Keď kvitnú oleandre, 19. Marec

Už dlhšiu dobu som Priu v ​Le Goût nevidel. Viem, že to tam milovala. Rád som našich kuchárov poveril, nech pre ňu vymyslia niečo, čo bežne nepodávame. Skoro vždy jej to vykúzlilo úsmev na tvári. Dokázala si jedlo a pitie mimoriadne užívať. Okrem toho, Adrien už nejakú dobu chcel s naším barom nadviazať spoluprácu. Mal veľa skúseností s eventami, produkciou živej hudby a celkovo mal dobre vyvinutý cit pre doplnenie atmosféry miesta. Zaujímali ma jeho nápady, a tak som ich aj s Priou pozval na večeru. Ruth ten deň potrebovala auto, a tak som si s nimi mohol stráviť nejaký čas a trochu si vypiť. Vedel som, že Adrien čaká na príležitosť porozprávať sa o našom spoločnom biznise, ale ten večer bola hlavným zabávačom Pria. Mala dobrú náladu. Väčšinou to bola záruka, že sa blíži čas vtipných historiek a sarkazmu, prípadne poznámok na môj pokročilý vek. Robila to neustále. Zosmiešňovala ma pred inými a vysmievala sa mi, že som starý. Často to robila tak, aby ju počuli moji zamestnanci a závideli jej, ako blízko som si ju k sebe, na rozdiel od nich, pustil. Mne to nevadilo. Mal som rád jej ostrovtip. Očividne ho mal rád aj Adrien. Je to skvelý chlapík. Je vidieť, s akým obdivom na Priu hľadí, kedykoľvek sa slova zhostí ona. Keď bola triezva, jej pohyby boli elegantné a kontrolované, reč uhladená a sofistikovaná. Po pár drinkoch sa však dokázala premeniť na grázla, ktorého by ste nechceli stretnúť ani v krčme pätnástej cenovej kategórie. Ľad medzi týmito dvomi úrovňami jej prejavu bol zväčša tenký.

Bolo asi desať hodín, keď požiadal Adrien o účet. Samozrejme som mu zaplatiť nedovolil. Veď tam bola Pria a večeru som predsa navrhol ja. Po večeri v ​Le Goût ma vzali naspäť do centra. Mali cestou vyzdvihnúť priateľov a ísť na pohárik do baru ​Kobra​. Bol blízko ulice, kde bývam. Nemal som ten bar veľmi rád. Bol to taký tmavý, nevľúdny, hipsterský, naoko fancy priestor. Urbanisticky zariadený interiér, experimentálne jedlo väčšinou inšpirovaná stredomorskou kuchyňou, ktorá je mojou srdcovou záležitosťou. Nemám rád, keď niekto przní veci, ktoré sú kvalitné. V tom bare som však pár krát bol, pretože cez deň funguje ako bistro, kde väčšinou sedia študenti, maminky s deťmi, alebo ľudia, ktorí pracujú z domu.

“Tobin, nechceš sa pridať?, opýtal sa Adrien na ceste z ​Le Goût​. Šoférovala Pria, pretože sme si s Adrienom predtým dali pár pohárikov ​Nikka.​ Z nejakého dôvodu Adrien trval na tom, aby som sedel, ako hosť, na sedadle spolujazdca. Aspoň som mohol obdivovať Priinu tvár, teda jej časť, ktorú som periférne videl.

“Neviem. Je to vhodné? Nechcem prekážať” povedal som skromne. Myslel som to vážne, aj keď predstava, že môžem byť s Priou na verejnosti, sa mi veľmi páčila. Po jej boku by nechcel byť len slepý a hluchý muž.

“Jasné, že nebudeš prekážať. Ideš s nami.” oznámila nám všetkým Pria.

“Tak vidíš, je rozhodnuté.” zasmial sa Adrien, natiahol sa zo zadného sedadla a postrapatil Prii vlasy.

“Prestaň, láska!”, povedala pobavene. Obaja sa detsky zachichotali. Boli tak milo romantickí, až mi z nich občas bolo na zvracanie. A možno to bola len číra žiarlivosť.

“Dobre, pridám sa na drink, ale nájdime nejaké miesto blízko k vášmu domu, kde zaparkuješ auto. Aspoň si budeš môcť vypiť s nami.” navrhol som.

