Paranoia

Kristína len pred necelým týždňom oslávila svoje 31 narodeniny celkom skromne u svojích rodičov v Ružomberku. Vedela len to, že najlepšie jej bude práve tam, obklopená ruchom rodiny, miliónom otázok o budúcnosti a po pár pohárikoch aj o minulosti.

Naťiahla si obe ruky pred seba dlaňami nahor. "Čo je lepšie, utápať sa v žiaľi sama v tomto veľkom dome alebo..." Nemusela viac hovoriť.

Zbalila si pár tričiek, nohavíc a elektrickú zubnú kefku ktorú jej manžel kúpil pred pár rokmi na Vianoce.

Cestou k dverám schmatla fľašu japonského ginu ktorý pred nedávnom kúpila v miestnom obchode, kľúče, mobil a vyrazila k autu.

Bolo niečo po štvrtej poobede. "Hmm, takže hodinka cesty ak bude dobrá premávka. Hursá na slovenské diaľnice."

Celú cestu počúvala podcasty uložené v telefóne, vraj na neskôr keď bude mať čas si vypočuť epizódu dlhšiu ako trinásť minút. Otec s mamou už netrpezlivo vyčkávali strieborný sedan na popradských značkách. Vedeli, že keď im dcéra oznámila, že sa s manželom sťahuje pod Tatry nebude to ďaľeko na častejšie návštevy. Kto mal ale tušiť, že zo slova častejšie sa vykľuje zriedka.

Stála vo svojej izbe, ostala nedotknutá po všetkých tých rokoch čo odišla. Fotky na svojom pôvodnom mieste, nástenka s prvými výkresmi zo školy, dokonca aj plyšové hračky v rohu postele boli tam kde ich vtedy nechala.

"Čistá nostalgia v praxi však mami ? Alebo spôsob, ako sa nezblázniť."

"Bola si už na rande ?" Mama sa spýtala, aj keď odpoveď poznala.

"Vieš, že pri prvej príležitosti toho nešťastníka ma pobozkať sa otočím na päťe a zutekám."

Na oslavu prišla len najbližšia rodina. Spoločenské konvencie, kvety a všetko dobre k tomu a k tomu. Kristína sa nevedela dočkať, keď sa zvalí do svojej postele, nasadí si slúchadlá a bude znova vo svojom svete, kde už druhý rok uteká myšlienkami na to isté miesto stále dookola.

Na druhý deň ráno si prehodila ruksak cez plece, naškrabala milý odkaz na žltý papierik ktorý prilepila na kuchynský stôl, zavrela dvere a vybrala sa do prázdneho domu s pocitom, že toto bolo stále lepšie ako sa na svoj sviatok trápiť doma úplne sama.

Cesta bola príjemnejšia ako včera, žiadne autá, zápchy ani obmedzenia pre nekonečne pracujúcich robotníkov na diaľnici.

Po večeri strávenom v rodinnom kruhu by jej najlepšie padlo si zapnúť netflix a niečo popritom zobnúť.

Odbočila na Moyzesovu zaparkovala auto bližšie pri vchode do Tesca a skontrolovala mobil.

Tinder si nainštalovala pred pár týždňami, okrem sexuálnych predátorov, mamičkiných maznákov a ženatých mužov v strednom veku by tam človek hľadal len márne niekoho s IQ nad 100. Prezrela si nové známosti a najviac ju zaujal ten jeden. "Bez mena."

Kto si dá do profilu meno že, bez mena ? Vek 35 rokov, čierno-biela profilová fotka s chlapom v kapucni bez tváre ako pozerá do zeme.

Zamkla mobil, vzala si peňaženku a vstúpila do obchodu s pocitom, že by sa na to mala vykašľať a nechať život plynúť. Vždy obdivovala preplnené regále v obchodoch. Pocit prepychu a syndróm "nikdy nemám ničoho dosť."

Vzala si balenú vodu, marlenku a maličké balenie žuvačiek.

Ako štandardne nechala auto zaparkované pred domom pod nedokončenou strechou vysunutej garáže. Manžel sa pustil do prác tesne pred jeho autonehodou.

Kristína vzala ruksak, malú priesvitnú tašku s nákupom a v pravej ruke si chystala kľúče od domu kým príde k dverám. Mierne sa pousmiala keď si spomenula na manželové slová že rozdiel medzi mužom a ženou je ten keď žena postaví nákup pred dvere a začne pracne hľadať a tápať po kľúčoch v kabelke, zatiaľ čo muž ich už má dávno prichystané.

Kľúče podvedome priložila k zámku a všimla si, že dvere sú pootvorené. Nákupná taška sa jej vyšmykla z ruky a dopadla na betónovú dlážku. Rozbúchalo sa jej srdce, kvapôčky potu sa jej objavili na čele a Kristína nevedela čo má robiť. Veď kľúče od domu mám len ja a rodičia. Dvere sú neporušené, že by som zabudla zamknúť ? V duchu si opakovala.

