Kríž s dievčaťom pod Južným krížom

Mám jedného dobrého priateľa v Kapskom meste, na juhozápadnom pobreží Juhoafrickej republiky. Spoznali sme sa kedysi dávno v jednom z francúzskych zámorských departmentov. Po desiatich rokoch sa vrátil domov, do Južnej Afriky, založil si tu rodinu a pestuje vinnú révu. Ba čo viac, stal sa jedným z najlepších juhoafrických vinárov a someliérov.

Na úpätí horského hrebeňa Stolovej hory, tiahnuceho sa z juhu od starého pirátskeho zálivu Hout Bay až do dvadsať kilometrov vzdialeného Kapského mesta na severe, tak presne tu má Pieters v oblasti zvanej Nova Constantia svoje veľké a preslávené vinárstvo.

Celé toto východné úpätie horského hrebeňa je posiate najlepšími a najkrajšími vinicami na svete, s prenádhernými výhľadmi od Stolovej hory až k oceánu. Ideálne miesto na rozjímanie až do konca života.

Na rozdiel od viacerých ostatných vinárskych rodín v okolí Pietersova rodina neorganizuje zážitkové pobyty pre turistov spojené s ubytovaním, iba degustačné návštevy pre priateľov a najväčších odberateľov. Chcú mať svoje súkromie a nie sa oň deliť s neznámymi ľuďmi. Nie sú na to odkázaní. Majú svojich odberateľov po celom svete, najlepšie svetové reštaurácie ovenčené Michelinovskými hviezdami a siete luxusných hotelov.

Hacienda jeho rodiny je sama o sebe umeleckým skvostom, snom každého realitného makléra. Citlivo zrekonštruovaná vidiecka usadlosť, obkolesená hektármi viníc, je zvonku natretá vápennou omietkou, v tieni platanov, poskytujúcich i na žhavom poludňovom slnku príjemný tieň. Hacienda je vnútri luxusne zariadená masívnym nábytkom z poctivého afrického dreva a vybavené najmodernejšou technikou.

Z terasy majú prenádherný výhľad na celú oblasť, východy slnka spoza zlatavého ranného oparu tu bývajú neopakovateľné. Zopár krát tu dokonca privítal i fotografov z National Geographic. Čo by už v tejto romantickej krajine mohlo prebrať človeka zo snenia, než sa pozerať na sabráž skúseného someliéra, odstreľujúceho hrdlo fľaše šumivého vína elegantným sekom šable. Alebo...?

S Pietersom som ostal v kontakte aj po tých dlhých rokoch, čo sme sa nevideli. Je to môj bývalý veliaci dôstojník. Po skončení kontraktu sa každý z nás, chalanov vybral svojim smerom, ale z času na čas na seba niektorí narazíme. A vôbec, my chalani z regimentov sa všetci tak nejak inštinktívne navzájom poznáme, aj pri stretnutí s neznámymi, z iných regimentov, dislokovaných v iných kútoch sveta, stačí nám krátky rozhovor s kontrolnými otázkami a vieme, s kým máme do činenia, či sa na nás niekto iba hrá, alebo je to dezertér, ktorý nezvládol prvé ostré nasadenie a zmizol od jednotky a teraz sa doma vychvaľuje, aký to bol tvrďas, alebo je to niekto skutočne z našich, čo si poctivo odkrútil celý kontrakt. Poznať nás podľa kerok, decentne vyšportovaných tiel (nie, nie sme žiadni Rambovia, vytvárajúci veľkými svalnatými siluetami ideálne terče pre nepriateľské zbrane), životosprávy, disciplíny, znalosti jazykov, používaných špecifických výrazov a gest, rituálov, ostražitosti, s akou sa pohybujeme v civilnom prostredí a s akou si napríklad vyberáme miesta na sedenie vo verejných priestoroch, ako sa správame v dave, ako zvládame nepohodu, mráz, dážď, či teplo, ako si všímame detaily na ľuďoch i prostredí, ktoré bežní civilisti nepostrehnú, podľa predvídavosti a reflexov, nevyhnutných k prežitiu.

Ale späť do Južnej Afriky. Pieters má krásnu manželku Beatrice, bývalú modelku a missku. Kedysi bola tvárou reklamy najväčšieho dovozcu automobilov a mala i vlastnú spoločenskú reláciu v televízii. Majú spolu dvadsaťročnú dcéru. Volá sa Sasha.

