Problematika reinkarnácie! Otázky a odpovede

Sú to stále tí istí ľudia, ktorí na jednej strane zomierajú, ale hneď vzápätí sa rodia?

Nejako sa mi to nezdá. Ale za najväčšiu slabinu teórie reinkarnácie považujem dilemu, kto sa reinkarnoval do prvých ľudí. Ak je totiž reinkarnácia neustálym kolobehom, v ktorom duša odkladá jedno telo a vzápätí si berie druhé, ako to bolo pri prvých ľuďoch? Kto sa reinkarnoval do nich? V tejto otázke podľa mňa princíp reinkarnácie zlyháva.

Odpoveď: Skôr ako sa dostaneme k odpovediam na tieto otázky, treba najskôr podať určité základné vysvetlenie. Treba aspoň v stručnosti načrtnúť kontext celkového diania.

Čo je hmotné raz vzniklo, a preto raz musí zaniknúť a rozložiť sa v prach. Lebo prach sme a na prach sa obrátime, ale prachom je aj celé hmotné univerzum. Aj ono sa nakoniec premení v prach.

A v prach sa premení nie len jeho najhrubšia, hmotná časť, kde teraz žijeme, ale aj jeho jemnejšia hmotná časť, do ktorej odchádzajú naše duše po fyzickej smrti. Takáto, svojim spôsobom bezútešná je realita, ak by sme ju vnímali iba čisto z materiálneho, fyzického a hmotného hľadiska.

Ale pozor! Materiálna realita nie je realitou jedinou! Nad ňou sa nachádza realita vyššia! Realita Ducha! Realita večnosti a večného, nepretržite trvajúceho bytia, kde nemá miesto žiadna smrť, ani žiaden zánik tak, ako je to v hmotnom svete.

A človek pochádza práve z tejto reality! Ona tvorí najvnútornejšie jadro každého z nás! Ona je nezničiteľnou Božou iskrou, ktorú každý z ľudí nesie vo svojom srdci, a ktorá nezahynie, aj keď sa celé univerzum premení v prach.

My ľudia sme teda Božie iskry a pochádzame z ríše večného Ducha. A v tejto ríši večného Ducha sme vo svojom detskom stave Božej, alebo duchovnej iskry zatúžili po plnom seba uvedomení. Zatúžili sme stať sa dospelými, zrelými duchovnými osobnosťami a žiť naveky vo večnej ríši Ducha.

Kto sa však chce stať z nevedomého dieťaťa dospelým človekom, musí ísť do školy. Musí sa toho veľa naučiť, aby dozrel a stal sa samostatnou osobnosťou. No a na to, aby duchovné iskry dozreli, slúži hmotný svet. Práve do školy hmotnosti sú za účelom svojho vývoja rozsievané, ako zrná do zeme.

Duchovné iskry vstupujú najskôr do hmoty jemnej. Jej plášťom sa zahalia, čím vznikne ľudská duša. Ľudská duša je teda duchovná iskra, zahalená do obalu jemnej hmoty. A potom, vo svojom duševnom obale z jemnej hmoty vstupuje, alebo vteľuje sa do fyzického tela. Do fyzického tela, ktoré je fyzickým a najhutnejším hmotným obalom duchovnej iskry.

Úlohou duchovnej iskry v hmotnom tele je rozvíjať sa a rásť v cnostiach, a tým postupne dozrievať v čoraz zrelšiu a dospelejšiu duchovnú osobnosť. Na to, aby ľudia nezabudli kým vlastne sú, odkiaľ prišli, o čo sa majú vo svojom hmotnom živote usilovať a akými sa majú stať, obdržali učebnú látku v podobe Mojžišovho Desatora a Ježišovho učenia. V nich sú obsiahnuté kritéria toho, akým sa má človek stať vo svojom myslení i vo svojom konaní, aby správne duchovne dozrel a stal sa dospelou duchovnou osobnosťou, schopnou vrátiť sa po úspešnom splnení svojej pozemskej misie naspäť do svojho domova.

No a po týchto nevyhnutných základných informáciach si už môžeme dať odpoveď na otázky, položené v úvode.

Aké duše sa teda vtelili do úplne prvých ľudí na zemi? Boli to duchovné iskry z duchovnej ríše, ktoré vstúpili za účelom svojho vývoja najskôr do jemnej hmotnosti, kde na seba zobrali jemno hmotný záhal a stali sa dušami. A potom sa ako ľudské duše vtelili do tiel prvých ľudí. Tým začal proces reinkarnácie.

Ľudská duša žila vo fyzickom tele, učila sa a duchovne dozrievala, ale keď telo zostarlo a zhynulo, opustila ho. Duchovná iskra jednoducho odložila svoj najhrubší obal, čiže fyzické telo, a vo svojom jemnejšom duševnom obale sa vrátila nazad do úrovne jemnej hmoty, ktorá je ľuďmi nazývaná „druhý svet“.

Tu duchovná iskra zotrvá vždy určitý čas, pretože v úrovni jemnej hmoty prežíva v znásobenej miere všetky dôsledky svojho pozemského jednania, čiže dôsledky toho, aká na zemi bola. Ak bola dobrá, spravodlivá, čestná čistá a láskavá, prežíva v úrovni jemnej hmoty radosť a šťastie. Ak ale bola na zemi nedobrá, nespravodlivá, nečestná, nečistá a neláskavá, prežíva v úrovni jemnej hmoty bolesť a utrpenie. Čo kto totiž zasieva, to bude musieť nakoniec on sám aj zožať. Zákon spätného pôsobenia zaručuje dokonalú spravodlivosť vo stvorení.

