Moja austrálska Spy Girl

Pripomínala mi filmovú Barbarellu, prieskumníčku z vesmíru, vyslanú na svoju utajenú misiu. Nemýlil som sa.

Stretol som ju pred rokmi na Bondi Beach v Sydney. Úplnou náhodou, v plážovej reštaurácii, čakajúc na jedlo. Dali sme sa do reči, je tu vraj na dvojmesačnom jazykovom pobyte, ktorý jej platí firma, zlepšuje si angličtinu a že potom cestuje ďalej, do Juhoafrickej republiky. Mladé dievča, tak do tridsiatky. Ďalší deň sme sa nestretli, ale potom na tretí deň sme na seba narazili opäť, pri kúpaní. Prisunul som si pod jej slnečník svoj uterák, a už sme len kecali s Daiquiri v ruke. So Slovákmi sa tu vraj nekontaktuje, hoci ich je tu veľa. Prišla sa učiť angličtinu, nie slovenčinu. Ale keď sme sa už spoznali, trochu sme si padli do oka. Aspoň som si to myslel.

Bondi Beach je slávna pláž, ktorá sa nachádza asi dva kilometre južne pod Watsonovým zálivom na východe Sydney. Je to miesto skvelého kúpania, prechádzok, surfovania, skrátka na totálny relax. Stretnete tu kdekoho, dokonca som tu stretol dovolenkovať bývalého člena francúzskeho komanda DGSE, ktorý kedysi dávno v blízkom novozélandskom Aucklande poslal ku dnu Rainbow Warrior. Aspoň dúfam, že tu dovolenkoval a nepripravoval zasa nejakú akciu... No skrátka, stretnete tu pestrú vzorku ľudí.

Pripomínala mi filmovú Barbarellu, prieskumníčku z vesmíru, vyslanú na svoju utajenú misiu. Nemýlil som sa.

Volajme ju Sisa - Silvia, Sisi, Siska, (s tou Siskou opatrne, do zdrobnenín radšej nejdem, lebo to začína pripomínať slovenskú tajnú službu...). Má peknú dievčenskú postavu, taká cici mici, ale žiadna vychrtlina, na druhej strane ani žiadna prefúknutá Samantha Fox. Ideálna baba do ruky. Keď rozpráva, používa nosovky, čiže občas tak rozkošne huhňe, čo ma na nej veľmi rajcuje. Chodí v teniskách, vtedy pôsobí tak bežne, dievčensky, človek si ju síce všimne, lebo stále pôsobí dojmom lolity, čo už dospela, ale v dave sa vie stratiť. Ale keď si dá na nohy vysoké lodičky na desať centimetrových podpätkoch (na ich výbere si dáva záležať ako pravá dáma), ufff, to je iná liga. Hneď je z nej iná žena. Tie lodičky vynikajú na jej postave už tým, že sama o sebe je nižšieho vzrastu, tak 160 centimetrov. Keď si ich ale obuje, zadoček sa jej zrazu podvihne, zaguľatí, vypne si hrudník, chytá balans, chôdza dievčaťa sa jej zrazu zmení na chôdzu zvodnej dámy. Lolita v šteklíkoch. Je to taký typ, že s ňou by ste chceli byť jedno telo. Jedna duša neviem, ale to jedno telo rozhodne. Ale na moju smolu vo vysokých lodičkách chodí len zriedka. (Sisa - prečo tak nechodíš stále, je z teba iný človek!!!).

Povaha? Tvárila sa vždy milo, bola vždy slušná, kontrolovala svoje emócie, ale cítil som v nej skrývanú dynamiku, zmysel pre precíznosť, chirurgickú presnosť myslenia, reflexy dravca. Pripomínala mi filmovú Barbarellu, prieskumníčku z vesmíru, vyslanú na svoju utajenú misiu. Nemýlil som sa.

Ale Sise sú celkovo divoké ženy, neviem či to nemajú vpísané v mene. Ja osobne s tým menom poznám iba samé divošky. Raz som bol na verejnom koncerte Sisy Sklovskej v Bratislave (bol na oslavu príchodu automobilky KIA na Slovensko), spievala na tribúne pred prezidentským palácom svoje muzikálové hity a pod tribúnou jej tesne pod nohami traja opití bezdomovci v handrách a so žltými billáckymi igelitkami tancovali na jej pesničky svoj opilecký bašavel, točili sa dokola, igelitky s čučom im viali pri tele, občas sa potkli, švacli sebou o zem, vstali a opäť sa dali do tanca, no to bol pohľad... – ale Sisa Sklovská to dala na dámu, nedala sa nimi vyrušiť, filtrovala ich, spievala až do konca s pohľadom zahľadeným nad nich, ďaleko do davu okolostojacich bežných zvedavcov... Profesionálka.