„...vzdali to po troch lekciách, lebo tango nie je bachata, tango sa za mesiac nenaučíš.“

„Má sedemnásť a chôdzu ženy“, chcelo sa mi zaspievať, keď mi ju Pieters pred tromi rokmi predstavil. Prvýkrát som ju registroval ešte pred vyše pätnástimi rokmi, keď som bol u Pietersa na prvej návšteve, vyraziac si spolu na koncert legendárneho Sugar Mana a vtedy sa nám niečo malé tmolilo pod nohami. Teraz už z nej bola štíhla, blonďavá tínedžerka s modrými očami, svetlou pokožkou a svetlo ružovými perami. Študovala architektúru na miestnej univerzite a bola krásna po mame. Ach títo potomkovia Búrov, gény sa nezaprú...

Počas mojej druhej návštevy pred tromi rokmi som im pri západe slnka na terase rozprával o argentínskom tangu, o mojich parížskych tanečných zážitkoch. Počúvali ma so zatajeným dychom, popíjajúc ich vlastné červené Cape Ruby Port, ročník 2017, víťaza viacerých svetových cien a fajčiac podľa mňa najlepšie kubánske cigary Cohiba Esplendidos. Moje tangové príbehy sa im vynárali spoza dymu mojej cohiby, pozorujúc, ako jej oceľovo modrý dym klesá po terase dole, k viniciam a mizne medzi kríkmi viniča.

Aj sa mi zdalo, že sa mi ich podarilo na tango namotivovať, po tom emotívnom rozprávaní sa síce v nasledujúcich týždňoch zúčastnili na jednom kurze tanga v známej tanečnej škole El CaCha na Chapel road, ale vzdali to po troch lekciách, lebo tango nie je bachata, tango sa za mesiac nenaučíš.

„Na tango treba dospieť, ale niektoré rastlinky zjavne rastú rýchlejšie...“

Ale mladú Sashu moje rozprávanie o tangu zaujalo natoľko, že kurz absolvovala spolu s rodičmi celý a kým oni ho nedokončili, ona napriek svojmu tínedžerskému veku a k môjmu veľkému prekvapeniu v intenzívnych kurzoch tanga pokračovala celý rok. Na tango treba dospieť, ale zjavne niektoré rastlinky rastú rýchlejšie.... Full respect.

Po čase to však vzdala i ona, lebo nemala žiadneho vhodného partnera na tango, mladí kurzisti ju nevedeli poriadne zaviesť do žiadnej zaujímavej figúry, nemali muzikalitu, len sa (a tým pádom i ju) stresovali svojimi chybnými krokmi a potom nevedeli tanec precítiť, tak tancovala s lektormi a zopár staršími skúsenými tanečníkmi, poväčšine turistami, ktorí zavítali do Kapského mesta a večer si našli na internete nejakú miestnu milongu. Takto frustrovaná sa po čase vrhla radšej na salsu a bachatu, kde sa to len tak hemží dobrými tanečníkmi a u týchto tancov ostala dodnes. Aj keď sa miestna tangová scéna za tie tri roky zmenila výrazne k lepšiemu, k tangu sa už nevrátila. Na moju škodu, aj keď...

***

Pieters ma požiadal o priateľskú službu. V sobotu odchádza s priateľmi na týždeň na lov do Namíbie, kamsi až nad Windhoek. Beatrice so Sashou ostávajú doma, ale Sasha sa chce ísť cez víkend zabaviť do mesta. Minulý týždeň totiž oslávila dvadsiate narodeniny. S mamou ísť do downtownu v žiadnom prípade nechce (logické, nie?...), jej najlepšie priateľky sú s rodičmi na výlete a nejakým jej divným spolužiakom, mysliacim len na to jedno, tým ju Pieters v žiadnom prípade nezverí. Tak ma poprosili, aby som ju vytiahol niekam na tango. Oni už vedia, o čom tango v skutočnosti je, že je to náročný tanec, ktorému sa treba seriózne venovať. A že je tam v dobrej spoločnosti, a nie niekde na diskotéke so všetkými jej nástrahami... Gangy tu tiež nie sú až taký problém, tu v Južnej Afrike sú všetci naučení dodržiavať bezpečnostné pravidlá ako v Izraeli, i na univerzite, ktorá má svoju ochranku, je dievča v bezpečí, ale pustiť ju samú večer do mesta, do zábavných podnikov, to veru nie, mestská džungľa je nebezpečnejšia než divoká buš.... Takže zvíťazilo tango.

