,,Som učiteľkou na detskej psychiatrií."

Píše 22 ročná Kaja, ktorá je momentálne študentkou a popritom pracuje ako pani učiteľka na detskom psychiatrickom oddelení v Martine.

1. Predstav sa nám a porozprávaj niečo o sebe. Aké je tvoja práca, čo presne robíš?

„Ahojte! Moje meno je Kaja a hneď na začiatku sa prosím dohodnime na tom, že mi budete tykať“. Asi takto nejako sa predstavujem deckám, tak sa rovnako predstavím aj vám (predsalen nie ste o nič horší).“

Toto milé dievča študuje 4. ročník špeciálnej pedagogiky a 2. ročník arteterapie, vďaka čomu sa dostala na detskú psychiatriu. Nemocnica ju vždy lákala, ale nikdy si nemyslela, že by sa dostala práve na toto oddelenie.

„Pri slovnom spojení „detská psychiatria“ mi v hlave išli myšlienky ako: „Toto určite nebude pre mňa“, „nehrozí“, „mne sa tam ale že vôbec nechce ísť“, „musím tam ísť?“ A hlavne: „100% budem 3. mesiac na detskom“.

Život to však zariadil po svojom a Kaja je už 2 a pól roka učiteľkou na detskej psychiatrii. Momentálne vedie Instagramový profil @_tojepsycho_, kde podrobne opisuje rôzne situácie, ktoré počas svojej práce s deťmi prežíva.

Kajin profil na Instagrame

2. Aký bol hlavný dôvod a motív vytvorenia tohto Instagramu?

„Začať o tomto oddelení viac písať ma v podstate namotivoval zážitok, ktorý som mala s jednou stredoškoláčkou, pomenujme si ju Zuzka. Zuzka sa jedného dňa dozvedela, že bude prepustená. Keď vychádzala z ambulancie, kde mala rozhovor s lekárom, pri ktorom jej oznámil túto radostnú novinu. Tvárila sa všelijak, len nie nadšene. Keď som sa jej spýtala, čo sa deje a či sa necíti na to ísť domov odpovedala, že sa veľmi teší na vlastnú posteľ, ale veľmi sa bojí reakcie okolia. Keď som sa jej spýtala, aké okolie má na mysli povedala, že spolužiaci sa dozvedeli o jej hospitalizácii a bojí sa, že ju budú teraz vnímať ako blázna. Úprimne myslím si, že strach Zuzky vôbec nebol len strachom Zuzky, ale je strachom väčšiny pacientov hospitalizovaných práve na tomto tabuizovanom oddelení, ktorých sa chystajú prepustiť.“

Porušená holka: Opisuje typické obavy pacienta psychiatrie. Vždy keď človek odchádza zo psychiatrie má strach, že ako ho bude teraz vnímať okolie. Je to veľmi smutné. Najčastejšie: "Nesmie sa to nikto dozvedieť, pretože by to mohlo narušiť moju budúcnosť." "Mohla by som mať z toho problémy v práci." Vieš si predstaviť, že by si si zlomil/a nohu, išla do nemocnice a následne do liečebne. Pomohli by ti, ale stále by ťa niekde v podvedomí strašila myšlienka, že ako ťa bude teraz okolie vnímať. Predstav si, že by ťa za tvoju zlomenú nohu začali všetci obchádzať a nazývať ťa kriplom.

„Pýtate sa prečo je to tak? Prečo sa takéto oddelenie neberie rovnako ako oddelenie kardiológie či chirurgie? Tak presne to sa pýtam aj ja. Keď sa vlastne na to ale pozriem spätne oddelenie psychiatrie vo mne zo začiatku tiež evokovalo rôzne pocity a bolo to asi to posledné miesto, kde som chcela stráviť svoju prax. Netušila som čo čakať. Či čakať kazajky, či čakať, že bude niekto kričať alebo naopak či čakať len neprítomné pohľady a ticho. Jediné, čo som tam z týchto mýtov našla sú mreže. A tak som si povedala, či by nebolo zaujímavé priniesť svoj pohľad na takéto oddelenie ako pohľad niekoho, kto s týmito vraj „bláznivými“ deckami trávi väčšinu svojho voľného času a hlavne pohľad niekoho, ktorý mal na začiatku tiež nie úplne jasnú predstavu ako to na takomto oddelení funguje.“

View this post on Instagram

A post shared by To je psycho (@_tojepsycho_)