“To je jasné, najskôr si dám dvojitý ​gin tonic​, nech vás dobehnem.” odvážne vyhlásila Pria, keď zastavovala pred domom priateľov.

“Hey Siri, call Veronica.” povedala do vzduchu a na displeji auta sa zobrazila ikona hovoru, ozvalo sa krátke “tút” a hneď za ním veselý ženský hlas.

“Ahoj, už ste tu?”

“Čaute riťky, poďte dole.” povedala Pria natešeným hlasom. “Dobre, ideme. Minútka.”

“Musia sa rýchlo obliecť, lebo si určite dávali rýchlovku, keď som im písala, že sa pohýname z Le ​Goût.​ Takže to bude viac ako minútka.” vtipkovala Pria. Keby som ju nepoznal, občas by som si možno myslel, že je primitívna. Avšak to, čo ma na nej neuveriteľne fascinovalo bol pravý opak. Typ humoru volila za každých okolností vedome, s ohľadom na intelektuálnu výbavu človeka, s ktorým sa momentálne zhovárala.

“Čaute! Sadnite si dozadu, vezieme cteného hosťa.” uviedla ma medzi priateľov Pria. Dvere sa otvorili a do auta nasadol sympatický párik.

“Ahojte, toto je Tobin. Tobin, toto je Veronica a Filip. Sú zadýchaní, lebo akurát dosexovali.” celá posádka sa zasmiala.

Keď bola Pria dobre naladená, bola ako klaun. Bolo jej jedno, či sa ľudia smejú na nej, alebo na jej vtipoch. Uprostred niekoľkosekundového smiechu mi vo vrecku zavibroval telefón so správou od Ruth. “Kde si?”. Napísal som: “Vyrážame z Le Goût. Idem ešte s Adrienom a Priou na pohárik. Riešime s Adrienom biznis.” Trochu som tŕpol, ako bude Ruth reagovať. Odkedy som jej po prvýkrát spomenul Priu a Adriena, je voči nim predpojatá. Pritom viem, že keby Adriena stretla, bola by z neho unesená. Je to ohromný gentleman, akých v dnešnej dobe už veľa nie je. Nečudo, že Pria je s ním už toľko rokov. “Ach. Ok. Zabav sa. Vidíme sa ráno.” odpísala Ruth. Aj keby som prišiel domov hneď v tom momente, čakala by ma nejaká scéna, takže už bolo jedno, či ostanem vonku, alebo sa s partiou rozlúčim. Odpísal som teda krátko: “Dobrú noc.”.

“Ak uvidíte nejaké parkovacie miesto, tak kričte. Nemám okuliare, takže nevidím nič.” poprosila osadenstvo Pria.

“Tu máš skvelé miesto, ale dávaj pozor, lebo ti to vyjde tak akurát. Sleduj si senzory.” povedal Adrien.

“Keby si ma neupozornil na senzory, tak neviem, že ich mám používať.” ironicky poznamenala. V duchu som sa na nej bavil, pretože bola niekedy ako malé dieťa.

Zaparkovala a postupne sme všetci povychádzali z auta. Mala na sebe úzke tmavé rifle, lesklé čierne mokasíny, čierny priliehavý rolák a po pás dlhú, koženú bundu. Keď

zamkla auto, prehodila si okolo krku čierny, vlnený šál, spod ktorého trčalo pár centimetrov jej plavých vlasov. Keď sme boli asi v polovici cesty do baru, spomenula si, že v aute nechala knihu. Oddelila sa od skupiny a vrátila sa do auta po ňu. Už keď naštartovala auto pred ​Le Goût,​ som si všimol, že na palubnej doske ležala v novinovom papieri zabalená kniha, alebo zošit. Na vrchu bolo čiernou centrofixou napísané: “Ak ukradneš túto knihu, tak sa ti niečo zlé stane.” Nevedel som, že Pria berie knihy tak vážne. Nechápal som, prečo potrebuje v ​Kobre​ čítať knihu. Pochopil som to až neskôr.

