Hinduistický festival Thaipusam

Vo februári roku 2020 som sa práve nachádzala v Malajzii, v hlavnom meste Kuala Lumpur. Tento pobyt bol súčasťou mojej veľkej cesty po Číne a JV Ázii. Zhodou okolností som zistila, že práve počas tých pár dní, ktoré som plánovala stráviť v meste, sa tam konal obrovský hinduistický festival Thaipusam a práve v Kuale mali byť tie najväčšie oslavy.

Nikdy predtým som o tomto festivale nepočula a bola to pre mňa novinka. A tak som začala googliť čo to vlastne je, aký to má dôvod a priebeh. Už po pár minútach čítania som bola rozhodnutá - TOTO MUSÍM ZAŽIŤ!

Celé sa to začalo v centre mesta Kuala Lumpur v chráme Sri Mahamariamman. A keďže svet je taký malý, bolo to rovno pod oknom mojej izby. Postupne sa tam celý deň zbiehali ľudia až to skončilo nejako takto:

Prvé čo som si vtedy povedala? "Och môj bože musím utekať dolu!" A samozrejme ja európanka s blond vlasmi som úplne splynula s davom... Jediné čo ma tam dolu čakalo bolo množstvo prepotených pazúch a tiel natlačených na seba ako sardínky v konzerve. Keďže som taký zvedavec musela som sa predrať až k chrámu a odtiaľ som sa snažila sledovať ako nesú enormne veľký oltár dolu ulicou. Dostať sa späť na izbu mi teda dalo zabrať. Bolo to skvelé rozhodnutie, čo Vám poviem.

Podstata celého tohto podujatia je očistenie sa od hriechov a pokánie voči Lordovi Muruganovi. Pred samotným festivalom hinduisti držia celibát a vegetariánsku diétu. Asi dva dni pred pochodom majú úplný pôst. Celé je to v podstate púť z chrámu Sri Mahamariamman až do Batu Caves ( 📸). Trasa má síce len niečo cez 13 kilometrov, avšak tento festival nie je len o chôdzi a pôste. V skutočnosti je o niečo šokujúcejší a bizarnejší.

To čo vidíte hore na fotke sa nazýva Kavadi ( 📸), čo v preklade znamená "obeta na každom kroku". Existujú rôzne druhy Kavadi a každý si dobrovoľne zvolí čo ponesie on. Vo väčšine prípadov ženy nesú nad hlavami džbán, v ktorom majú buď mlieko alebo nejaký balzam. Muži a aj malí chlapci zvyknú voliť o niečo brutálnejšie alternatívy. Váha konštrukcie, ktorú nesú na chrbte, môže presahovať aj 1OO kíl. A to už ani nespomínam tie horúčavy na slnku - zvykne tam byť niečo málo pod 40°a priznám sa, že ja som umierala aj s jedným skoro prázdnym batohom na chrbte...

Okrem toho, že si nesú túto obrovskú váhu na chrbte, často si prepichnú rôzne časti tela špecialnými ihlami (konkrétne tento má prepichnuté čelo aj pery). Keď "pútnici" dôjdu pod schody vedúce k chrámu, často pod nimi ostanú stáť a so všetkým tým kavadi predvádzajú rôzne tance. Tiež tam stojí skupinka hudobníkov ( 📸), ktorí tomu celému dodávajú neskutočnú atmosféru. A potom ich čaká už len krásnych 272 schodov a sú v cieli. Na vrchole sa zbavia všetkých typov kavadi.

Ďalším veľmi častým typom kavadi sú aj rôzne háky a klince ( 📸). Kedysi v minulosti bolo často vidieť veriacich zavesených na drevenej palicy len pomocou hákov zabodnutých do ich tela. Dnes už sa na väčšine miest takéto niečo zakazuje. Avšak aj teraz je bežné vidieť ľudí s džbánikmi naplnenými mliekom či balzamom, ktoré majú často zapichnuté v tele.

Asi skoro neoddeliteľnou súčasťnou tohto šialenstva sú tranzy. Väčšina pútnikov, ktorá si zvolí jeden z brutálnejších typov kavadi je v úplnom tranze. Za chôdze na nich dohliadá malá skupinka blízkych. Táto žena (na fotke nižšie 📸) bola v asi najsilnejšom tranze. Väčšinu času mala zatvorené oči a vyplazený jazyk, ktorým krútila ako had. Celé to sprevádzal zvláštny vreskot, ktorý mi naháňal zimomriavky.

Keď to mám celé zhrnúť, bol to neskutočne silný zážitok. Celé miesto bolo nabité energiou a zvláštnou čarovnou atmosférou. Samozrejme, ako turistka z Európy som na väčšine miest neprehľadnuteľná ale tu som mala po dlhej dobe pocit, že splývam s miestnymi. A musím povedať, že to všetko boli veľmi milý a vysmiatí ľudia. Nikoho neodsudzovali, všetci sa rešpektovali a pomáhali si navzájom. Asi najkrajšie bolo vidieť ako sa všetci navzájom (turisti-neturisti) povzbudzovali k tomu, aby si to vyšľapali až na vrchol. Neuveriteľný deň, na ktorý nikdy nezabudnem.