Vôňa Maroka

Maroko bolo mojou prvou destináciou na Africkom kontinente a ostalo v mojom srdci ako zmes exotiky a luxusu zmiešanej s chudobou a kultúrnymi rozdielmi.

Po pár rokoch nekonečnej práce a naháňania peňazí sme sa so sestrou konečne rozhodli na pár týždňov vypnúť. Po dlhých nočných rozhovoroch sme sa zhodli na tom, že vypnúť v našom normálnom prostredí je jednoducho nemožné a tak sme zobrali mapu sveta a zakryli severnú pologuľu kusom papiera. Zavreli sme oči, tri krát sme sa zatočili a každá z nás urobila bodku na mieste, kde dopadla jej ceruzka. Moja bodka skončila niekde v Tichom oceáne a bodka mojej sestry tesne pod Španielskom.

„Casablanca,“ oznámila sestra a moja tvár sa rozžiarila.

Odrazu som pochopila, že Maroko bolo presne to, čo som potrebovala, aj keď som o tejto krajine vôbec nič nevedela. Viac mi nebolo treba! Ako správny cestovateľ som si o Maroku nezistila vôbec nič. Mojou najväčšou záľubou je totiž cestovať bez plánu, bez cestovnej kancelárie a bez akýchkoľvek informácií, ktoré by mi mohli hneď pomotať hlavu predsudkami a komerčnými ponukami. Posledné, čo som na svojej dovolenke potrebovala počuť bola slovenčina a posledné, čo som potrebovala cítiť bola vôňa slovenskej klobásy. Zato moja sestra to pojala úplne opačne. Turistický sprievodcovia a mapy Maroka sa kopili na jej stole a ona začala znieť ako encyklopédia Britanica. Pod vplyvom jej prieskumu sme sa rozhodli stráviť väčšinu našej dovolenky v Marrakeshi a nie v Casablance a ja som bola rada keď konečne prišiel čas nášho odletu, lebo by som sa určite nevyhla ďalším, aspoň desiatim, zmenám plánu.

Let bol prekvapujúco načas a hneď pri vystupovaní z lietadla som pocítila, že som v inej krajine. Zdvihla som hlavu a zahľadela som sa na oblohu. Nad mojou hlavou sa rozprestierala krásna modrá obloha bez jediného obláčika a slnečné lúče dopadali na moje vlasy. Usmiala som sa a úsmev ostal na mojej tvári až do chvíle, kedy som zase nastúpila do lietadla. Mali sme rezerváciu na hoteli a nájsť taxík, čo nás tam dopraví nebol problém. Na recepcii nás privítala žena, ktorá bola zjavne vystresovaná z množstva hostí čakajúcich pred jej pultom. Pobehovala, dvíhala telefón, a mala som pocit, že sa každú chvíľu rozplače. Z môjho pohľadu západnej ženy zaradenej hneď po škole do pracovnej sféry bola absolútne neschopná, ale tu, v inej krajine, to na mňa pôsobilo celkom milo a ľudsky. Odrazu sa odniekiaľ zozadu vynoril šarmantný muž a s výrazom profíka začal obsluhovať hostí. Plynule prechádzal z arabčiny na francúzštinu a z francúzštiny na angličtinu. Konečne sme dostali kľúče od izby.

Po uspokojení základných hygienických potrieb nám chýbalo už len jedno.

„Som hladná,“ povedala moja sestra akoby mi čítala myšlienky.

„Som smädná, chcem si dať kávu,“ pritakávala som.

