Tajná návšteva parížskej Olympie

Začiatkom mája 2017 som sa opäť dostal do Paríža. Bol to taký upršaný týždeň, fúkal vietor, neustále mrholilo, bolo sychravo, veľmi chladno, z toho dôvodu sa nekonali ani žiadne open air milongy. Monica a Noemi boli spolu v Amerike, Kristin točila film v Londýne, Linette už bola pre mňa iba minulosťou, takže moja vízia parížskych večerov sa rysovala v sychravých tónoch. Ale aj to má svoju romantiku, lebo Paríž je krásny v každom počasí, každom dennom či nočnom čase a v každom ročnom období. Ide iba o uhol pohľadu a o to, mať správne nastavený objektív fotoaparátu.

Nemrhajúc časom som sa preto hneď prvý večer s dáždnikom v ruke vybral na bezcieľne potulky mestom, od Víťazného oblúka až dole k Louvru. Nebudem predsa tráviť večer na hoteli pri televízii. Trés décadent...

Veľké žulové bloky širokého chodníka na bulvári Champs-Élysées sa leskli v kvapkách dopadajúceho chladného dažďa, zrkadliac na svojom mokrom povrchu impresionistické obrazy okolitých palácov a žiarivých neónových reklám luxusných reštaurácií a obchodov. V novinovom stánku na okraji chodníka predavač zababušený do páperovej bundy podáva rovnako zababušeným japonským turistkám predražené mosadzné Eiffelovky, ktoré mohli mať od pouličných senegalských predavačov za pätinu ceny. Sem-tam stretnem hlúčiky premoknutých turistov s dáždnikmi nad hlavami, ale život sa dnes večer koncentruje za výkladmi luxusných obchodov a na infralampami vyhriatych krytých terasách reštaurácií lemujúcich bulvár. Sychravé počasie je skrátka lepšie na nákupy a zábavu všetkého druhu, než na prechádzky po prázdnych uliciach veľkomesta. Ale aspoň si teraz môžem vytvoriť širšiu osobnú zónu a bublinu pre svoje myšlienky...

V krajine práve vrcholilo druhé kolo prezidentských volieb, celé mesto bolo polepené vysmiatymi, intelektuálne zahĺbenými či revolučne odhodlanými tvárami prezidentských kandidátov z prvého kola, ktorí sľubovali Francúzom hory-doly, ale ich predvolebné sľuby skončili potrhané ako ich predvolebné plagáty. Iba dvaja z kandidátov uspeli a dostali sa do druhého kola. Kontroverzná, gurážou obdarená žena, dcéra svojho škandalózneho otca, hrozba pre globálne elity a oproti nej stojaci mladý elitár s elánom proletára, veľké prekvapenie volieb (keby len Francúzi vedeli, ako to skutočne bolo...). Úradujúci prezident sa rozhodol znovu už nekandidovať.

Čakal som na prechode pre chodcov na konci bulváru, pred sebou vidiac roztvárajúce sa námestie Place de la Concorde, spoza ktorého sa na horizonte črtali dažďom sa lesknúce strechy majestátneho Louvru, keď sa okolo mňa so zapnutými sirénami prehnala kolóna nablýskaných čiernych citroenov s modrými majákmi, zahnúc ako had doľava smerom k Elyzejskému palácu.

„Niekto chodí pešo na potulke mestom v chladnom daždi, iný sa vyváža v teple a pohodlí luxusnej limuzíny. Vie si to niekto zariadiť...“ pomyslím si.

Zrazu mi blyslo hlavou: „Ségoléne! Ja hlava deravá, ako som na ňu mohol zabudnúť!“

Zoznámili sme sa pred pár rokmi na jednej zvláštnej akcii v Paláci Artcurial a naposledy sme si zatancovali pred rokom na mojej Štrasburskej milonge Piatoque. Očarujúca dáma, ozdoba každej spoločnosti. Klenot každého muža. Žena, čo dosiahla všetko. Vylovil som z vrecka telefón a hľadal v kontaktoch jej číslo.

Nedvíhala, už som chcel zložiť, keď mi zdvihla na posledné zazvonenie. Bola prekvapená, že som v Paríži, trochu sa aj hnevala, že som jej nedal skôr vedieť, ale nakoniec slovo dalo slovo a dohodli sme sa, že za dve hodiny ma bude očakávať. No ja som sa najprv musel ísť do hotela prezliecť do obleku.

Lebo...

Prešiel som bezpečnostným rámom štýlom: ...píp, kľúče, mobil, píp, aha, ešte hodinky, píp, aha, ešte opasok...

Bola už tma, okolo ôsmej večer, čo je tu v Paríži za normálnych okolností v máji zlatá hodinka, ideálna na fotenie pri západe slnka, ale dnes olovené dažďové mraky úplne zatemnili oblohu a ponorili mesto do tmy. Strážnik ma pustil cez bránu do rezidencie, už som bol očakávaný, prešiel som bezpečnostným rámom štýlom: píp, klúče, mobil, píp, aha, ešte hodinky, píp, aha, ešte opasok.