„Neskúsená dvadsiatka???" pomyslel som si... „Jasné, spoľahni sa, budem jej bodyguardom“

- „Postráž mi ju prosím, motá sa okolo nej viacero týpkov, ktorí vo mne nevzbudzujú žiadnu dôveru, nechcem, aby sa jej niečo stalo. Má síce moje školy, aj strieľať som ju naučil, aj s nožom to vie, ale je ešte mladá, zraniteľná, neskúsená, v nebezpečnom veku“ poprosil ma Pieters.

-„Neskúsená dvadsiatka???“ pomyslel som si... „Jasné, spoľahni sa, budem jej bodyguardom“ súhlasil som a zobral som to ako bojovú úlohu.

V soboru ráno sme sa všetci s Pietersom rozlúčili, on nasadol do svojej zaprášenej Toyoty Landcruiser a vybral sa naložený až po strechu na letisko za priateľmi.

„Hm, aká romantika, prístav, tango, hotová La Boca...“

Sasha trucovala. Na tango nechcela ísť, ťahalo ju to na salsu. Vybúriť sa.

-„Počula si Sasha: Tango... Mám svoje rozkazy a tým pádom aj Ty (a ukazujem jej prstom na čelo) ich máš tiež“ vravím jej stroho. Sklapla. Ešteže má rešpekt k starším, nemal som náladu sa s ňou naťahovať.

-„Kde do pekla je dnes v downtowne tango?“ pomyslím si, vychádzajúc na terasu s príjemne chladnými tehlovými dlaždicami a vyťahujem mobil. Ideme hľadať... Netrvalo dlho, a našiel som jednu, podľa recenzií asi najlepšiu v meste. Milonga „Libertango“ v prístave.

„At home Zero, abroad Hero“.

„Hm, aká romantika, prístav, tango, hotová La Boca..." pomyslím si, keď sa pozerám na mapu Kapského mesta. Pred vyše dekádou celú oblasť kompletne zbúrali a prestavali kvôli majstrovstvám sveta vo futbale. Teraz tam sú parky, športoviská, veľký futbalový štadión. Tam sme kedysi (ešte na starom, otvorenom štadióne) boli s Pietersom a Beatrice na koncerte legendárneho Sixto Rodrigueza, zvaného Sugar Man. To bol taký esenciálny zážitok, osobne stretnúť človeka, na ktorého sedí to okrídlené „At home Zero, abroad Hero“....

Len tak na chvíľu odbočím: - kto je Sixto Rodriguéz? Americký folkový spevák, ktorého doma nepoznali ani vlastní susedia, a ktorý musel prosíkať, aby jeho vlastnoručne vydané protestsongové nahrávky o slobode, spravodlivosti, túžbe po rovnoprávnosti niekto vôbec pustil v lokálnych rádiách do éteru a keď ich úplnou náhodou nejaký juhoafrický hudobný technik prepašoval domov, do vtedy ešte apartheidom zmietanej Juhoafrickej republiky a pustil ich v miestnom rádiu, v okamihu sa z neho stal Karel Kryl Južnej Afriky. O krátky čas vystrelil na najväčšiu hudobnú megahviezdu Južnej Afriky, akú si len viete predstaviť, bez toho, aby o tom Sixto Rodriguéz vôbec tušil. A ten si zatiaľ doma na terase skladal svoje pesničky, na ktoré však už na druhom konci sveta netrpezlivo čakala celá Južná Afrika. Sixto sa o tom dozvedel, až keď po páde apartheidu dostal pozvánku od nového juhoafrického prezidenta Nelsona Mandelu, aby prišiel osobne vystúpiť na svojom koncerte, na ktorý čaká celý oslobodený národ...

Ufff, trasú sa mi ruky, keď o tom píšem, lebo na jednom z jeho neskorších koncertov sme sa zúčastnili. Boli sme v tranze od prvého gitarového riffu až po zhasnutia svetiel na štadióne. No, aby som o tom napísal nejakú samostatnú poviedku... Ale mimochodom, bol o ňom natočený Oscarový dokument Pátranie po Sugar Manovi, odporúčam vám si ho pozrieť aspoň na internete.

