Svet za zrkadlom – 3.

Predchádzajúca časť

Aspoň že som s kamoškami absolvovala dovolenku. Začínam však prichádzať k názoru, že s normálnym partnerom by som si to užila oveľa viac. Nie že by kamarátky boli zlé spoločníčky, ale predsa len na sebe pozorujem istú potrebu niečoho viac. Nikto schopný bohužiaľ na obzore nie je. Posledný muž, ktorý ma ako tak zaujal ma doslova odohnal od seba. Možno mal pravdu a nehodili by sme sa k sebe. V jednom sa však mýlil. Rozhodne som na neho na druhý deň nezabudla. Dokonca ani na ďalší mesiac.

Skôr som ho musela z hlavy zámerne potlačiť, no aj tak si z času na čas spomeniem na ten zvláštny rozhovor čo sme viedli naposledy. Nič z toho čo rozprával mi nedávalo žiadny zmysel. Napriek tomu som z neho mala pocit, že to všetko myslí vážne. Veď nakoniec aj myslel, odvtedy sa mi viac neozval. S počiatku som mala silné nutkanie mu aspoň zavolať, ale hrdosť vo mne našťastie vyhrala.

No nič, život ide ďalej a kvôli jednému chlapovi sa svet nezrúti. Dnes ma čaká kino na ktoré plánujem ísť už niekoľko týždňov. Ako fanúšik Marvel Universe som až prekvapená, ako sa veľmi teším na film od DC, najmä ak zohľadním tie braky, čo za posledné obdobie poslali do sveta. Dalo mi zabrať, aby som presvedčila niekoho z môjho okolia na tento žáner.

Práve prichádzam pred kino. Mám sa tu stretnúť so Zuzkou. Ako žmolím mobil v ruke, cítim vibrácie. To nie je dobré znamenie. „Prepáč zlatko, musela som ostať dlhšie v práci a zabudla som na teba. Mrzí ma to, ale vynahradím ti to 😊 verím, že si to užiješ aj sama 😊 cmuk.“

Hm, ísť sama do kina no, tak to som ešte nezažila. Čo už, lístky sú zaplatené, som tu, tak to teraz nevzdám. Pomaličky sa rozhliadam a začínam si to smerovať do vnútra. Prešla ma aj chuť na nachos. Po pri tom ako prechádzam okolo občerstvenia sa predsa len zastavím. Rozmýšľam či niečo chcem alebo nie. Práve pri tomto rozjímaní som zostala v okamihu nervózna ako pri prvom sexe.

„Pozvem ťa na niečo? Heh, asi si už zabudla na mňa.“ nie nezabudla, len som v šoku. Napriek tomu dokážem pohotovo a sarkasticky zareagovať. „Nie ďakujem, zvládnem si to zaplatiť aj sama.“

„Nuž, ako chceš, tak si už film.“ pohŕdavým tónom schytávam od Dominika odpoveď a len sledujem ako sa chce vzdialiť. „Nie počkaj prosím. Nemyslela som to tak hnusne ako to vyznelo. Nemám chuť na nič, len som celá trochu v šoku. Jednak ma nechala kamoška na holičkách a teraz ty tuná.“ už s oveľa vľúdnejším tónom a pohľadom vravím k opäť dokonale upravenému pánovi záhadnému. „Ideš aj ty na komiks?“ pýtam sa ho. Dominik súhlasne pokyvuje hlavou, zatiaľ čo ja vysvetľujem dôvody prečo som tu takto sama.