Ja, Adrien, Veronica a Filip sme sa usadili za veľký, masívny, drevený stôl. Bar vyzeral úplne inak, ako som ho vnímal predtým. V strede obrovského urbanistického priestoru hral DJ, barmani a barmanky pracovali na plné obrátky. Ambientné svetlá skvelo dopĺňali atmosféru celého podniku. Zrazu sa z denného bistra, ktoré som až tak nemusel, stalo miesto, ktoré malo genius loci. Cítil som sa tam naozaj dobre a sviežo. Keď prišla čašníčka, objednali sme si drinky a, samozrejme, sme nezabudli na Priu a jej dvojitý ​gin tonic. ​Adrien mi bližšie predstavil Veronicu a Filipa, takže okrem toho, že predtým, ako sme ich vyzdvihli mali údajne rýchly sex, som už vedel aj to, že Filip je jazzový pianista a Veronica inštruktorka jogy. Bolo jasné, že tak sympatickí ľudia ako Adrien a Pria budú mať rovnako pôsobivých a dobre vyzerajúcich priateľov. Bol som akurát uprostred bližšieho predstavovania sa, keď sa otvorili dvere a do baru vošla naša šarmantná šoférka s knihou v ruke.

“Už máš svoju knižôčku?” s úsmevom sa jej opýtal Adrien.

Stavím sa, že nevedel, čo Pria číta, ale vedel, že bola šťastná. Myslím si, že to bral ako svoju životnú rolu - obšťastňovať Priu a plniť jej priania. Úplne som mu rozumel. Chcel som robiť to isté. Jej zjav si to priam vyžadoval. Vyzerala ako princezná z kráľovského dvora, ktorá sa ocitla v tomto storočí náhodou. Svoju krásu zvýrazňovala oblečením, ktoré akoby bolo ušité presne na jej štíhlu postavu. Mala rada klasické veci. Hrubý, pevný denim, kožené bundy, biele košele jednoduchého strihu, čierne roláky, mokasíny a chelsea topánky. Bolo jej ukradnuté, ako sa obliekajú ostatné ženy v jej veku. Ona bola vyzývavá hlavne svojím dôvtipom. Všetko vizuálne len podtrhovalo jej výraznú osobnosť. Často som ju v duchu porovnával s inými ženami, s ktorými som prišiel do kontaktu. Za celú dobu dokedy som Priu poznal, som nenašiel niekoho, kto by jej mohol byť konkurenciou. Bola jednoducho kvalitným človekom a parťákom do každej nálady.

“Áno, už sa môže začať piť. Objednali ste mi?” položila knihu na stôl a pustil som ju sadnúť si vedľa Adriena. Na druhej strane mala mňa.

Zhovárali sme sa o Filipovom novom albume, na ktorom práve pracoval. Bolo pre mňa veľmi inšpiratívne počúvať, ako niečo také vlastne vzniká. Odjakživa som mal rád umelcov. Rozprával nám o tom, ako komponuje a aranžuje svoje skladby. Veronica pri ňom hrdo sedela a počúvala jeho vysvetľovanie. Bolo vidieť, že v nej má Filip obrovskú oporu. Musí byť skvelé mať po svojom boku človeka, ktorý podporuje to, čo robíte. Z času na čas som pozrel na Priu. Bola v dobrej nálade. Bezstarostne si užívala večer s priateľmi. Na sto percent by som mohol povedať, že bola šťastná. Vstal som a opýtal sa, či sa niekto nepridá na cigaretu. Adrien aj s Filipom sa zdvihli a pridali sa ku mne. Dúfal som, že si ukradnem chvíľku s Priou. Škoda. Cestou pred bar sme objednali ďalšiu rundu drinkov a nejaké jedlo.

Nemal som veľké očakávania, keď sme objednávali ​hummus a ​baba ganoush,​ ale do tej chvíle ma všetko v Kobre zatiaľ milo prekvapilo.

Fajčili sme vonku, pred barom a rozprávali sa o tom, aké je super len tak si niekedy vyjsť na pohárik bez toho, aby človek riešil prácu, či iné problémy každodenných dní. Ani si nepamätám, kedy som naposledy vyrazil do ulíc. Síce ešte nebolo úplne teplé počasie, vo vzduchu však bolo cítiť sviežosť prichádzajúcej jari. Nazrel som do vnútra baru cez veľké sklenené okno. Videl som priestor plný zaujímavých hostí a tvrdo pracujúci personál. Mal by som tam niekedy priniesť mojich amatérov z Le Goût na exkurziu. Niekedy sa tvária ako majstri sveta, a to len preto, že pracujú vo vychýrenej francúzskej reštaurácii. Chcel by som vidieť, ako by zvládli preplnený bar ľudí objednávajúcich si jeden drink za druhým. Jediný, kto by to zvládol sú kuchári a Fiona.