Zvítali sme sa ako starí priatelia, ktorí sa dlho nevideli. Ségoléne sa za ten čas vôbec nezmenila, pôsobila oddýchnuto, bola vtipná, milá, veselá. Aký len kontrast k počasiu vonku. Krásna služobná rezidencia, kde bývala so svojim mužom, bola príjemne vykúrená, s renesančným nábytkom, hrubými perzskými kobercami a tmavočervenými textilnými tapetami na stenách ambientne podsvietenými rustikálnymi lampičkami. Na okenné parapety bubnoval studený večerný dážď.

Náš srdečný rozhovor pri čaji a koláčikoch v tomto útulnom prostredí plynul nečakane pomaly. Preberali sme všetko možné - pikošky o prezidentských kandidátoch, prácu jej muža Françoisa, ktorý za týždeň končí v úrade, moju Štrasburskú milongu, Linette, tangové workshopy... Ukazoval som jej na Facebooku fotky z mojich parížskych milong, káravo na mňa pri tom hľadela, že som sa jej nikdy nepripomenul, keď som bol v Paríži, nuž ale protokol nepustí, to sme vedeli obaja. Došla reč aj na tangových maestros. Na Facebooku mi už mesiac vyskakovala reklama na show Pabla Veróna v slávnom parížskom hudobnom klube Olympia na Boulevard des Capucines, (ktorý je pre Francúzov tým, čím je Madison Square Garden pre Američanov) a kde má zhodou okolností zajtra svoju veľkolepú tanečnú show Le Grand Tango Tour so svojou tanečnou partnerkou Carolinou, ale vystúpenie je už polroka beznádejne vypredané...

Hovoril som Ségoléne, že keď som sa v roku 2009 v Prahe zúčastnil jeho tangového workshopu, bol to pre mňa fluidný zážitok, jeho technika, výrazovosť, vnímanie hudby a hlavne geniálne spájanie choreografických prvkov, ktoré som v hlave spracovával celý nasledujúci rok. Spolu s José Vasquézom a Victorom & Aishou vo mne zanechali najhlbšie tanečné inšpirácie na dlhé roky. A zajtra má veľký „Pablito“ vystúpenie tu, v Paríži. Nemohol som však pred polrokom vedieť, že práve dnes tu budem. Tak sme si so Ségoléne povzdychli a pokračovali v rozhovore.

Ostal som s Françoisom v salóniku sám, nervózny ako pes. Ruky sa mi potili ako pyrotechnikovi, zneškodňujúcemu bombu. Toto ani nebudem nikomu rozprávať, kde som. Ani na ambasáde by mi to neverili.

Zrazu vonku na ulici zablikali modré majáčiky, odrážajúce sa v dažďových kvapkách na okennom skle ako prskavky na vianočnom stromčeku. Zabzučali domové dvere, bolo počuť kroky, pozdravenie strážnika, jeho krátke hlásenie a následne pán domu vošiel do predsiene bytu, kde si odložil kabát a koženú aktovku. Potom vošiel do salónika, kde sme sedeli. Ségoléne k nemu podišla a pobozkala ho na líce. Postavil som sa a úctivo som mu podal ruku. Poznal ma z rozprávania svojej ženy a mlhavo z môjho tanečného vystúpenia v Paláci Artcurial. Osobne sme sa ale takto z očí do očí ešte nestretli a nerozprávali. Iba raz, ale to som bol incognito.

Ségoléne išla prichystať ďalší čaj a koláčiky. Ostal som s Françoisom v salóniku sám, nervózny ako pes. Ruky sa mi potili ako pyrotechnikovi, zneškodňujúcemu bombu. Toto ani nebudem nikomu rozprávať, kde som. Ani na ambasáde by mi to neverili. Pán domáci sa na moje prekvapenie správal veľmi priateľsky a uvoľnene.

Foto: upršaný výhľad z bytu Ségoléne

-Konečne Vás poznávam aj takto osobne, Ségoléne mi o Vás veľa rozprávala. Za týždeň budem mať konečne kľud, odovzdám úrad a môžem bez povšimnutia zájsť aj na to vaše tango, ak je aspoň také dobré ako to, čo sme nám predviedli vtedy pred rokmi... Tento týždeň už mám našťastie len bežné denné protokolárne záležitosti. Centrum záujmu sa už presunulo inam.... zasmial sa. A prepáčte, nestretli sme sa pred tromi mesiacmi na odovzdávaní štátnych vyznamenaní?

-To by ste mali využiť príležitosť už zajtra, v koncertnej sále Olympia má gala show jeden z najlepších svetových tanečníkov argentínskeho tanga Pablo Verón, zaujalo by Vás to na prvý pokus. Ale predstavenie je dávno vypredané, takže asi o rok to skúsime znova... snažil som sa zahovoriť moju februárovú incognito návštevu na odovzdávaní Radu Čestnej légie a trúfalo som sa pokúsil kontrovať vtipom.

-Vypredané??? Pre štát (toto slovo zdôraznil) nie je nič vypredané... a vytiahol telefón.

Ukazujem mu na Facebooku plagát zajtrajšej tangovej show, François ho nahlas číta do telefónu niekomu na druhej strane linky.

