Znepokojujúce výskumy Benjamina Lieberta

Slobodná vôľa totiž vôbec neznamená robiť si čo chem. Kto takto uvažuje, pre toho tieto riadky nie sú. Sú iba pre tých, ktorí sa chcú stať naozaj slobodnými a sú preto ochotní vyvinúť aj trochu námahy.

Na základe výskumov Benjamina Lieberta sa začalo tvrdiť, že človek nemá žiadnu slobodnú vôľu a je v podstate iba akousi animálnou bytosťou, rozhodujúcou sa pudovo reflexívnym spôsobom. Prostredníctvom exaktných pokusov bolo totiž dokázané, že k prvotnému impulzu trebárs pohybu ruky dochádza v takzvanom mozgovom kmeni, na ktorý nemáme žiadny dosah svojou vedomou vôľou. Až o niekoľko milistotín sekundy nato dôjde k impulzu v mozgovej kôre, už ovládanej našim vedomím, v ktorej činíme svoje vedomé rozhodnutia.

To teda znamená, že niekoľko milistotín sekundy pred každým našim vedomým rozhodnutím už dochádza k prvotnému impulzu v nevedomom kmeni nášho mozgu. Tam sa v podstate rozhoduje a až potom reaguje mozgová kôra. Znamená to, že čosi ako slobodná vôľa človeka je len ilúziou a náš rozum v podstate slúži iba na dodatočné, logické zdôvodnenie toho, prečo sme danú vec práve takto urobili a prečo sme sa práve takto zachovali. Sme už teda akoby istým spôsobom naprogramovaní a všetkým našim vedomým rozhodnutiam predchádzajú impulzy nevedomého mozgového kmeňa. Ak sa rozhodneme niečo vykonať, k rozhodnutiu dochádza v mozgovom kmeni, naša vedomá vôľa to nasleduje a náš rozum logicky zdôvodní, prečo sme tak urobili.

Napríklad ak si oblečiem kabát tvrdím, že som sa ho rozhodol obliecť preto, lebo vonku je zima. Avšak v skutočnosti to nie je pravda, pretože za mňa už vopred rozhodol mozgový kmeň a ja som si to sám pre seba iba takto zdôvodnil.

Za takejto situácie, ktorá je exaktne doložená mnohými vedeckými pokusmi je naozaj plne oprávnenou otázka, či má človek vôbec nejakú slobodnú vôľu? Ako sa postaviť k otázke slobodnej vôle človeka, ak je naše myslenie evidentne vo vleku pudov? Ako sa zmieriť s tým, že všetok ľudský intelekt, všetko naše vzdelanie a vedomosti sú v skutočnosti iba sluhami nevedomého mozgového kmeňa, prostredníctvom ktorých iba inteligentne a erudovane zdôvodňujeme naše animálne konanie.

Ako názorný príklad si uveďme politiku a politikov. Nachádzajú sa medzi nimi jedinci, ktorí jednajú nečestne, klamú a kradnú. Ide o klasickú ukážku konania, ktoré je evidentne vo vleku nevedomého mozgového kmeňa s jeho animálno egoistickými impulzmi. A všetok intelekt, vzdelanie a rečnícke schopnosti slúžia už iba k tomu, aby sa takéto jednanie nejako logicky vysvetlilo a zdôvodnilo.

Na a tento princíp samozrejme neplatí len u politikov, ktorí sú nám najviac na očiach, ale úplne u všetkých ľudí, ktorí jednajú podobným spôsobom, každý na svojej vlastnej spoločenskej úrovni a na základe vlastných schopností, možností a intelektuálnych predpokladov.

Takto teda funguje bežný ľudský jedinec a presne tomu zodpovedá i život okolo nás. Život okolo nás, poznačený animálnym egoizmom nášho nevedomého mozgového kmeňa.

Môžeme za tejto situácie vôbec hovoriť o nejakej slobodnej vôli? Aká je skutočná pravda o človeku?

Všetko to, o čom som sme hovorili doposiaľ je pravdou na hmotnej úrovni, potvrdenou exaktnými vedeckými výskumami. Avšak je tu ešte aj pravda iná, vyššia! Z nej vyplýva, že človek, ktorý je v podstate neslobodný a vo vleku pudov, môže svoju slobodnú vôľu nadobudnúť. Slobodná vôľa je u neho totiž potencionálnou a on môže tento svoj skrytý potenciál získať iba vtedy, ak ho aktivuje.

