. Plače.
Počujem, ako zabuchla dvere na svojej izbe. Stojím pri svojich dverách...vchádzam dnu a bezmyšlienkovito si sadám do kresla.
Sedím v ňom asi desať minút, na nič nemyslím, len pozerám do steny. V hlave mám chaos... Eva, terasa, vykanie si, plač, herci, prechádzka,... nedokážem sa na nič sústrediť.
Eva! Vstávam a rýchlou chôdzou vychádzam o poschodie vyššie k dverám jej izby.
Jemne zaklopem na dvere.
Otvára mi. Stojí tam len tak, bez šiat. Ako Afrodita.
- Venite! šeptá mi s melancholickým úsmevom na perách.
Vchádzam k nej do izby. Cúva, sadá si na roh postele. Kľakám si k nej, objímam ju okolo pása a pokladám svoju hlavu do jej lona. Cítim jej živočíšne teplo...
Svojimi perami sa jemne dotýkam jej neskutočne krásnych stehien, jej bruška, cítim každý jemný chĺpok na jej hebkom tele. Ľahá si na posteľ, s rukami zaborenými do mojich vlasov. Ústami prechádzam po jej štíhlom tele, stále vyššie, jemne sa obtrúc perami o jej prsia. Kopírujem ústami jej dlhý krk, cítim medovú príchuť jej balzamu na pery.
***
Afrodita
Je ráno. Eva spí na posteli ako Afrodita, nahá, s krásnymi malými vyformovanými polovičkami, prekrásnymi nohami, s úžasne vyformovanými chodidlami. Blonďavá hriva jej zahaľuje chrbát, pokrytý kvapkami potu. Hladím ju po ramenách. Ešte stále voní drahým parfémom. Bozkávam ju na jej nádherné lýtka. Hmkla, ale ani sa nepohla. Je prekrásna. Odchádzam, potichu zatvoriac za sebou dvere.
***
V Korporáte na seba občas náhodne narazíme, vtedy na seba spiklenecky žmurkneme a vyčaríme si jemný úsmev na tvári.
***
Príďte si to sami zažiť do Ríma...
Venite!
.
.
.
Foto: ja, www.google.sk/maps
imdb.com, https://en.wikipedia.org/wiki/La_terrazza
https://www.youtube.com/watch?v=1TVRblkov5A
Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].
Chceš vědět, když Ronald Roof přidá nový blog?
Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.