„Nakoniec uvidíš, že si film užiješ možno viac ako keby si tu bola s niekým. Od istého okamihu chodím do kina sám a nemám s tým problém. Už som aj zabudol, aké to je ísť do kina so ženou.“

Spontánne nápady sú vraj najlepšie, tak uvidím. „Asi sa mi budeš smiať, ale môžeš ísť so mnou ak chceš. Ako vidíš, žena som a lístky tu mám dva.“ rukou mi chytá papier čo mám v dlani. „Dovoľ nech sa pozriem, nie, tam si nesadnem. Poď za mnou, mám miesto pre dvoch v hornom rade.“ takže aj on tu nemal byť dnes sám. „Aj na teba sa vykašľala kamarátka?“ Snažím sa udržať konverzáciu pri tom ako si to smerujeme do kinosály. „Nemám kamarátov ani kamarátky, nepotrebujem ich.“

„Tak prečo máš dva lístky?“ v tom sa otočil a pozrel na mňa pohľadom jasne naznačujúcim, že sa pýtam viac ako by si želal. „Mám dva lístky na dvojsedadlo. Za A, si teraz môžeš myslieť, že som tu mal byť s inou ženou, pretože načo by mi bolo práve toto miesto pre dvoch. Za B, som divný a vyhýbam sa čo možno najviac kontaktu s inými ľuďmi. Pár eur na vyše veľmi rád obetujem za to, že nikto nebude sedieť vedľa mňa. Čo si vyberieš nechám na teba.“

Prechádzame popri plátne a ja mám pocit, že nasledujem ako otrok svojho pána. Pred schodmi sa však zastavil a naznačuje mi, aby som šla prvá. Napriek jeho očividne až príliš priamej komunikácii so mnou sa snažím byť veselá a úsmevom mu dávam najavo, že sa mi páči jeho gesto. Lenže on to doslova zabil tým, čo mi pošepkal do ucha. „Možno som gavalier ktorý ťa pustil prvú po schodoch a možno sa chcem len pozerať na tvoj zadok, ako kráča smerom nahor.“ na prvom schode sa otáčam k nemu. „A možno si oboje.“

Spoločne sa usadíme do širokého kresla pre dvoch. Okolo nás zatiaľ nie je nikto. Neprekvapilo by ma keby kúpil všetky miesta v okruchu troch metrov. „Nevadí ti, že teraz budeš musieť strpieť dve hodiny kontakt so mnou?“ podpichujem ho. „Premôžem sa.“ rukou ho buchnem do ramena, ale v podstate sa smejem. Film je ešte ďaleko, najskôr si musíme odbiť povinnú jazdu reklamami. „Čo si dnes robil?“ pýtam sa, nech nenastane trápna chvíľka ticha. S absolútnym pokojom dostávam odpoveď, ktorá ma pobaví ešte viac. „Kosil som dnes trávniky.“ normálne by som mu to uverila. „Nie, vážne sa pýtam. Toho záhradkára by si mi mohol prestať vyhadzovať na oči. Viem že to nebol práve najlepší tip.“

„Práveže bol celkom dobrý.“ odpovedá znova spôsobom ako by to myslel vážne. „Takže si naozaj záhradkár?“ s úsmevom na tvári nesúhlasne prikyvuje hlavou. „Och s tebou je to ťažké, tak čo si?“ začína ma štvať touto hrou na neprístupného. „Viki vidíme sa štvrtý krát. Respektíve ty ma vidíš štvrtý krát a z toho si to mala niekoľko krát pred očami. Konečne to začína, takže sledujme plátno.“ oprel sa do sedadla a vidím na ňom ako si užíva fakt, že mi práve totálne zamotal hlavu. Takže miesto zážitku z filmu budem rozoberať, čo som mala pred očami a prečo zdôraznil, že ja som ho videla tri krát. Znamená to hádam to, že on ma videl viac krát.... . Naposledy pred letom mi odišiel bez poriadneho vysvetlenia, dnes mu však odísť tak ľahko nedovolím. Po filme mi to bude musieť pekne vysvetliť.

Tomu čo sa deje na plátne príliš pozornosti nevenujem. V hlave sa mi ukladajú myšlienky a hľadám spôsob ako to teraz uhrať lepšie než naposledy. Najlepšie bude ak ho z kina zatiahnem rovno niekde do ústrania vo vedľajšej kaviarni a začneme rozhovor v ktorom sa budem ja pýtať a on len odpovedať.