Lečo fakt NIEEE, no ale nedaj si ho s Adelou Vinczeovou...

Sisa bola veľmi inteligentná, niekedy dokonca príliš rýchlo plodila brilantné myšlienky vo svojej hlavičke. Ako automat na myšlienky, vhodíš mincu, stroj začne tlačiť na rolku myšlienky a nie a nie sa zastaviť, máš ich už plné vrecká, nemáš ich už kam strkať, tak rezignuješ, a začínaš ich vypúšťať pomedzi prsty a už len čakáš, kedy sa automatu minie kredit.

Ako keď som sa pred pár rokmi v lete, idúc po ulici úplnou náhodou nachomejtol na úlete zvanom Medzinárodný deň leča, organizovanom Fun Rádiom, keď mi na chodníku skočila do úsmevu Adela Vinczeová s pozvaním na lečo a Viktor Vincze mi ho podal cez také prťavé zamrežované okienko z pivnice, bolo ním vlastnoručne uvarené (Viktor, nič moc...), a ja som ho jedol stojac sám s Adelou u takého vysokého barového stolíka pred vchodom do rádia. Nechutilo mi, lečo fakt NIEEEE, no ale nedaj si ho s Adelou Vinczeovou... Keď pozýva... Ale hlavne, nemal som sa s ňou o čom baviť, ona išla svoje, guľometná paľba britkých myšlienok o leče, a ja som len počúval a jedol z plastového téglika to ich lečo. Ako bezďák. Nedokázal som sa chytiť jedinej jej myšlienky. Lečo fakt nie, ani ako myšlienku. Je pre mňa neuchopiteľné, na plytkú lyžičku nenabrateľné, vypadáva mi z nej, i z mysle. Speedy Adela.

Takže: Po–mal–šie. Na mňa rozhodne.

Ale späť od Adelinho leča do Sydney.

Jeden júlový deň (to sme sa už poznali asi týždeň) ma Sisa na pláži poprosila, či by som ju nepomohol presťahovať do nového bytu. Jasnačka, aspoň omrknem, kde býva. Dohodli sme sa na druhý deň na deviatu ráno, príde po mňa do centra, k Opere (tá impozantná mušľová budova na nábreží). Prišla po mňa na prenajatom veľkom off-roade Toyota Sequoia. Podivil som sa, to musí mať fakt dosť peňazí na prenájom takéhoto veľkého luxusného tanku, ale neriešil som to, korporát jej to platí, čo ma do toho.

Išli sme do jej prenajatého bytu na 46 Milson Road, to je vcelku príjemná rezidenčná štvrť hore na severe od zálivu, kúsok od ikonického mostu Harbour Bridge (to je ten most, kde sa v telke robia novoročné ohňostroje...).

-Sisa, odtiaľto sa sťahuješ??? Kto už v tomto meste lepší výhľad než ty??? pýtam sa jej ohúrený, keď som sa pozrel z jej balkóna. Panoramatický výhľad na most, na Operu, na prístav....

-Ideš do lacnejšieho? Firma ti priškrtila rozpočet? pýtam sa, ale neodpovedala mi, namiesto toho mi ukázala prstom na šesť veľkých opáskovaných škatúľ vo vedľajšej izbe. Všimol som si, že mali slovenskú potlač a zjavne ich Sisa vôbec nevybaľovala, lebo boli celé skrz naskrz polepené pôvodnými, takými tými hnusnými hnedými pvc páskami.

-Pohni sa, musím vrátiť kľúče... vraví v chvate.

Odvláčil som ťažké škatule do auta, Sisa odovzdala na stráženej recepcii kľúče, niečo vypodpisovala, naštartovala svoj „tank“ a vyrazili sme na druhý koniec mesta. Nastavila v navigácii 30 Kangaroo Point Road, a vyrazili sme. Išli sme cez celé mesto, asi tridsať kilometrov, ale bol to veľmi pekný road trip. Bola sobota, žiadne zápchy. Užíval som si jazdu.

Nové ubytovanie bolo z iného sveta. Nie byt, ale nový dom. Na kopci, s krásnym výhľadom na Botany Bay. Nenápadný, ale na prvý pohľad zabezpečený. Plot zo železných roksorov, na prvý pohľad preleziteľný, ale čoho sa zachytíte? Iba železné špice, ak sa nechcete napichnúť, tak prelezenie vzdáte. Taký majú tiež na vyhliadkovej terase na Víťaznom oblúku v Paríži. Vedia prečo.