Ako môžeme získať slobodnú vôľu? Ako môžeme aktivovať tento svoj skrytý potenciál?

Človek si musí uvedomiť, že on sám má konečné právo veta. Že on sám môže nakoniec vedome rozhodnúť, či onen prvotný impulz poslúchne, alebo nie. Ak nám teda náhle vyletí ruka, aby sme ňou udreli, sme zároveň schopní uvedomiť si, či niečo takéhoto bude dobré a či tým niekomu neublížime.

Áno, sme síce ovplyvňovaní inštinktami a pudmi svojej telesnej podstaty, ale morálno etický rozmer našej osobnosti má predsa len právo veta!A v tomto práve veta spočíva naša slobodná vôľa!

Môžeme teda zostať vo vleku svojho prvotného pudenia, alebo sa môžeme slobodne a ničím neovplyvnene rozhodnúť, že tento impulz nebudeme nasledovať. Že nedáme na svoje animálno egoistické pudenie, ale, uplatniac svoju slobodnú vôľu, rozhodneme inak.

Ruka chce udrieť, ale my si uvedomujeme, že by sme tým ublížili a neurobíme tak. Chceme niečo ukradnúť lebo máme príležitosť, ale uvedomíme si, že kradnúť nie je správne a nič neukradneme. Až takýmto uplatnením morálno etického stanoviska pri svojom rozhodovaní nadobúdame slobodnú vôľu! Jedine takýmto spôsobom sa totiž môžeme oslobodiť od vplyvu prvotného pudenia svojho mozgového kmeňa, ktorému sme dovtedy plne podliehali a preto o našej slobodnej vôli nemohlo byť ani reči.

Nemusíme teda donekonečna slúžiť nevedomým procesom svojho mozgu a byť nimi manipulovaní. Môžeme získať slobodnú vôľu tým, že začneme veci posudzovať z morálno etického hľadiska. Až týmto sa potom stávame skutočne ľuďmi. Ľuďmi, ktorí si vybojovali a získali vlastnú slobodnú vôľu!

A teraz, z hľadiska vyššie spomínaných, novodobých vedeckých poznatkov nahliadnime na známe Kristove slová, ktorý povedal: Čo je z tela je telo! Avšak čo je z ducha je duch! Kto sa neznovuzrodí v duchu, neuzrie kráľovstvo nebeské!

Čo znamenajú tieto slová? Predsa presne to, o čom sme doposiaľ hovorili!

Znamenajú, že ak niekto poslúcha len svoje prvotné inštinktívne pudenie je iba bytosťou tela a hmoty. Avšak človek je schopný aktivizovať svoju vyššiu podstatu. Je schopný prijatím určitých vyšších morálno etických kritérií korigovať a ovládnuť svoje prvotné pudenia. Až týmto spôsobom získava vlastnú slobodnú vôľu a stáva sa plnohodnotným človekom. Takto potom prekonáva hmotu a rodí sa v duchu. V duchu morálno etických hodnôt vyššieho princípu života!

No a tento potenciál má v sebe každý človek. Iba že nie každý ho chce a dokáže aktivovať a plne rozvinúť.

Každému z nás je teda daná možnosť zostať celý život neslobodným, alebo svojim úsilím pre seba vybojovať slobodnú vôľu, prejavujúcu sa morálno etickým právom veta, čím sa oslobodíme od nadvlády vlastného, hmotársko – egoistického a animálno - inštinktívneho jednania.

Máme teda na výber medzi neplnohodnotnosťou a plnohodnotnosťou a medzi slobodou a neslobodou. Neplnohodnotnosť a nesloboda od nás nevyžadujú vôbec žiadnu námahu. Stačí sa iba poddať svojmu pudeniu a potom si svoje jednanie sami pred sebou i pred inými nejako logicky zdôvodniť a ospravedlniť.

Plnohodnotnosť a sloboda však vyžadujú určitú námahu. Určité úsilie o sebapoznanie a sebadisciplínu. Vyžadujú morálno etický nadhľad nad vecami. Kto takéhoto niečoho nie je schopný, ten zostane navždy neplnohodnotnou bytosťou, pre ktorú je slobodná vôľa len falošnou ilúziou.