Tak a toto je môj úžasný príbeh z Trnavy :)

Dnes píšem môj úplne prvý blog. Moje meno je Peťuš a mám 2é rokov. Študujem na pedagogickej fakulte. Písanie je moje hobby. Píšem si denníky, príbehy a zážitky už od detstva. písanie je pre mňa veľmi dôležité. Je to môj relax.

Dúfam a verím, že moje príspevky naberú iný rozmer a vezmete si z nich niečo. Niektoré budú vlastné príbehy iné zasa vymyslené.

Tak a môžme ísť na to...

Ako by som začala. Život v Trnave? Alebo. Prvé dojmy z Trnavy? Neviem. Ani sama to neviem pomenovať.

Do Trnavy som sa rozhodla s priateľom ísť na školu. Ako väčšina mladých chce odísť čo najďalej od svojich rodičov, osamostatniť sa a dokázať im, že zvládneme fungovať aj bez ich pomoci.

Mysleli sme si aké to bude krásne. Bývanie spolu, samostatnosť, voľnosť. Nájom sme si začali pozerať už dva mesiace vopred. V júni sme sem prišli, aby sme zložili zálohu a išli sme naspäť domov 400km s hrejivým pocitom v srdci. Proste sme sa tešili ako malé deti.

No "peklo" nastalo keď sme sa do Trnavy vrátili na konci augusta s tým, že už sa len nasťahujeme a môžme začať žiť. Prišli sme sem s dvoma plne naloženými autami a s naším psíkom Leom.

Pán "majiteľ" (neskôr zistíte prečo som použila úvodzovky) nám začal písať sms správy, že v noci mu prišlo zlé, že sa nachádza v nemocnici, kde ho viezla rýchla záchranná pomoc. Vraj má podozrenie na infarkt.

Samozrejme, že naším rodičom sa to nepáčilo, ale vraveli, že máme počkať ako hovorí a ísť si niečo nájsť. Hľadali sme nejaký penzión alebo hotel, kde sú povolené zvieratká. Nakoniec sme niečo našli priamo v meste. Bolo to krásne. Izba veľká, kúpeľňa nádherná a aj personál bol perfektný. Konečne sme si po dlhej ceste mohli oddýchnuť.

Ďalší deň prebiehal ešte vo väčšom strese. Pár hodín sa "majiteľ" neozýval. Už sme vedeli, že to nie je dobre. Nasledovali ďalšie výhovorky a vykrúcanie sa. Takto sme boli tri dni na hoteloch.

Po treťom dni hovorím priateľovi, aby sme sa išli spýtať do nemocnice či sa tam nachádza. V nemocnici nám veľmi pani nechcela povedať, pretože to sú tajné veci ak nie sme rodina, ale nakoniec sme ju presvedčili. Pán "majiteľ" bol naposledy evidovaný na oddelení psychiatrie.

No super.

Skúsili sme sa ísť pozrieť ešte k bytovke, kde sme sa mali sťahovať. Stáli sme tam asi dve hodiny. Bytovka bola bezpečná. Do bránky bez kľúču by sme sa nedostali. Zrazu prišiel nejaký občan a majiteľ nejakého iného bytu. Pýtali sme sa ho či náhodou nevidel, že v noci tu prišla záchranka.

Namiesto toho sme sa dozvedeli, že "majiteľ" tohto bytu, kde sme mali ísť bývať nebol majiteľ bytu. Bol to človek, ktorý nedávno dostal výpoveď v realitnej kancelárií a byt patril úlne niekomu inému.

Po plači a sklamaní zazvonil telefón.

Nemala som ani chuť zdvihnúť. Nakoniec som sa rozhodla, že telefón zdvihnem. "Prosím?" hovorim

"Dobrý deň, volám z kriminálky (meno)." povedal pán

"Niečo sa deje? " povedala som

Pán z kriminálky vysvetlil, že získal na mňa číslo a dozvedel sa, že tento pán, ktorý sa hral na majiteľa je len obyčajný človek, ktorý takto oklamal už vyše 10 ľudí.

Tak a toto je prvá časť z príbehu v Trnave. Ak máte záujem o pokračovanie tohto príbehu dajte like alebo koment. Ak sa vám príbeh páčil budem rada, ak mi to dáte na javo a napíšete niečo do komentu. Ak ma ešte nesledujete tak začnite. Určite sa vám moje príbehy a články budú páčiť. Ak nie tak čo už :D Možno nabudúce :D

Majte sa krásne. PRajem vám krásny deň.