A tým sa dostávame k odpovedi na ďalšiu otázku, či sa ľudská duša inkarnuje do nového fyzického tela ihneď po svojej smrti.

Odpoveď znie nie, pretože musí v úrovni jemnej hmoty, čiže na druhom svete, určitý kratší alebo dlhší čas prežívať dôsledky svojho predchádzajúceho pozemského jednania. Až potom, po nejakom čase, vstupuje opäť do fyzického tela, aby absolvovala ďalšiu vyučovaciu lekciu, a aby sa prostredníctvom svojho pozemského života mohla zase o trochu ďalej posunúť vo svojom duchovnom dozrievaní.

Každý z nás dnešných ľudí má za sebou veľa inkarnácií. Každý z nás má za sebou už veľa prechodov medzi svetom hrubej hmoty a svetom jemnej hmoty. Naša časť hmotného univerza však dospieva do bodu, v ktorom nastáva žatva. Do bodu, v ktorom má pole hrubej i jemnej hmotnosti vydať úrodu zrelých ľudských duší. Úrodu duchovne dospelých ľudských duší, schopných opustiť hmotnosť a vrátiť sa domov do duchovnej ríše ako zrelé duchovné osobnosti.

Nastáva čas žatvy a triedenia na zrelú pšenicu, ktorá bude zhromaždená v Pánových sýpkach, čiže vo večnej ríši Ducha, a na burinu a plevy, ktoré budú spálené v ohni. To znamená, že zahynú v nastávajúcom rozkladnom procese hmoty, pretože ich necnosti a neresti, ich nespravodlivosť a nečestnosť, ich materializmus a ateizmus, ich ignorovanie úcty voči blížnym i voči Stvoriteľovi im nedovolili oslobodiť sa včas z hmotného sveta a uniknúť do bezpečia večnej ríše Ducha.

Tak, ako raz všetko čo je hmotné začína, tak to raz aj končí. Veľký kolobeh našej časti stvorenia sa uzatvára. Na jeho začiatku vstupovali nedospelé duchovné iskry najskôr do jemnej a potom do hrubej hmoty, aby dospeli a dozreli, a na konci tohto kolobehu nastáva čas, kedy sa už zrelé a dospelé ľudské duchovné osobnosti musia začať odpútavať či už z hrubej, alebo jemnej hmotnosti, a vstupovať nazad do duchovnej ríše.

Brána školy nášho hmotného univerza sa zatvára. Hmotnosť končí a bude postupne spieť k svojmu rozkladu. Spolu so všetkým nehotovým, čo v nej zostalo a nebolo ju schopné opustiť, sa premení v prach. A po čase sa z tohto prachu pomaly začne formovať nové, obnovené hmotné univerzum, aby poskytlo nový priestor k dozrievaniu ďalších detských ľudských duchovných iskier.

V súčasnosti žijeme v prelomovej dobe predbežného, ale zásadného výberu, alebo triedenia. Triedenia na tých, ktorí majú v sebe potenciál k ďalšiemu duchovnému dozrievaniu a na tých, ktorí tento potenciál nemajú, nikdy nemali, alebo ho stratili a premrhali, pretože to materiálne bolo pre nich všetkým a to duchovné im bolo ľahostajné. Pretože ich osobnosť bola beznádejne prerastená zlom a najrozličnejšími necnosťami.

Prvoradou úlohou všetkých ľudí, jestvujúcich v súčasnosti na zemi je uvedomiť si, odkiaľ sme prišli do hmotnosti, na čo sme tu, čo je našou úlohou a čo máme robiť. Našou prvoradou úlohou je včas dozrieť, včas opustiť hmotnosť a vrátiť sa do našej domoviny, do večnej duchovnej ríše.

Aby sme toho boli schopní, treba v sebe na maximálnu mieru rozvinúť spravodlivosť, čestnosť, mravnosť, čistou, ušľachtilosť, lásku k ľuďom, k Stvoriteľovi a k jeho stvoreniu. Ak toho dosiahneme, čaká nás cesta Svetla, radosti, mieru a večnosti.

Ak ale toho nedosiahneme, pretože sme sa v dnešnej vážnej dobe s vypätím všetkých síl o to nesnažili, čaká nás cesta bolesti, utrpenia a rozkladu našej vedomej, ale nehotovej a nezrelej duchovnej osobnosti v prach. Po prežití hrôzy definitívneho zániku nášho nehotového osobného „ja“ a jeho rozklade na prach, sa z nás uvoľní pôvodná nezrelá duchovná iskra a vystúpi do duchovnej ríše, aby sa snáď niekedy znovu, v novom kolobehu hmotného univerza, pokúsila o nadobudnutie zrelosti a duchovnej dospelosti.

Je na nás, ako sa k týmto veciam postavíme, pretože každý z nás má slobodnú vôľu. Nech sa už ale rozhodneme tak či onak, všetky dôsledky nášho rozhodnutia ponesiem iba my samotní. Je teda na každom z nás, či si vyberie večnosť a o ňu sa bude usilovať, alebo natrvalo uviazne iba v radostiach a pôžitkoch hmotnej dočasnosti.