Zazrel som Priu, ako sa zhovára s čašníkom, ktorý priniesol drinky. Určite s ním koketovala, vedel som to podľa jej reči tela. Mala na perách príjemný úsmev a hlavu jemne naklonenú k ramenu. Popri tom si pomaly založila vlasy za ucho. Čašník odišiel a Pria sa vrátila ku konverzácii s Veronicou. Dve krásne ženy sedeli oproti sebe. O čom sa asi tak mohli rozprávať? Otočil som sa späť k Adrienovi a Filipovi a uvedomil si, že kým ja som sa pozabudol pri sledovaní diania v bare, oni dofajčili svoje cigarety. Odhodil som teda tú svoju, vyhasnutú, do popolníka a vytiahol z krabičky novú.

“Kľudne choďte do vnútra, nech tam dievčatá nie sú samé.” povedal som. “Oni sa určite nenudia.” uškrnul sa Filip na Adriena.

“To teda nie, ale ja pôjdem, je chladno. Len minulý týždeň som sa vyliečil z chrípky.” povedal Adrien a vydal sa smerom k drahej. Filip ho nasledoval.

Oprel som sa o veľké sklenené okno a zapálil si, tentokrát už normálne. Po pár sekundách mi v ušiach zaznel známy, jemný hlas.

“Bonsoir.” pozdravila ma Pria so srdečným nadšením. “Konečne.” vyfúkol som dym z cigarety.

“Nechcela som Veronicu nechávať samú.” vybrala cigaretu zo škatuľky a zapálila si so mnou.

“Dnes ti to veľmi pristane.” vzdal som kompliment jej kráse, aj keď ona si jej bola vedomá aj bez toho.

“Ale... “ mávla rukou a usmiala sa. Stála naproti mne tak, aby videla na mňa a zároveň na dianie v kobre.

“Adrien z teba nespustí oči ani na chvíľu. Je to šťastný chlap. Kto by nebol, po tvojom boku.” chcel som, aby vedela, aká je úžasná.

“No neviem. Niekedy mu viem robiť poriadne nervy.” povedala úprimne a pokračovala v konverzácii: “Ako bolo dnes v práci, kým sme prišli na večeru?” opýtala sa so záujmom.

“Klasika: chaos a nervy. Máme tri nové čašníčky, ktoré sa zaúčajú. Poveril som Fionu ich tréningom. Keby som ju tam nemal, tak sa už dávno zastrelím. Ona má trpezlivosť vysvetľovať im tú istú primitívnu vec aj desaťkrát za sebou.”

“Ja by som na to nemala nervy.” jasné, že nemala. Pria vie byť úžasne zábavná. Ale zabilo by ju, ak by mala byť milá k ľuďom, keď nemá dobrú náladu. Už som si to párkrát všimol. Ak sa niečo deje v jej hlave, je tichá a zadumaná. Neradno sa jej vtedy pýtať, čo sa deje. Jedine by ju to rozčúlilo, pretože chcete narušiť jej bublinku. Je prosto taká. Nezdôverí sa nikomu, pretože by to pre ňu znamenalo slabosť. Radšej sa bude trápiť, až kým si problém sama nezanalyzuje a neuzavrie. Chvíľu sme stáli v tichu. Pozoroval som jej tvár. Jej chutný nos, maličké znamienko krásy v strede pravého líca a zvlnené, plavé vlasy, ktoré rámovali jej bezchybnú tvár.

“Uhryzol by som ťa.” povedal som jej a videl som, ako ju to šokovalo. S vytýkavým pohľadom podišla bližšie ku mne a nervózne zašepkala: “Si normálny? Sú tu ľudia.” Zacítil som jej korenistý parfém, ktorý sa miešal s cigaretovým dymom a vôňou prichádzajúcej jari.