Vybavené... Zajtra o siedmej po Vás pošlem vodiča, povie s kľudom riaditeľa zemegule.

***

Koncertná sála tohto slávneho parížskeho hudobného klubu sa práve zapĺňala, všetci diváci boli oblečení slávnostne ako na večerné gala predstavenie, podaktoré ženy mali na sebe tematicky tangovo zvodné tanečné šaty s lodičkami a vyzývavými sieťovými pančuchami. Asi chceli, sediac v prvých radoch takto zapôsobiť na Pabla. Posledné zvonenie pred predstavením. Všetci diváci sa nahrnuli do sály a do lóží.

Vošli sme práve s kolónou troch áut do podzemných garáží vo vnútrobloku, bez zbytočného rozruchu sme po schodoch vyšli do foyeru, kde nás už čakal nervózny riaditeľ divadla, bývalý námestník ministra kultúry, aby nás privítal a pozdravil sa s Françoisom. Z už prázdneho foyeru sme sa schodmi vybrali do ústrednej lóže. Perfektne načasované, chlapci, ktorí nám robili decentné tiene, v tom majú prax. Ja, Ségoléne a François sme vošli do lóže a sadli si do hlbokých kresiel v prvej rade, ja po jeho pravici a Ségoléne po jeho ľavici, pekne podľa protokolu.

Zrazu nastal šum v sále, všetci sa obzerali hore. Šum gradoval. Odrazu všetci ako v mexickej vlne vstali a začali tlieskať. Potlesk neprestával. Spoza opony vykukol Pablo. Prekvapenejší výraz by nezahral ani vo filme. Potlesk nepatril jemu. Vzhliadol k nám do lóže. Vyšiel spoza opony na javisko a hlboko sa uklonil smerom k nám.

Cukali mi ruky, nohy, tancoval som posediačky, videl som sa sám v tých variáciách. Obaja hrali príbeh, do ktorého sme sa všetci položili. Dostali nás...

Po dvoch minútach sa situácia upokojila, všetci si posadali, zaznel gong, svetlá zhasli. Zdvihla sa opona. Sála sa ponorila do šedých tónov, prerezávanými iba ostrými javiskovými reflektormi mieriacimi na stred javiska. Na scéne sa objavila šesťčlenná koncertná tangová kapela, na pozadí s nadrozmerným obrazom legendárnej prístavnej štvrte La Boca a do druhej slohy skladby vstúpilo päť párov tanečníkov. Choreografia začala. Po minúte nastúpila hlavná hviezda večera – Pablo s Carolinou.

No... hralo sa, ale najväčšou hviezdou večera nebol Pablo. Tancoval so svojou partnerkou úžasne, Carolina sa ale preňho obetovala oveľa viac, tancovať sólo počas svetového turné s Pablom je pre každú tanečnicu vrchol tanečnej kariéry, ako pre Sally vo filme Tango Lesson. Niektoré choreografie, ktoré predvádzali, som videl v jeho filmoch Tango Lesson, niečo v Assassination Tango, ale vidieť to naživo, to je iné. Osobná dimenzia, čo vtiahne diváka do deja. Dej predstavenia bol plný esenciálnej túžby, divokosti, rozorvaných citov, ako to dokáže vystihnúť iba pravý tanguero. Cukali mi ruky, nohy, tancoval som posediačky, videl som sa sám v tých variáciách. Obaja hrali príbeh, do ktorého sme sa všetci položili. Dostali nás. Všimol som si, že nielen Ségoléne, ale aj Françoisovi sa od nadšenia leskli oči.

Ten záverečný potlesk patril nielen Pablovi, ale aj jeho tanečnej partnerke Caroline, hudobníkom a tanečníkom. Zaslúžili si ho všetci.

Hneď po záverečnej klaňačke sme zbehli do foyeru. Rýchlo sa zaplnil najlepšími parížskymi tanečníkmi a tanečnicami, ktorých veľkú časť som poznal z milong. Absolútne nechápali, keď ma videli v spoločnosti Françoisa a Ségoléne.

Ešte vo foyeri sa s nami pribehli rozlúčiť vyčerpaný Pablo s Carolinou, netradične bol Pablo priam stelesnením pokory. Spravili sme si spoločnú fotku nás piatich, podali si ruky, ešte moje rýchle selfie s Pablom (už druhé, prvé mám z Prahy) rozlúčenie sa s riaditeľom divadla, zamávanie na cestu.

Nasadli sme do čakajúcich áut a nočnými bulvármi upršaného mesta sme popri Seine zamierili k rezidencii. Tam som sa so Ségoléne a Françoisom rozlúčil, na čo mi François povedal, že to čo videl, ho nadchlo a sľúbil mi, že to nebolo jeho posledné tango v Paríži. To som veľmi rád počul. Vodič ma odviezol do hotela, kde som si ešte dlho do noci v hlave prehrával dej z tohto úžasného večera.

Tak možno niekedy opäť na poslednú chvíľu nečakane zavolám, či sú doma...

.

.

.

Foto: ja, Le Soir, closermag.fr, sk.wikipedia.org