No ale teraz späť do môjho príbehu, do našej večernej Novej Constantie.

Po večeri sme si zavolali taxík. Príde vraj o trištvrte hodinu, máme čakať, hovorí pani z taxislužby, je sobota večer, všetky taxíky jazdia ako divé. Tak sme sa zatiaľ nastajlovali do tanečného, ale iba taký chill-outový casual, a čakajúc na taxík sme si sadli na príjemne vyhriatu terasu s pohárikom suchého Merlotu v ruke, kochajúc sa úžasnou scenériou prevaľujúceho sa tmavočerveného slnečného kotúča, pomaly zapadajúceho za Stolovú horu. Sasha bola celý čas ticho.

Taxík prišiel skôr, už za pol hodinku. Nasadli sme, zadali adresu, kde nás má vyhodiť a nechali sme sa viesť, pozorujúc okolitú krajinu za oknami. Ako sme sa blížili do mesta, Sasha začala byť nervózna.

-„Poďme na salsu do downtownu, nie do Libertanga, to je ďaleko od centra, prosíííím“ začala domŕzať.

-„Dohodli sme sa na tangu, so follow the order“ odvetil som. Čím bližšie sme sa blížili k centru mesta, tým viac začala byť neznesiteľnejšia.

-„Aspoň nakuknime, do Latin Flava, alebo do The Bank. Na Spin Street je tiež milonga, môžeme si tam odskočiť, keď pôjdeme zo salsy, je to blízko“, striedavo očami prosí a o sekundu neskôr sa na mňa mračí.

V autorádiu spieva Pavarotti Verdiho skladbu „La Donna e Mobile“ (žena je nestabilná). Ó, aká príznačná skladba...

„Latin Flava, žiadna sláva, zapadáku brána“ rýmujem, skúmajúc lokalitu navrhovaných podnikov na google street, „to radšej poďme do the Bank, to vyzerá bezpečnejšie“. Vodičovi diktujem novú adresu.

„Sashu poctivo ignorujem“

Sasha sa konečne usmieva. Zastavíme pred Botanik Social House, kde sa tento nočný tanečný klub nachádza a vstúpime dovnútra podniku. Všade je tu také erotické prítmie, červené a modré klubové reflektory zvýrazňujú oblúky hrubých múrov jednotlivých prepojených miestností a vytvárajú anonymizujúcu atmosféru. Salsa je tu už v plnom prúde, Sasha sa okamžite vrhá k baru pre cinzano a začne sa s ním vlniť v rytme hudby. Objednám si tiež drink a ideme si sadnúť do čierneho koženého boxu. Sasha na mňa nečaká, pokladá drink a už sa vlní na parkete so svojimi kamarátmi. Pozerá po očku na mňa a hlavou mi naznačuje, aby som sa pridal. Nejak ma to neberie, nechám ju, nech sa vybúri. Popíjam si v boxe svoj drink a mysľou som kdesi na tangu. Sashu poctivo ignorujem. Po pol hodine už vidím, že je riadne spotená a odviazaná. Toto je jej sensual heaven. Salsová ronda zrazu končí, začína bachata. Sasha využíva pauzu, prichádza k stolu pre svoj drink, odpije si a vytiahne ma za ruku. „Tak už poď konečne na parket...“.

„Wanna play? OK, so let´s play...“

No dobre, vstávam, osmózou sa včleňujem do davu. Sasha ma objíme okolo krku a začína sa okolo mňa vlniť v rytme bachaty sensual. Svojimi stehnami sa zvodne obtiera o moje nohy, na svojej hrudi cítim jej tvrdé bradavky. Nemá podprsenku. Pozerá sa mi koketne do očí. Zvádza ma.

Bol som zvedavý, kam až zájde. Pristúpil som na jej hru. „Wanna play? OK, so let´s play...“ poviem si sám pre seba.

„Ty hajzel...“ chrstne mi nahnevane do tváre a utiera si nos. Plače.

Chytí mi obe dlane a pokladá si ich na svoje boky, sťahuje mi ich dole, na zadok, odtiaľ na stehná, potom hore na prsia. Obtierala sa okolo mňa ako striptérka okolo tyče. Olizla mi krk.

Chytím Sashu za ruku a ťahám z parketu za hrubý stĺp kamsi k toaletám. Opriem ju surovo chrbtom o stenu, ruky jej držím od seba a bez pozvania jej dám hlboký francúzsky bozk. Kolenami jej roztiahnem stehná a pritlačím sa medzi ne. Cítim celú anatómiu jej panvy.