Nevedela či má zavolať políciu, ale nechcela sa cítiť trápne ak by sa zistilo, že márne zalarmovala celé policajné oddelenie v Poprade pre to, že v zápale len zabudla pribuchnúť dvere keď odchádzala.

Zdvihla nákupnú tašku, pootvorila dvere a vošla do svojho domu sledujúc každú stopu naokolo. Dvere za sebou zavrela, bezpečne zamkla a rozbehla sa skontrolovať celý dom a okná či niečo nezmizlo. Vedela že aj keby áno páchateľ v dome už dávno nebude.

"Úspech. Asi som fakt blbka a tie dvere som nechala otvorené celý čas čo som bola preč."

Vyložila nákup, otvorila si fľašu vína a zapozerala sa na fotografiu na chladničke kde boli spolu s manželom pod Bratislavským hradom. Tam sa spoznali, na školení. Prvý výlet, teda jeho. Ona tam už pár krát bola. Spomenula si ako sa celú noc prechádzali po obchodnej ulici, jedli kebab a rozprávali sa.

Schmatla ovládač, zapla prvú blbosť na netflixe v sekcii "odporúčané" a všimla si, že vonku je už skoro tma. Vždy chcela v obývačke francúzske okná so vstupom na záhradu. Je fajn si v lete otvoriť okno a občas len tak vybehnúť von s rannou kávou.

Vstala so sedačky, aby zatiahla okná a keď už siahala po reťiazkach na žalúzie všimla si, že pri záhradnom domčeku stojí mužská postava. Asi 2O metrov od nej a nehýbe sa, len ju trpezlivo pozoruje.

Kristíne sa znova rozbúšilo srdce, oblial ju studený pot a v momente zatiahla všetky okná a vzdialila sa späť k sedačke. Nevedela čo má robiť. Mám paranoje ? Zdalo sa mi to ? Čo keď tam nikto nestál.

Sedela schúlená, objímala si vlastné nohy a počúvala tlkot svojho srdca. Bolo to ako by ho mala v ušiach nie v hrudi. Silný, mohutný tlkot srdca.

Vzala si mobil do ruky, predtočila 158 a podišla naspäť k oknu. Vedela, že ak ho tam uvidí znova bude vedieť, že sa jej to nezdalo a v momente zavolá políciu.

V ľavej ruke držala mobil a pravou pomaly otvárala žalúzie aby len na oko uvidela na záhradu. Nikto tam nebol. "Do čerta blúznim ? Čo mi je." Otvorené dvere od domu, chlap na záhrade. "Som len paranoidná, som len paranoidná. Asi trochu nevyspatá, mala by som si ísť ľahnúť." Opakovala si a pristihla sa ako krúži okolo kuchynskej linky a v ľavej ruke stále drží mobil s predtočeným číslom na políciu.

Zrazu ju pochytil obrovský hnev, hnev na seba, na manžela že ju tu na všetko nechal samú. Mobil položila na kuchynský stôl, rozbehla sa k oknu, zúrivo ho otvorila a vybehla na terasu. "Čo chceš ! Čo do pekla chceš !" Kričala čo jej pľúca stačili. Ale na nikoho, nikto tam nestál. Nikto tam už nebol. Možno tam vôbec nebol.

Otočila sa, vošla do obývačky a zavrela za sebou okno. V telke bol záber na milujúcich sa hrdinov nejakej španielskej telenoveli. Prišlo jej zle od žalúdka, vypla to a ovládač hodila na zem.

Povedala si, že dnes bude spať v obývačke, nechcelo sa jej ísť hore schodami. Aj tak je sama, môže jej byť úplne jedno kde spí. Z pod sedačky si vytiahla sivú vianočnú deku s motívom vločiek ktorú si kúpila pred pár rokmi na spoločné filmové večeri. Prikryla sa až po bradu, zavrela oči a počúvala ako sa jej spomaľuje tep. Už jej nebúši rovno v ušiach. Už je tam kde má byť.

Prebudila sa zo sna. Snívalo sa jej, ako niekto búcha na dvere. V pravidelných intervaloch. Bol to sen ? Bolo to naozaj ? Nevedela sa rozpamätať.

V tom začula kroky nad jej hlavou. Pomalé, rozvážne, tupé kroky v jej spálni hore.

"Do riti niekto je hore". Po tichu vstala so sedačky a snažila sa, aby ju nepočul.

Kroky ustáli. Snažila sa zrekapitulovať si to čo práve počula. "Je to možné ? Aby bol niekto v mojom dome ? Veď som prešla každú izbu."

Po tichu podišla naspäť k oknu, pootvorila žalúzie a v tom si spomenula na jej nervový výlev na záhrade. Ja... Som...Do riti.

Pomaly sa otočila a on tam stál. V jej obývačke asi dva metre od nej. Chlap v čiernej mikine s kapucňou, pozeral do zeme.