-Fíha, tak tento prenájom iste nebol za padíka", načo ti je taký dom?, pýtam sa jej.

-Potrebovala som zmenu, čo sa stále vypytuješ, platíš to? kontruje mi drzo Sisa.

Začali sme vybaľovať, no trvalo nám to krátko, pretože krabice mi Sisa nedovolila vybaliť, iba zložiť do garáže. Osobné veci už mala v dome nasťahované a vybalené, takže sme vybaľovali len drobnosti. Počítač, kameru, šálky, cestovnú žehličku a také blbinky. Nikde som však nevidel žiadnu učebnicu angličtiny, ale už som sa nepýtal na nič, štýl odpovede som mohol predvídať...

...nahodená v riflovom outfite s bielym tričkom a ružových lodičkách na veľmi vysokých podpätkoch, .... v ruke mala dva poháre na šampanské a fľašu Dom Pérignon Brut.

Keď sme vybalili, previedla ma po dome. Ako som si hneď všimol (som na to cvičený), samotný dom mal na všetkých oknách bezpečnostné fólie, alarm, decentne skryté mini kamery vnútri i vonku (žiadne ohavné priemyselné krabice), pohybové senzory okolo celého domu, nenápadnú krátkovlnnú anténu na streche. Ako nejaká utajená rezidentúra rozviedky. A ako som neskôr na vlastnej koži zistil, mal aj escape room...

Ukázala mi sprchu a povedala, že sa môžem po tejto šichte osprchovať, i ona to potrebuje.

V takýchto štekloch? Čo si sa zbláznila? V týchto môžeš leda tak do bordelu!

OK, povedal som si, možno niečo bude... tak som sa osprchoval, dal na seba pripravený biely župan a čakal som sediac v príjemnom tieni dole na krytej terase za domom. Po chvíli prišla Sisa, ale nie v župane, naopak, bola nahodená v riflovom outfite s bielym tričkom a ružových lodičkách na veeeľmi vysokých podpätkoch, ktoré po mramorovej dlažbe robili klik - klak. V ruke mala dva poháre na šampanské a fľašu Dom Pérignon Brut. Prisadla si ku mne na sedačku a podala mi fľašu. Otvoril som ju a nalial nám obom, neprestajne hľadiac na jej tričko, pod ktorým nemala podprsenku. Prelial som cez pohár...

-Nevadí, povedala blahosklonne a ťukli sme si.

-O koľkej ideme na tango? opýtala sa nevzrušene, akoby nič.

- V takýchto štekloch? Čo si sa zbláznila? V týchto môžeš leda tak do bordelu! vynadám jej.

- Tak poďme do bordelu... odpovedá nenútene.

Dekel mi odstrelilo až na Mars...

- Veď ma aj tak chceš len pretiahnuť, čo som slepá, nevidím ako sa mi stále pozeráš na bradavky? Kvôli čomu som naostro? Čakám, že ma na tangu poriadne vyzvŕtaš a potom tam niekde prehneš, tak sa to robieva na tangu, či nie? Romantika musí byť, keď už sme tu na druhom konci sveta ... Alebo ideme do toho bordelu? pýta sa s nahodeným výrazom naivky, že ani mím Sládek by to nezahral lepšie.

- Zlatko, tango je vážna vec, ehmm, to je vysoká škola tanca...trápne kontrujem.

- Vieš komu rozprávaj, ale dobre, chceš si tam užívať sám s miestnymi tanečnicami. V čom sú lepšie než ja?

- Tancovať môžeme i tu u teba... skúšam reparát.

- A ty si môžeš užívať sám so sebou na hoteli, zakončila debatu.

Popíjali sme šampanské, pozerajúc na zátoku. Tichá domácnosť.

Do prdele, tak nič...pomyslel som si a moja predstava kámasutry sa rozplynuli ako bublinky šampanského. Pokazil som, čo som len mohol. Kvôli nejakým blbým botám.

Zrazu sme začuli, ako po okolí zátoky poletuje malé športové lietadlo. Dosť nízko nad obytnou zónou, porušuje letové predpisy, pomyslím si. Zaregistrovala ho i Sisa. Znervóznela.

-Poďme dovnútra, povedala, vstala a odkráčala do domu. Niekomu smskovala.

Pípla jej spätná smska. Prečítala si ju a povedala mi:

-Príď v stredu večer, pomôžeš mi s niečím, samozrejme, ak chceš...

Hmm, streda,...že či chcem...? Pomyslel som si.

