Tváre mesta #4

Chýbali mi 3 mesiace do povýšenia v práci. V jeden deň sa mi stal pracovný úraz, popadali na mňa veľké, železné tyče. Bola som 15 minút v bezvedomí kým ma niekto našiel. Bohužiaľ, prístup lekárov aký mali, viedol k tomu, že postupne som stratila cit v jednej ruke, neskôr v druhej a potom som stratila cit v oboch nohách. Ostala som ležiaca a ochrnutá na lôžku. Stále som myslela nato, že takto to ostať nemôže, že sa z toho budem musieť dostať. Po 8 mesiacoch som začala hýbať prstami. Bol to krásny pocit, ktorý ma naplnil štastým. Avšak čo nasledovalo potom, bolo otrasné. Súdy o invalidný dôchodok, o tom, či to bol pracovný úraz a podobne. Musela som predať môj krásny 3 izbový byt a ísť do garzónky. Mám invalidný dôchodok 290 eur, ale čo už narobím, k tomu ešte potrebujem celodennú asistentku, keďže veľmi veľa vecí nedokážem sama. Ale taký je život. Radšej spomínam nato, ako som bola ešte pred úrazom v televízií. Strašne som potom túžila. A ešte k tomu sa aj stretnúť s Vilom Rozborilom. V tom čase, sa robil casting do reality show V dome u Mojsejovcov. Tak som sa vyobliekala. Vysoké opätky. Sukňa. Namaľovaná. Bolo to v hoteli Carlton. Pamätám si ako som stála pred kamerou a Mojsejovcami. Mala som nato minútu a keďže rozprávam strašne rýchlo stihla som to za 41 sekúnd. Neuveríte ale keď mi Nora Mojsejová povedala, že tam budeme spať v garáži na zemi, tak som jej povedala: moja zlatá, tak toto nie. Ty máš doma baroko a mňa dáš na zem? Zabudni. A tak som odišla ešte za Vilom. Môj casting bol aj v televízií a všetci mi volali čo som to vyviedla. Mne sa ale splnil sen. Viete, keď nemáte sny, ako by ste nežili. Pre mňa je každý deň zázrak. Verte na ne. Zázraky sú úžasná vec, nikdy neviete kedy sa stanú a komu.