„Dala by som si pohár vína.“

V plnej kráse sme sa odobrali do hotelovej haly dúfajúc, že tam nájdeme reštauráciu, alebo aspoň nejakú malú kaviarničku. A našli sme. Reštaurácia bola pri bazéne a ponúkala domáce a európske jedlá a nápoje. Moju pozornosť upútala zmes ľudí pri bazéne. Na jednej strane bol hlúčik mužov hlasno sa baviacich s bielou ženou, ktorá bola hore bez. Na druhej strane bol hlúčik pozostávajúci z troch detí a piatich žien, pravdepodobne z Blízkeho východu súdiac podľa toho, že ženy boli od hlavy po päty zahalené v čiernych „dželebach.“ Premýšľala som, na ktorú stranu sa mám zaradiť ja. S holými kozami som tam behať nemienila, ale ani zahalenie do čierneho kusa látky sa mi akosi nepozdávalo. Ako to už býva, niektorí ľudia majú jednoducho radi tú strednú cestu. Z myšlienok ma vytrhol čašník, ktorý nám priniesol nápoje a hlavne moju kávu. Bol vysmiaty a v dobrej nálade, čo mi imponovalo. Veď kto sa chce na dovolenke zapodievať zamračenými tvárami! Po zjedení šalátu a pizze, ktorá bola viac marocká ako talianska sme sa premiestnili k bazénu. Sestra si dala pohár vínka a ja som si popíjala svoju kávičku. Čašník, ktorý prechádzal len tak okolo sa nás opýtal len tak mimochodom:

„Chcete jointa?“

Podával nám ušúľanú cigaretu a sestra po nej inštinktívne siahla.

„Koľko stojí?“

Opýtala som sa ja, tiež inštinktívne.

Zasmial sa a mávol rukou.

„To je ok,“ povedal zmesou angličtiny a francúzštiny a odišiel.

Sestra si priložila cigaretu k nosu a vyhlásila:

„Tráva“ a odložila cigaretu do kabelky.

„Tu len tak dávajú trávu?“ Čudovala som sa. „Toto začína byť moje obľúbené miesto na svete.“

Zasmiali sme sa.

Odišli sme na izbu a na balkóne sme si zapálili. V hlavách nám skrsla myšlienka navštíviť večerný Marrakesh, teda hlavne námestie Jemaa el-Fnaa. Lenže to sme vôbec netušili do čoho ideme. Čakali sme pokojné večerné mesto, ale namiesto toho sme sa ocitli vo veľkom mravenisku, kde sa pohybovali stovky ľudí. A na Jemaa-el-Fnaa bolo čo vidieť! Napili sme sa čerstvej šťavy z pomarančov, ktorú predávajú len tak z vozíkov, vyskúšali sme si okuliare na virtuálnu realitu, urobili sme si fotky s opicou, a keby sme nemali predsudky o hygiene, napili by sme sa aj z vody, ktorú ponúkajú muži v tradičných kostýmoch. Nejakým spôsobom sme sa dosali na trh. Prechádzali sme úzkymi cestičkami medzi obchodmi s pestrofarebnými látkami a tradičným oblečením a šatkami a vankúšikmi a koreninami a orieškami a všetko malo omamnú vôňu a všetci boli milí a pozývali nás do svojich obchodíkov. Moje oči zachytili obchod so starožitným ručne vyrezávaným nábytkom a vošli sme dnu. Majiteľ nám ponúkol pepermintový čaj a sprevádzal nás po obchode. Neodmietli sme. Medzi antickými vázami, obrazmi koní a výjavov zo života, farebnými lampami, sviečkami a ručne vyrezávanými skriňami a stoličkami som sa cítila ako v inom svete. Posúvali sme sa dozadu, do zadnej časti obchodu a tam som ho zbadala. Koberec! Nádherný ručne tkaný koberec, modrý so zlatými ornamentmi ako keby sa práve vyroloval z Aladínovej lampy. Koberec, ktorý som jednoducho musela mať. Majiteľ nám ponúkol stoličky a začal lámanou angličtinou vysvetľovať históriu kobercov a ako je v každom koberci vtkaný odkaz, určitá scéna zo života toho, kto ten koberec utkal. Nemala som dosť peňazí a tak sme sa dohodli, že si pre svoj vysnívaný koberec prídem na druhý deň.

