1. Mamin amok (Život je žúr)

Prišla som domov z tréningu tesne po mame. Nedalo sa inak - začala som sa smiať na plné hrdlo, bolo to skutočne bizarné... hovnové pentagramy skrášľovali našu plávačku, hnedé šmuhy nelákali k oslave života. V celom dome bol smrad ani keby ten náš kocúr celé doobedie vysmážal rozkladajúce sa ryby, potom ich zožral a následne vykôpkoval...

Teda, dobrú náladu som mala, až kým sa mojim smerom nerozbehla mama. Najprv som si myslela, že za mnou stojí akýsi vrah, ktorý ma chce uškrtiť a potom zneuctiť (ach, čo by som za to dala) a mama ma ide brániť. Až keď bola dva metre od mňa a moja tvár už bola na dostrel jej pravačky, došlo mi, že poľuje po mne a epileptický záchvat nepredstiera.

Nemám svoj život dvakrát v úcte, ale odvahu nechať sa dobrovoľne skaličiť vlastnou sploditeľkou som nenašla v žiadnej mojej bunke. Prestala som sa škeriť ako ruská matrioška a v snahe zachrániť si holý život som si na fejs nasunula neutrálnu masku číslo tri - výraz sochy slobody.

Mama zahamovala na desať centi od môjho mierne pehatého nosa. Z očí jej šľahali blesky, naisto vo mne videla kocúra Šalamúna, ktorý vykonal tú problematickú exkrementálnu pohromu.

- Ja toho kocúra vydrbem z domu!!! Nebude tu žiadna mačka! - revala, pričom hlava sa jej zmenila na poplašný maják.

- Však ho vydrb, - začala som si zahrávať s vlastnou dušou.

- Neser ma, Lujza!!! Ja tu nie som vaša slúžka! - koketovala zasa mama so zrádnikom.

- Veď ja ťa neserem... - vyslovila som čosi, čo dospelákov neviem z akých príčin vždy dostávalo do špirály.

- Uprac to! Zober si handru a poumývaj to. A ten kocúr pôjde von, je mi jedno, že vonka je mínus desať... - bliakala.

- To nemyslíš vážne, - zdvihla som mierne hlas, ale len na úroveň, ktorá by nespôsobila moje zmrzačenie, pričom som zazerala už na stojaci vysávač ako vírus na vakcínu. Bol otočený hore štetinami, z niektorých ešte visela hnedá brečka... odporný výjav, ktorý by potešil snáď len vyznávača grindcoru. Vysávač pripomínal obrovskú korytnačku olovenú domorodcami, ktorá už len bezmocne hýbe končatinami, ale polievke sa nevyhne.

- To myslím vážne! - žrali mamu stále mrle hnevu.

- Na to zabudni, ja to pratať nejdem! - odsekla som ako rodená tínedžérka, ktorou som aj v skutočnosti bola, ale o to viac som si to nechcela priznať. Nikdy! Tínedžer totiž v slovníku dospelých značil čosi ako lepra, pomätenosť a detskosť v jednom. No kto by pristal na takú diagnózu? Hocikto, len nie tínedžer.

- Ak to neupraceš, rozlúč sa so zajtrajším koncertom. Nebudem sa už opakovať, ja nie som otrok tejto rodiny, obývačka slúži rovnako tebe ako mne! - neustávala v nej zlosť Perúna.

- Nech to vyriadi Marek, ja som umývala dlážky naposledy, - vrhla som po nej posledné zvyšky obrany nedovracať sa pri drhnutí mačačiniec.

- Jasné, kým príde mladý gróf domov, dovtedy tu spokojne môžeme skapať od smradu, všakže, princeznička? - zaspievala. - Ber handru a vedro! Inak si ten koncert môžeš pozrieť jedine tak z YouTubu... teda ak ho tam dakto zavesí... - zafrajerila matka prehľadom o digitálnych sieťach.

Zajtrajší koncert troch domácich rockových a metalových kapiel sa mal konať v miestnom rockovom klube Dusno. Posledné tri týždne som dýchala len vďaka tejto chystanej akcii. Matka to vedela a takto toho zákerne zneužila! Fotrovci vyslovujú deťom "mám ťa rád" jedine vtedy, keď im je veľmi zle, alebo veľmi dobre a mama sa teraz nenachádzala ani v jednom z týchto ľudských extrémov. Momentálne bola šialená, to som vedela aj bez čítania psychiatrických odborných kníh.

Dala by som sa opäť do smiechu, keby som nemala plač na krajíčku. Rezignovane, no na povrch vrcholovo oduto, som odpšacírovala do kúpeľne. Tam som si bezradne sadla do sprchového kúta a čekla mobil. Písala mi Kamila.

"Tak čo, tešíš sa na zítřek?"

Rady sme používali čechizmy, aj keď môj otec bol celý "hŕŕŕ" do slovanstva. Dodnes neviem či dakedy nevolil aj Kotlebu, ale nepriznal to ani pod tlakom letných pitiek kamarátom. To, že sa dospeláci hanbia priznať koho volia, je tiež len znakom ich slabosti. Otec ma teda vždy opravoval, keď som použila nejaký bohemizmus, vraj nech "neprzním slovenčinu, keď je plná krásnych a ľubozvučných výrazov". Záverečnú bodku tejto hlbokej myšlienky vždy klincoval rýdzo slovenským dovetkom: "Tak ju teda nekurvi!".

"Jasné, fest sa teším! Mama ma síce zasa amok, ale to dám..." odpísala som Kamilke, mojej najlepšej kamoške z partie.

"Ja vošukám Peryho a teba si konečne všimne Kerry a pozve ťa na drink!"

"Tak nech sa stane, brouku!" odpísala som jej, lebo matka už opäť prskala lávu. Že jej liezli oči z jamiek som cítili aj cez zavreté dvere.

- Nepočujem, že by si napúšťala vodu! Chceš, aby som ti znova vzala na jeden deň mobil?!? - vrazila matka ďalší vydieračský level do dialógu.

- Paskuda! - zasyčala som do hukotu práve pustenej vody. - Ešte nech mi ktosi trepe, že rodičov si pred narodením vyberáme!

- Čo si tam šemotíš? - spýtala sa mater z chodby už o čosi miernejším tónom.

- Hovno! - zahučala som. - Že ho idem umyť...

Mierne sa mi uľavilo, ale len na krátky čas, lebo keď som už umývala smradľavé veľdielo nášho kocúra, zazeral na mňa spoza gauča ako panic na porno. V jeho očiach však nebola pretvárka fotrovcov, bol zlatunký, mala som ho rada, aj keď riť by som mu najradšej zašila. Ale od nijakej živej bytosti sa nedajú brať iba klady.