-„Takto to chceš, ty divoška?“ opýtam sa jej, nečakajúc na odpoveď a prirážam sa do nej cez šaty, až vykríkne.

-„Áno, chcem ťa celého“ vzdychá a vlní panvou, imitujúc kopulujúce pohyby.

Prudko sa od nej odťahujem.

-„Vieš, že nemôžem. Mám ťa na starosti. Som dnes večer tvoj bodyguard, nie milenec na jednu noc, bejby“.

Ostáva opretá o stenu, rozrobená a neveriacky na mňa pozerá.

-„Ty hajzel ...“ chrstne mi nahnevane do tváre a utiera si nos. Plače.

-„Zbaľ sa, ideme." Chytím ju za lakeť a ťahám z podniku. Pri vchode nám cestu zatarasí tučný holohlavý vyhadzovač s fejkovou reťazou na krku. Na prvý pohľad ho odhadnem na nabušeného dementka na pilulách, čo si anatomické komplexy rieši street fightom so slabšími obeťami.

„Ako sa má tvoj tata?“

-„Kamže kámo“, pýta sa vyhadzovať a vyťahuje vyskakovačku:

-„To je nôž? Toto je nôž!“ - v mysli si vybavujem scénku z Krokodíla Dundeeho.

-„Ako sa má tvoj tata?“ pýtam sa ho.

Vyvalí na mňa oči a prekvapený otázkou mátožne hľadá slová odpovede. Rýchlym karatistickým sekom hranou dlane na jeho krk tesne nad kľúčnu kosť ho tvrdo skladám na zem, až mu cvakli zuby. Posielam ho v sekunde do zaslúženého klimbu. Čistá práca. Chlapec sa vyspí a nebude si nič pamätať. Pokračujeme von.

Ideme po nočnej, ale stále rušnej promenáde peši, držiac Sashu za ruku. Aspoň dievča počas chôdze vychladne. Za chvíľu sme tam, na Spin Street 6, je to len za rohom historického námestia. Už od vchodu bolo počuť tangovú hudbu. Pre mňa úplne iný level. Vošli sme dnu. Zvodne tangovo oblečení tanečníci v plnom prúde tancovali tango nuevo. Pri stene boli na bielom obruse postavené poháre šampanského. Sála bola príjemne večerne osvetlená intímnym žltým svetlom, ktoré sa odrážalo od mramorovej dlažby. Zaplatili sme vstupné, zobrali si drink a vošli do sály.

Pozeral som po očku na Sashu, ako sa jej pomaly začína meniť nálada. Z nahnevanej, urazenej dievčiny precitáva do role fluidnej, feminínnej osoby, sebavedomej ženy. Odložíme poháre, objímeme sa, chytíme sa do salónneho držania a začíname tancovať. Pamätá si všetko, nasleduje ma, do toho si robí svoje figury, gancho strieda ganchom, dá mi hamacu, zvŕta sa ako had. Kropaje potu jej stekajú po sluchách. Opäť sa na mňa pozerá zvodným pohľadom, opäť to na mňa skúša, druhý pokus, zo zálohy, z môjho vlastného tanečného tábora. Vymanévrovala ma z parketu až do chodby, pokračujúc v tanci. Pravou nohou mi dala vysoké gancho zozadu nad zadok. Objala ma rukami okolo krku a oprela sa o stenu. Druhou nohou mi dala druhé vysoké gancho, oboma stehnami ma tak objala v drieku a zakvačila ma medzi svoje nohy. Cítim podpätky jej vysokých lodičiek zapichnuté v mojej natrhnutej bielej ľanovej košeli.

„Takto zvádzaš tie svoje tangové tanečnice...?“

Hmmmm? vyzývavo na mňa pradie, s ústami pol centimetra od mojich.

Rukami som ju chytil za jej hebké, spotené nohy a vyložil som si ich na ramená. Ostala pritlačená medzi mnou a stenou, schúlená ako vo vajíčku. Bozkávam jej nohy v minisukni, ktoré teraz mám po oboch stranách tváre. Pritlačená o stenu vyzerá v tejto polohe ako sexuálna koučka indickej kámasutry.