Sem tam sa počas nesúrodého sledovania filmu pozriem na svoju neočakávanú spoločnosť. Ostré rysy tváre, jemné strnisko a priam odzbrojujúca vôňa. Všetko umocňuje košeľa s vyhrnutými rukávmi, to fakt na chlapoch môžem.

Ani neviem prečo a podvedome vyťahujem mobil z kabelky a odpisujem kamoške. „Ďakujem, že si neprišla, myslím to vážne 😊.“ pri písaní tejto správy cítim ako mi Dominik pozerá na mobil. No nevadí mi to, v podstate som aj chcela aby sa pozeral. Nedá mi to však a musím ho trochu vyhrešiť. Nakláňam sa mu k uchu a šepkám mu, „pozerať sa cez rameno do mobilu nie je slušné.“ V poslednej chvíli som sa spamätala a našťastie sa vyhla bližšej interakcii. Nechýbalo veľa a dala by som až príliš najavo ako sa mi páči. Jeho reakcia je skôr odmeraná, ale plne ju rešpektujem. Sme predsa len v kine a toto nie je rande. Alebo je? Fakt netuším.

Film pomaličky končí čoho znakom sú rozsvecujúce sa svetlá. Začínam sa chystať na odchod, keď ma v tom Dominik chytí za ruku. „Počkaj minútku, nech sa dav rozplynie, nemusíme sa tlačiť s ostatnými.“ rešpektujem jeho želanie. Naozaj mu asi budú vadiť ľudia. „Verím, že moja spoločnosť ti bola nakoniec príjemná.“ začínam rozohrávať hru, aby som ho dostala do situácie v ktorej ho chcem mať. „Bola. Až príliš a z toho som nesvoj.“ dav sa pomaly rozplynul, takže je rad na nás. Teraz kráča po schodoch prvý. Keď sme dolu a odchádzame von zo sály počúvam, ako kedysi pozeral jeden diel Etikety s Ladislavom Špačkom. Jediné čo si z toho zapamätal bolo, že chlap má kráčať po schodoch za ženou smerom hore – kvôli prípadnému pádu a samozrejme pohľadu a pred ženou ak kráčajú smerom dolu.

Nemôžem si pomôcť ale všetko čo vypustí z úst je pre mňa naozaj perla. Čo veta, to skvost. Niekedy aj v negatívnom slova zmysle, ale zvyčajne ma poteší. Práve sme opustili kino a začínam preberať iniciatívu ja. „Pokiaľ si si doteraz myslel, že mi teraz popraješ pekný večer a zmizneš ako naposledy, tak si na omyle. Tento raz hráme podľa mojich pravidiel.“ prstom ukazujem na malú kaviareň. „Tam si pôjdeme sadnúť, ja sa budem pýtať a ty budeš odpovedať. Neboj vyberieme miesto tak, aby v okruhu aspoň dvoch metrov nesedel nikto. Nechcem počuť nie, ani žiadne výhovorky.“ to ako rozhodne som mu to dokázala povedať zaskočilo aj mňa. Schmatnem ho za ruku a ťahám ho ako keby bol moje dieťa. Naozaj vtipná scénka.

Pri bare objednávam jedno presso s mliekom a pre neho jahodový džús, to mal naposledy. Usadíme sa v úplnom rohu. Sledujem ako sa Dominik nadychuje s cieľom mi niečo povedať. Bleskurýchle ho stopnem, počkáme si na obsluhu a následne sa začne výsluch. Aspoň nás nikto nebude rušiť.

O malú chvíľu máme na stole to, čo sme chceli, vlastne čo som chcela ja, keďže na jeho názor som sa nepýtala. Ticho nakoniec prerušil Dominik. V jeho hlase bola badať kapitulácia. To som chcela dosiahnuť. „No Viki, tak sa pýtaj.“