***

Do stredy sme sa nevideli, ani neboli v telefonickom kontakte. V stredu podvečer, už zapadalo slnko, som si vzal taxíka a dorazil k nej na Kangaroo Point Road. Brána bola vypáčená, na vchodových dverách boli škrabance a rovnako aj na garáži. Na prvý pohľad pokus o vlámanie.

Sisa ma už čakala.

-Nepýtaj sa, nič neukradli, zjavne nejakí feťáci. Už tu aj tak nič nemám, sťahujem sa. Nie je to tu bezpečné.

Pozvala ma dovnútra. Sadli sme si hore na prvé poschodie do obývačky.

-Kto ťa odsťahoval? Musel som sa opýtať.

-Santa Claus na soboch..., počuj, ide po mne učiteľ angličtiny, v poslednom čase ma prenasleduje, asi sa mu zjavne páčim a myslí si, že ma ako nejakú chuderku z Európy môže dostať. Zmenila som aj školu, ale našiel ma opäť. Potrebujem sa na pár dní u teba ubytovať, tajne, bez registrácie na hoteli, len tak naľahko, je to možné?

Šklblo ma až niekde ..., keď som počul túto otázku, lebo sa budeme musieť deliť o posteľ. Na nafukovačke rozhodne u seba po gentlemansky spať nebudem.

-Noo... porozmýšľam..., naťahujem Sisu. Moje škádlenie zrazu prerušuje zvuk približujúceho sa vrtuľníka.

Stále viac, prerušujeme hovor. Čakáme kým preletí, aby sme mohli pokračovať v rozhovore, ale zvuk sa nestišoval. Zrazu rana ako z dela, na pozemok sa vrútilo veľké čierne SUV Chevrolet Silverado, rozraziac bránu. Druhé, také isté zastalo na chodníku. Vyskakuje z nich zo desať chlapov v čiernych kombinézach, helmách a so samopalmi, jeden vyberá z auta dvojručné železné baranidlo. Zo strechy počuť buchnutie. Vrtuľník pristál. V celom dome zhaslo svetlo a rozorvučal sa alarm.

-Poď rýchlo za mnou, zavelí Sisa, schmatne z barového pultu malý cestovný ruksak a cupitá vo vysokých ružových lodičkách do kúpeľne, so mnou v pätách. Otvorí kúpelňovú skriňu na uteráky, vyhadzuje ich von, zatlačí za jednu poličku a odklopí zadnú falošnú stenu. Tajný vchod do nejakej tmavej miestnosti.

Escape room, pochopil som. Vbehli sme dovnútra. Zavrela za sebou falošnú stenu.

-Sisa, tu nás nájdu, podľa tých vyhádzaných uterákov, hovorím jej.

Odklopí poklop na podlahe miestnosti. O stenu je privarený železný rebrík. Na dno nedovidím, je tam tma.

-Lez dole, zavelí rázne. Šplháme dole, asi desať metrov, to musí byť niekam až do podzemia. Potom sa skrčení plazíme nejakou štôlňou, odhadom päťdesiat metrov a vychádzame z kríkov pri móle, o ktoré je priviazaný vodný skúter. Obzerám sa hore. Na horizonte vidím na streche obrysy vrtuľníka s otáčajúcimi sa rotormi a postavy pobehujúce s baterkami po dome.

-WAU, prekvapene pozerám okolo seba. Takto nejak zdrhal jeden český Radovan.

Skáčeme na vodný skúter, Sisa ho šmahom ruky odväzuje z móla a štartuje. Vyrážame prudkou otočkou do tmy zátoky. Nevšimli si nás. Tma a hluk vrtuľníka zakryli náš rýchly útek.

Plavíme sa tryskom cez nočnú zátoku, orientujúc sa iba podľa svetiel na pobreží. Popod dva mosty, niekam von zo zátoky. Obzerám sa späť, na miesto, odkiaľ sme vyrazili. Ostáva za nami už iba nebadateľná vodná brázda. I ja som kedysi takéto prepadové akcie poctivo trénoval, mal som takéto down raids v popise „práce“. Ale na oveľa profesionálnejšej úrovni a s iným podporným tímom. Nám by sa nestalo, že by nám target unikol. Zaistili by sme všetky únikové cesty, v zátoke by boli pripravené rýchle člny, plán budovy by sme ovládali spamäti, nám by sa nestalo, že by nás prekvapila nejaká vybudovaná escape room. No ale, miestni policajti...