3. Ako vyzerá tvoj pracovný deň?

„Môj deň na takomto oddelení nikdy nie je nudnou rutinou, ale sem tam aj životnou výzvou haha. Keď som oddelenie navštevovala ešte v dopoludňajších hodinách učila som sa s mladšími deckami to, čo nám zadala pani učiteľka, alebo som niečo robila so stredoškolákmi. Poobedia boli/sú vyhradené na komunitu, tvorivé dielne, hry či naše spoločné skupiny. Už skoro rok realizujem vlastné skupiny, kde sa hráme, rozprávame, smejeme, sem tam aj plačeme od smiechu (!!) či len tak zdieľame. Úprimne realizácia týchto skupín je pre mňa stále výzvou pretože vymyslieť a spraviť skupinu tak aby bola okay aj pre deti s PPP (poruchy príjmu potravy), aj pre deti s depresiami či úzkosťami, aj pre deti s ADHD (ktoré skrátka potrebujú vybiť svoju energiu), aj pre deti s poruchami správania či autizmom je miestami až nadľudský výkon a neraz vás dostane do bodu „veď vlastne

kreslenie je super“.“

Psychiatrické oddelenie Martin

4. S akými diagnózami sa stretávaš najčastejšie?

„Najčastejšie asi s deťmi, ktoré majú depresiu či úzkosti v tesnom závese sú ale deti s PPP (poruchami príjmu potravy) či decká s ADHD a poruchami správania no a posledná priečka by zrejme patrila deckám s autizmom, tikmi či gender dysfóriou (nestotožňovanie sa so svojim pohlavím). Tým, že naše oddelenie je akútne je tam v priemere každé dva týždne úplne iná skupina a teda úplne iné diagnózy.“

5. Ako deti vnímajú to, že sú na psychiatrií?

„Toto je veľmi individuálne. Máme decká, ktoré dokonca nechcú ísť domov, pretože doma možno nemajú až tak vhodné podmienky a na našom oddelení našli ako to oni vravia „pokoj a rešpekt“. To ako vníma dieťa hospitalizáciu práve na takomto oddelení závisí podľa mňa hlavne od veku, ale rovnako tak aj od toho ako k tomu pristupuje jeho samotné okolie. Aj preto je z môjho pohľadu tak veľmi dôležité hovoriť o takýchto oddeleniach. Keď začne spoločnosť pristupovať k psychiatrii ako ku ktorémukoľvek inému oddeleniu decká sa budú cítiť menej zahanbene či smutne za to „kam to až dotiahli“. Je fajn im povedať, že je naopak obdivuhodné, že sú odhodlaní bojovať a riešiť svoje problémy, pretože to vyžaduje omnoho viac sily a odhodlania ako „strčiť hlavu do piesku“.

Aj toto je 1 z dôvodov, prečo je tak veľmi dôležité hovoriť o takýchto oddeleniach. Aby sa ľudia nebáli vyhľadať pomoc. Aby vedeli že existuje. Či už formou krízových liniek ako IPčko či už ako forma instagramových profilov, kde môžu naraziť na ľudí s rovnakou diagnózou a vďaka tomu sa v tom necítiť samy (vid tvoj profil), alebo aj formou hospitalizácie, keď je to nevyhnutné. Je to úplne v poriadku. A je dôležité hovoriť o tom, že je to v poriadku.

6. S akými vekovými kategóriami pracuješ? Sú deti ochotné spolupracovať?

„Fúúú pri tejto otázke som musela zastať a porozmýšľať nad celkovou odpoveďou. S deckami pracujem od veku 4-5 rokov až do 18tich rokov. Mojou najväčšou aktuálnou výhodou je práve môj vek, pretože som deckám najbližšie (občiankovo mám 23 a mentálne ešte furt okolo 10-11a výzorovo možno takých lepších 16) a rozumiem slovám ako SEPAR, flexiť, mood, minercraft, LOLko (league of legends) či CSko (counter strike) apod. Táto prax ma naučila hlavne to, že ak chcem niečo od dieťaťa je fajn sa naladiť na jeho vlnu a nadviazať spojenie. Niekedy to ide hneď, inokedy to trvá hodiny, niekedy zas dni či týždne. Na našich spoločných skupinách, ktoré vediem sú decká v 90% ochotné spolupracovať, pretože ich to baví. Robíme tam veci s hudbou, vymýšľam im kvízy, stavajú veže zo špagiet skrátka snažím sa, aby ani jedna z tých skupín nebola rovnaká a aby aspoň na chvíľu zabudli na svoje

problémy.“

Tu sa pacienti detskej psychiatrie vzdelávajú.