“Ja viem. Aj tak by som ťa najradšej uhryzol.” odvetil som potichu. Pria spravila krok vzad na jej pôvodné miesto a dívala sa na mňa rozčarovaným pohľadom. Niekde vo svojom vnútri som však cítil, že sa jej moja myšlienka páčila. Zvyšok nášho krátkeho fajčiarskeho pobytu prebehol v tichosti. Pozerali sme striedavo jeden na druhého a na hviezdy. Po niekoľkých zamračených dňoch bola konečne krásna, jasná noc. Pria zahasila cigaretu a ja tiež. Otvoril som jej dvere a nasledoval ju k stolu. Tam na nás čakala naša veselá partia a tiež všetko jedlo, čo sme si naobjednávali: dva druhy hummusu, baba ganoush, domáce pečivo a veľa čerstvej zeleniny. Ak je na svete niekto, kto je najvyberavejší, čo sa týka hummusu, tak som to ja. Všetko jedlo bolo výborné. Neviem, prečo som prechovával taký trpký pocit voči tomuto podniku. Tento večer som, okrem spoznávania príjemných ľudí, pil samé skvelé drinky a zistil som, že s jedlom to tu naozaj vedia. Okrem toho všetkého som mal po boku Priu. Zamyslel som sa nad tým, aký som šťastný, keď môžem byť s ňou v jednej miestnosti, a ešte viac, keď sedím vedľa nej.

Filip s Adrienom spomínali historky z čias, kedy sa spoznali a neuveriteľne sa na tom zabávali. Veronica si odskočila zavolať s kamarátkou. Akurát vstávala od stola s telefónom na uchu, keď som si uvedomil atmosféru, ktorá ma na niekoľko sekúnd, ba možno aj minút, totálne pohltila. Zdalo sa mi, akoby všetko navôkol bolo rozmazané a v miestnosti sme naplno existovali len ja a Pria. Pozrel som sa na ňu a uvedomil som si, že to vníma tiež. Kobrou sa odrazu ozývala nádnerná, no zvláštna hudba. Pomalé údery klávesov piana s ozvenou, podporené širokými zvukovými plochami v pozadí. Mal som pocit, že čas sa spomalil. Cítil som ju celým svojím bytím. Bolo to tak intenzívne, až som mal pocit, že sme jeden človek. Dívali sme sa na seba hodnú chvíľu a uvedomovali si, čo sa práve deje. Boli sme prepojení do špiku kosti. Periférne som vnímal, že Adrien a Filip sa ďalej smejú na svojich príbehoch a vôbec nevedia, že vedľa nich práve prebieha komunikácia medzi dvoma dušami. V Priiných očiak som zrazu videl veci, ktoré som si predtým nevšimol - túžbu, strach a nekonečnú oddanosť danému momentu. Ktovie, čo videla ona. Viem však, že som cítil absolútnu slobodu ukázať jej, čo sa skrývalo v mojom vnútri. Tak veľmi som ju chcel objať, vziať za ruku a odviesť ju niekam, kde by sme boli len my dvaja. Užívali sme si každý úder kláves, ktoré akoby zarývali naše pohľady ešte hlbšie do očí toho druhého. Neviem, koľko to

celé trvalo. Viem však, že takéto veci sa stávajú pár krát za život. Niekomu možno ani raz. Bol som neuveriteľne vďačný.

***

Po tom, ako sa rozlúčili Filip s Veronicou, večer pokračoval v znamení panákov rôzneho alkoholu. Keď nad ránom zatvárali Kobru, presunuli sme sa do kasína v mojej ulici. Všetci sme boli dosť pripití, takže kvalita rozhovorov, predpokladám, dosahovala bodu primitívnosti a trápnych vtipov. Zo zvyšku tej noci si veľa nepamätám, ale viem, že sme sa pred spomínaným kasínom lúčili a Pria ma silno objala. Vrazila mi do ruky jej knihu so slovami: “Keď vytriezvieš, prečítaj si ju. Je to moja obľúbená kniha. Ak mi ju nevrátiš, stane sa ti niečo zlé.” povedala Pria s vyhrážkou v hlase. Hneď na to sa schuti zasmiala a dala mi opitú pusu na líce. “Maj sa pekne.” dodala.

“Dobrú noc, Tobin. Vlastne, už je ráno. Vidíme sa čoskoro.” podal mi ruku Adrien a potľapkali sme sa navzájom po pleci.

“Majte sa. Idem dospať, čo som zameškal. Ďakujem za super večer.” Pria mi poslala vzdušný bozk, chytila Adriena za ruku a vydali sa na cestu domov.

/Jon Hopkins - Abandoned Window