Po štvrťhodine rýchlej plavby zastavujeme pri brehu, v nejakých šachorinách. Dokonalá skrýša pre skúter, keď ho nasledujúci deň budú hľadať. Nasleduje rýchly výsadok do plytkej vody, predieranie sa poddajnou vodnou vegetáciou, občas zastaneme, počúvame zvuky doliehajúce z okolia, analyzujeme, kde asi sme, po krátkej pauze opäť pokračujeme v ceste. Dievča sa vyzná, žeby tiež mala výcvik commandos? Asi ťažko, no ale Sisa je dievča plné prekvapení, kto vie, čo je v nej a čo v nej ešte bude...

Ja som našťastie túto pobrežnú oblasť poznal veľmi dobre, raz sme tu v rámci manévrov United Forces Team Spirit s austrálskymi a novozélandskými commandos trénovali HALO Jump, výskok z lietadla z veľkej výšky s otvorením padáku v kriticky nízkej výške. Takže celú túto oblasť poznám, zo zeme i z hora. Akoby som to teraz našiel. Navigoval som ju von z meandrov.

Vyliezame na breh pri Green Hill Beach. Plážová rezidenčná štvrť, miesto piknikov a neviazanej zábavy. Nenápadne prechádzame zopár pokojnými ulicami a po dvesto metroch sa ocitáme na pláži. Sisa pri mne celú cestu kráča bosá, s ruksakom na chrbte a s lodičkami v rukách. Vyzerá veľmi sexi. Na pomilovanie. V diaľke, na prázdnej nočnej pláži vidíme horieť vatry a počujeme hrať ezoterickú hudbu, bubny, cítime vôňu nebezpečných, divotvorných rastlín. Prichádzame stále bližšie a bližšie. Sme na mieste. Párty mladých vysmiatych ľudí je v plnom prúde. Tancujú medzi vysokými vatrami za svitu usmiateho mesiaca v splne. Na dekách majú rozložené nápoje a jedlo. Dokonalá romantika. Pridávame sa k nim, ponúkajú nás všetkým, čo majú. Tancujeme s nimi, uvoľnení, slobodní. Sme súčasťou nich, súčasťou tejto pláže, každého zrnka piesku, súčasťou okolitej prírody, oceánu, mesačného splnu, smiechu, vetra, šťastia, vesmíru. Pozrieme sa so Sisou na seba, chytíme sa za ruky a odchádzame opodiaľ. Laháme si na horúci piesok, bozkávame sa, vášnivo, ale pritom nežne. Všetko je také spomalené. Milujeme sa, hlboko, vášnivo, je nám krásne. Pozeráme si stále do očí. Sme jedno telo, dýchame jednými pľúcami, bozkávame jednými ústami. Sisa zatína ruky do piesku, vzdychá, v očiach má slzy. Potom ma objíme okolo ramien. Zaspávame v šume príboja.

***

Ako vyplynulo neskôr z miestnych novín, ktoré sa tu s napätím čítali, keď sa do toho obuli investigatívni novinári a Interpol, Sisa tu nebola na žiadnom jazykovom pobyte, ale na špeciálnej misii. V Austrálii potrebovala za sebou zamiesť stopy, zmiasť prenasledovateľov, dozrieť na zásielku pre šéfa, ktorá sem nenápadne doputovala loďou, mimo bežnú letiskovú kontrolu a teraz s ňou pokračuje do Južnej Afriky za svojim šéfom. V ruksaku, ktorý mala vždy pri sebe pripravený pre prípad razie, mala všetko potrebné, falošný pas s vízami, peniaze, mobil. Myslela na všetko. Predvídavé, dobre vycvičené dievča. Tieto dievčatá sa nefotia. Ale vyzerá ako Kylie Minogue, zvyšok si dofantazírujte sami...

...idúc oproti sebe, na seba spiklenecky mrkneme, zľahka sa nebadane dotkneme prstami a pokračujeme každý svojou cestou...

Nešla do Johannesburgu, ako mi hovorila, ale do Durbanu, presnejšie do letoviska, kde sa skrýval jej šéf, ktorého však za dva roky doviezol nazad zrelaxovaného a vyšportovaného vládny špeciál. Ale to je už iný príbeh. O nedokonalej spravodlivosti.

***

Občas ju v súčasnosti náhodne stretnem v Bratislave, vtedy, idúc oproti sebe, na seba spiklenecky mrkneme, zľahka sa nebadane dotkneme prstami a pokračujeme každý svojou cestou...

.

.

.

Foto: ja, https://www.google.sk/maps

https://www.thedailymeal.com/

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Late_night_beach_party_(5548290904).jpg

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].

Ohodnoť blog
47
Odeslat správu
Tango rebel. Kapsáče, tenisky, parfém a tričko.

Chceš vědět, když Ronald Roof přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.