-„Takto zvádzaš tie svoje tangové tanečnice, hmmmm?“ vraví mi vyzývavo a panvou opäť simuluje kopuláciu.

-„Nie, len sa s nimi hrám“ odvetím.

-„To je ale krutá hra, nemyslíš?“ pýta sa opäť.

-„Je to len hra, skončí hudba, skončí hra“ odvetím, usmievam sa a perami sa dotýkam jej pier.

„Čo si ty za chlapa, takto sa so mnou ešte nikto nezahrával“

Chce ma uhryznúť, uhnem sa v poslednej chvíli. Zošuchnem sa s ňou na zem na kolená. Sedíme na zemi, ona so svojimi dlhými štíhlymi nohami prevesenými cez moje plecia.

Pozeráme na seba ako bojovníci v ringu.

-„Čo si ty za chlapa, takto sa so mnou ešte nikto nezahrával“, povie zlostne.

Iba sa usmejem. Púšťam ju zo zovretia. Vstávame, oprašuje sa. Zistila, že mňa nemôže len tak ľahko osedlať. Skrotla, kobylka. Poslušne so mnou vychádza z podniku, mávnem na taxík. Ideme domov.

Sedíme na zadnom sedadle pohodlného amerického Crowne Victoria. Aký príznačný názov tohto modelu, na ktorý robila kedysi dávno reklamu Sashina mama. Taxikár to berie okľukou po pobreží, cez Moun Rhodes, na pôvodnej trase totiž hlásia nejaké prepadnutie. Je tma, okná máme dopoly stiahnuté, zvonku počuť šum oceánskeho príboja, rozbíjajúceho sa o skalnaté pobrežie.

„Prečo ma nechceš?...“

Sasha sedí opretá o mňa, s mobilom na kolenách, hryzie si hánku ukazováka a bezmyšlienkovito pozerá von do tmy. Jemne sa jej dotknem stehien.

-„Prečo ma nechceš?...“ vyčítavo na mňa pozerá smutnými očami. Kľakne si k mojim nohám, v tomto aute je vzadu fakt veľa miesta na fakt všeličo. Rozopína mi nohavice.

-„Hej!“ vykrútim jej ruky a hodím ju bruchom o sedadlo. Taxikár decentne pozerá pred seba na cestu, hoci v spätnom zrkadle vidí a počuje všetko, čo sa deje na zadnom sedadle. Nie je hluchý, ani slepý. Tak ďaleko s autonómnymi autami ešte nie sme.

Zrazu mi jej prišlo ľúto...

Sasha leží opretá na koženom sedadle ako páchateľ na kapote auta v amerických policajných videách. Má odhalené bedrá.

Zrazu mi jej prišlo ľúto. Došlo mi to, ja blbec, pochopil som, o čo tu išlo. Sasha je osamelá, veľmi inteligentná mladá žena, rovesníci ju nedokážu uspokojiť, potrebuje a veľmi chce zrelého, skúseného muža, ktorý by jej bol oporou, milencom, partnerom. Ale ja som Pietersovi niečo sľúbil, do šľaka!

Pustil som jej ruky, ktorými som ju držal. Začal som ju hladiť po odhalených bedrách. Nahol som sa k nej a pobozkal ju pod tričko na chrbát. Objal som ju. Ležali sme takto na podlahe auta celú cestu až domov. Zvonka to vyzeralo, akoby taxikár išiel v aute sám, ale to nám bolo fuk. A dostal tučné sprepitné. Vie za čo.

Bolo už okolo piatej nad ránom, keď sme dorazili domov. Rozvidnievalo sa, nad False Bay nesmelo vychádzalo spoza oparu ranné slnko. Prešli sme po zarosenej tráve na vonkajšiu terasu, kde sme večer čakali na taxík. Na stole ostala načatá fľaša Merlotu a prázdne poháre. Nalial som nám víno. Bolo po noci príjemne vychladené.

Sasha si vyzúva lodičky, sadá si vedľa mňa na pohodlnú, bielo vypolstrovanú ratanovú pohovku a nežne si vykladá svoje dlhé, štíhle, biele nohy na moje kolená. Zahľadela sa na mňa, ale už nie takým vyzývavým výrazom v tvári, ale zmierená, pokojne si odpíjajúc z pohára vína. Už nečaká na moju reakciu.