OTÁZKY OD VÁS:

1. Kvôli čomu tam deti najčastejšie posielajú?

V podstate toto bolo už zodpovedané v predchádzajúcej otázke ohľadom diagnóz avšak spomeniem tu aj šikanu. Pretože aj také deti častokrát končia u nás a príde mi to neskutočne nespravodlivé, že takéto dieťa končí v nemocnici a agresori častokrát nepotrestaní. O to viac mi príde na hlavu postavený fakt, že decká to aj oznámia učiteľom avšak NIČ sa nezmení a dokonca som sa neraz stretla s tým, že to učitelia odignorovali a zatvárali si pred týmto problémom oči. Je to OBROVSKÝ problém, ktorý má výrazný dopad na ďalší život všetkých zúčastnených a preto mi príde úplne zvrátené, že sa mu nevenuje toľko pozornosti, koľko by malo.

2. Keď sa tam dieťa dostane raz, stáva sa často že sa potom bude vracať?

Klamala by som, keby poviem, že jednou hospitalizáciou to končí, pretože to tak vôbec byť nemusí. Na druhej strane pokiaľ sa má tomu už skoro dospelému človiečikovi, čo najviac pomôcť tak za to stojí hoc aj viac hospitalizácii. Máme deti, ktoré sa sem tam z času na čas vrátia, ale máme aj také, ktoré to už zvládajú.

3. Snažia sa udržiavať bežný život - škola, krúžky, hry s kamarátmi?

Tejto otázke úplne nerozumiem resp. neviem ako bola myslená preto na ňu odpoviem z oboch strán. Keď má človek nejakú diagnózu napr. depresia jedným z príznakov môže byť aj to, že sa odstrihne od ľudí a svojho okolia, častokrát sa uzavrie sám do seba, do svojej izby a začne „flákať“ školu, krúžky atď. Čo sa týka z pohľadu toho, či sú v kontakte s kamarátmi na oddelení tak nie, alebo veľmi obmedzene. Deti tam nemajú pri sebe telefón, čo im naozaj vo veľa veciach veľmi pomáha a nakoniec to sami rovnako reflektujú. Čiže jediný kontakt s kamarátmi majú vtedy, keď ich prídu pozrieť v rámci návštev.

4. Sú povolené návštevy rodičov a kamarátov?

Teraz počas corony je to veľmi zložité a návštevy sú zakázané. Decká ak majú návštevu tak je „cez okno“ prípadne skrz telefón. Avšak všetky tieto veci si musia zaslúžiť. Na druhej strane musím povedať, že naozaj tie telefonáty majú a sú v kontakte s domovom.

5. Ako dlho tam deti priemerne ostávajú?

Naše oddelenie je akútne to znamená, že decká tam nezostávajú mesiace ako napr. v Hrani a pod, kde je už dlhodobejšie liečenie (na ktoré nastúpia aj oni v prípade, že sa ich stav nezlepší natoľko, aby mohli byť prepustení). Decká sú teda u nás hospitalizované pár týždňov.

6. Veľa z nich si zažíva domáce násilie?

Tieto dve otázky som si spojila svojvoľne dokopy, pretože podľa mňa spolu veľmi úzko súvisia. Máme decká, ktoré si na oddelku zvykli natoľko, že nechcú ísť domov. Pretože si KONEČNE našli kamarátov, ako sami vravia prípadne sa cítia rešpektovane. Niekedy je moc milé, keď mi nejaký pacient/pacientka povie, že na začiatku sa nechcel/a baviť s nikým , ale keď prišiel/la na to ako sú všetci v pohode tak vznikli kamarátstva. Decká sú si navzájom častokrát obrovskou oporou, pretože napriek ich odlišným príbehom ich pocity sú častokrát rovnaké. Určite to či dieťa chce/nechce ísť domov súvisí aj s tým, aké má doma prostredie a ako sa v ňom cíti. Máme decká, ktoré si prešli naozaj všeličím (áno aj domácim násilím), ale sú to ich príbehy a ja nemám naozaj nijaké právo na to ich zdieľať aj keby len anonymne. Sú to ale častokrát obrovskí bojovníci, ktorí mňa osobne za tie 2-3 roky naučili obrovskej trpezlivosti, vynaliezavosti a komunikácii.