Pokračovali sme popri ďalších obchodíkoch a vošli sme do jedného s koreninami, lebo moja sestra si musela priniesť domov aspoň za hrsť šafránu. Jednu celú stenu zakrývali police, na ktorých stáli stovky sklenených pohárov s koreninami od výmyslu sveta. A majiteľ sa vôbec nikde neponáhľal. Napriek tomu, že nevedel ani po anglicky, ani po nemecky a ani po rusky, rukami-nohami nám vysvetľoval ktorá korenina je na čo dobrá a ako sa používa. A neboli tam len koreniny. Pomaly sme sa presunuli do sekcie s parfémami a rôznymi voňadlami a kúsok ambry skončil v mojej kabelke. Nakoniec nám predstavil prírodné líčidlá, ktoré ženy v Maroku používali už desiatky rokov...a Arabské ženy vedia, čo je to make-up! Neváhali sme a rozhodli sme sa vyskúšať si to na vlastnej koži. Malou tenkou paličkou sme naniesli čierny prášok, čo mal slúžiť ako očný tieň, na naše viečka a na líca sme roztreli prírodnú červeň. Moja sestra sa dokonca dala nahovoriť na tradičný make-up, niečo ako ornamenty namaľované na brade a na čele. Popri maľovaní sme skoro zabudli na šafrán! Vo dverách sme sa otočili a sestra si vybrala ten najlepší z ponuky asi desiatich druhov.

Stmievalo sa a trh začal vyzerať ešte čarovnejšie ako predtým. Oranžová, červená a zelená sa miešali s modrou a fialovou a ja som si uvedomila, že pri mojom stereotypnom živote som úplne zabudla na to, koľko farieb život ponúka. Tiež som pochopila, že Európske designy sú nudné, vždy perfektne tvarované a vo farbách, ktoré musia za každú cenu ladiť. Začalo mi škŕkať v žalúdku a moja sestra povedala:

„Som hladná, poďme sa niekde najesť.“

Lenže dostať sa von z trhu nebolo také jednoduché. Motali sme sa úzkymi uličkami a keď sa zdalo, že sme už vonku, objavili sa nové a nové obchodíky. Nakoniec sme sa museli opýtať domácich, ako máme vyjsť von a o chvíľu sme zase stáli uprostred námestia hľadajúc niečo dobré pod zub. Reštaurácií tam bolo plno a my sme zakotvili v jednej, ktorá bola na streche domu a tak nám poskytovala perfektný výhľad na celé námestie. Tentoraz sme sa odhodlali vyskúšať Marockú kuchyňu. Objednali sme si Marocký šalát a tajin s jahňaciny a tajin s hovädzím mäsom a slivkami. Chutilo to úžasne! Chuť mäsa na sladko so slivkami ostal na mojom jazyku a aj po rokoch mám nutkanie ju replikovať. Náš gurmánsky zážitok bol prerušený nejakým spevom z reproduktorov, ktorý sa rozľahol po celom námestí a z vtáčej perspektívy sme mohli sledovať ako sa námestie pomaly vyprázdňuje a ľudia sa ponáhľajú smerom k dvom najkrajším budovám.

„To čo sa tam deje?“ Opýtala sa sestra zvedavo.

„Čo ja viem, možno tam dávajú niečo zadarmo,“ podotkla som ako človek s typickým rozmýšľaním založeným na západných hodnotách a skúsenostiach. Čašník priniesol druhú fľašu minerálky a sestra sa ho opýtala:

„Kam idú tí ľudia?“ Ukazovala na námestie a on sa na ňu nechápavo zahľadel.

„Do mešity, modliť sa,“ odpovedal akou-takou angličtinou.

Bolo zvláštne vidieť, že ľudia, ktorí vykonávajú svoje denné aktivity sa len tak zastavia a idú sa pomodliť. Mladí, starí, muži, ženy, skoro všetci zareagovali na hlas z reproduktora recitujúci „Allah akbar,“ ktorý sme si my zamieňali za nejakú zvláštnu hudbu. Sledovala som vyprázdňujúce sa námestie a moja sestra si odskočila na toaletu. Naspäť prišla so zvláštnym výrazom na tvári a povedala len toľko:

„Nechoď tam.“

Rozosmiala som sa. Vyzerala totiž akoby prehltla kyslú uhorku s horčicou. A do smiechu jej vôbec nebolo.