Opatrne odkladám pohár poza kreslo na kamennú dlažbu a pokladám svoje dlane na jej hebké, horúce stehná, neprestávajúc pohľadom sledovať východ slnka tam v diaľke, na morskej hladine.

Pomalým pohybom prechádzam svojimi dlaňami od hornej, hriešnej polovice jej stehien až dole k členkom. Pripadám si ako klavirista, hrajúci kdesi v New Orleanskom bare pomalé nočné blues.

Sasha popíja víno a zamilovane na mňa pozerá. Vidím ju v odraze fľaše vína, stojacej predomnou, takže môžem sledovať jej reakcie, bez toho, aby o tom ona sama vedela.

Prestávam ju hladiť po stehnách a opatrne prechádzam dlaňami až k jej chodidlám. Jej dlhé a úzke chodidlá by mohli slúžiť medikom na hodinách anatómie ako vzor dokonalej klenby. A ten ružový lak na nechtoch...

„Pokračuj, prosím“ šeptá mi...

Začal som jej hladiť priehlavky. Usmieva sa, blahosklonne sa na mňa pozerá, robí jej to dobre. Pomaly jej stláčam hrany ľavého chodidla, vzdychá, zatvára oči, odkladá pohár naslepo po pamäti kamsi na stôl, cinknúc jeho spodkom o hranu stola, nedbajúc o to, či jej vypadne z ruky a rozleje sa.

Chodidlá sú veľmi citlivé na dotyk, na teplo a na všetko ostatné (napríklad na bozky). Tu majú všetky orgány svoje reflexné body, svoje prijímacie kancelárie. Každý orgán. Zoznamujem sa s nimi. Prstami ju zospodu hladím po chodidle, po tých miestach, stláčam palcom ruky zospodu plosku jej ľavého chodidla, tam nad miestom, kde sa spájajú prstné kosti, presne v mieste, kde je ten bod... a zabáram palec silno do jej hebkej plosky, až cítim, ako v chodidle zanecháva priehlbinu.

Pozriem sa jej do tváre, zdvihnem jej ľavé chodidlo a priložím si ho k ústam. Pobozkám jej zospodu jej krásne klenutý priehlavok. Sasha sebou šklbne, otvorí oči a vyzývavo na mňa pozrie.

-„Pokračuj, prosím“ , šeptá mi vzrušene.

Strčím si do úst jej rozkošný palec. Vysávam jej ho, od koreňa až k nechtovému lôžku. Hrám sa s ním, kuskám ho. Začínam jej ho cmúľať. Pomaly, stále, neprestávam, zvyšujem intenzitu. Som stále intenzívnejší a intenzívnejší.

„Hmmmm, hmmmm, hmmmm...“ prerývano dýcha.

Neprestávam, som stále dôraznejší a vášnivejší.

Sasha hlboko vzdychá, hrudníkom sa vzpína dohora ako zasiahnutá elektrickým prúdom, kŕčovito sa pridržiava ratanového operadla, druhou rukou mimovoľne zráža pohár s vínom, ktoré sa rozleje po stole a steká po stranách na zem. Plytko a rýchlo sa nadychuje a vydychuje, trasie sa.

„AAAAHHH“, hlasno vzdychá. Prstami sa zarýva do ratanu.

Trvá to niekoľko minút, potom uvoľňuje svoje stuhnuté telo a zľahka klesá na pohovku. Otvára oči a so záhadným úsmevom Mony Lízy sa na mňa pozerá, v tvári sa jej zrkadlí zmes uvoľnenia, konečne odblokovanej, dlho potláčanej sexuálne túžby, intímneho porozumenia a hlbokej vďaky.

Pomaly skladá zo mňa nohy, sadá si, dotýka sa chodidlami zeme, pričom nechtiac stúpi do rozliateho vína.

-„Nevadí, aj tak som úplne mokrá“ pošepne mi spiklenecky, vstane a kráča smerom do domu, nechávajúc za sebou na dlažbe miznúce ružové stopy svojich prekrásnych chodidiel. Otočí sa na mňa v žiari vychádzajúceho slnka.

-„Kamaráti?“ pýtam sa jej.

-„S výhodami...“ odpovedá a šibalsky žmurkne na mňa.

***

.

.

.

Foto: ja, www.google.sk/maps, FB Group: Cape Town Tango Community, https://capetown.hotelguide.co.za/

https://en.wikipedia.org/wiki/File:Searching-for-sugar-man-soundtrack.jpg