„Je to len diera v zemi, žiadny toaleťák, nič...“ vysvetľovala.

Lenže ja som ísť musela. Našťastie som mala v kabelke odložené papierové vreckovky, ktorých prítomnosť som teraz nesmierne ocenila. Potulkami po Maroku som sa naučila mať kotúč toaletného papiera vždy pri sebe, to bolo moje základné vybavenie. Znova sa ukázal čašník a tentoraz položil pred nás dva poháriky a konvicu čaju.

„To vám posiela ten pán v rohu,“ ukázal na mladého muža sediaceho na druhej strane reštaurácie. Letmo sme sa na neho usmiali a on sa pohol naším smerom.

„Môžem si prisadnúť?“ Opýtal sa.

„Iste.“

Zobral stoličku a posadil sa k nám. Po zoznamovacích ceremóniách sme sa zhodli na tom, že potrebujeme zmeniť lokál. A on to tam poznal. Bol vlastne Marokánec narodený vo Francúzsku a okrem arabčiny a francúzštiny hovoril aj anglicky a berbersky a bol naladený na našej vlne, na vlne „house music“ a my sme sa nevedeli dočkať ako vkročíme do známeho klubu Pasha Marrakesh. Malo to len jeden zádrhel, musel si ísť niečo zobrať do hotela, kde bol ubytovaný a tak sme súhlasili s tým, že pôjdeme s ním. Býval v riade, čo je vlastne vila v Marockom štýle a hneď ako sme tam vošli, prisahala som si, že v Maroku už nikdy nepôjdem do hotela v západnom štýle. Riad bol jednoducho nádherný. Uprostred nás vítali fontánky a bazénik, na podlahe boli úžasné mozaiky, všade boli stĺpy a oblúky a to všetko dopĺňali šatky a závesy vankúšiky a pohodlné kreslá a gauče. Užívala som si túto atmosféru pohody, kde čas plynul akosi pomalšie. Keď sa náš nový priateľ vrátil, opýtala som sa:

„Môžem tu ostať?“

Zasmial sa.

„Je to tu krásne, nechápem, kam sa títo ľudia hrabú keď tu majú takúto pohodu.“

„Všetko je o prachoch, je tu veľká chudoba, len tu to tak nevidno.“

Pri tejto kráse bolo ťažké vidieť druhú stránku veci-žobrákov, ktorí boli naozaj otravní a kvôli ktorým som na druhý deň začala nosiť šatku na hlave. Pobrali sme sa do klubu Pasha...ale to je už ďalší príbeh, tak ako aj návšteva oázy na Sahare a rybárskeho mestečka Essaouira.

Nella Mrázič

Ďalšie príbehy si môžete prečítať na väznicalive.com

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
4
Odeslat správu
Volám sa Nella a píšem príbehy...ako sa hovorí, každý človek má príbeh a ja by som pridala, že niektorí ľudia ich majú plné vrece. Mojou hlavnou inšpiráciou sú samotní ľudia s ich normálnymi starosťami, radosťami, neurózami, či mániami. Nadchýnajú ma osudy ľudí, ktoré ich donútili k netradičným reakciám, ale aj životy úplne obyčajných mužov a žien, ktorí strávia celý život od ôsmej rána do štvrtej poobede v jednej kancelárii. Veľa mojich príbehov je z väzenského prostredia a sú inšpirované mojou prácou s väzňami; každý deň počúvam náreky, vyhrážky, či emocionálne vzplanutia väzňov. Niektoré príbehy sú šokujúce, iné zase šokujúco komické. Prečítaj si, čo sa dnes vo Väznici udialo! A pozor! Vo väznici ma všetci volajú Miss M. väznicalive.com vaznica.com nellamrazic@gmail.com

Chceš vědět, když nella mrázič přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.