Mediálna manipulácia na príklade skutočných diel.

Dokumentárne filmy "War you don't see" a "The war on democracy" sú príkladom mediálnej manipulácie. Zaujímavou formou sa v tomto článku pozrieme na skutočnosti, ovplyvňované médiami v minulosti, v porovnaní s prekvapivou podobnosťou vymysleného príbehu. Stále budete veriť médiám?

Málo z nadšencov a čitateľov Orwellovho románu 1984 pozná číselnú hračku ktorá utvorila samotný názov knihy. A pri tom to nie je nič zložité. Áno, Georgeova kniha bola publikovaná v roku 1949 no dielo písal aj rok pred tým. Viac ako len vymeniť posledné dve cifry nebolo nutné a antiutopický román získal viac než len názov. Opak ideálneho a dokonalého stavu spoločnosti, politiky a sveta ako takého jasne umiestnil do budúcnosti ako predpoveď. Ani sám netušil, ako blízko bude k pravde. Možno nie tak skoro ako ukazuje číselná predpoveď z názvu diela no neskončila ani druhá dekáda po „deji“ románu a mnoho futuristických fantázií sa stalo realitou dvadsiateho prvého storočia. V tejto práci sa pozrieme na dva dokumentárne filmy austrálskeho novinára a režiséra Johna Pilgera. Na základe tománu 1984 si v jednotlivých bodoch rozoberieme pravdivosť Orwellovej predikcie skutočného sveta budúcnosti. Analýza dokumentárnych filmov Johna Pilgera: The war on Democracy a War you don’t see nám pomôže lepšie pochopiť a poukázať na predstavy ktoré sa transformovali na krutú a surovú realitu neskorších rokov. V tejto práci máme za to, že čitateľ pozná jednotlivé diela a je oboznámený so skutočnosťami a obsahom každého z nich. Cieľom práce tak nie je priblížiť diela samotné, ale poskytnúť nový pohľad na ich spojenie.

Veľký brat – Základným panelom oboch filmov je šírenie dezinformácií, skreslenie či úplné prevrátenie pravdy udalostí, prestredníctvom ktorých vládnuca strana manipulovala spoločnosťou a vytvárali v ich hlavách klamlivé mienky o osobnostiach a udalostiach krajín Strednej a Južnej Ameriky. Ako konkrétny príklad nám v tomto prípade poslúži pasáž filmu The war on Democracy, kde sa prívrženci venezuelského prezidenta Hugha Cháveza bránili streľbou z mostu na ozbrojených ostreľovačov v snahe zachrániť si život. To je pravda ktorá ale zotrvala na danom mieste v danom čase. Ľudia sledujúci situáciu vo Venezuele však videli na obrazovkách amerických médií čosi iné. Správy prinášali informácie o šialených podporovateľov prezidenta, ktorí svojou paľbou berú životy ľuďom opozičných názorov. Rovnaký prípad nájdeme aj v počine War you don’t see kde médiá ukazovali príchod amerických vojakov do Iraku ako záchranu a spásu civilných občanov. To sa však diametrálne líšilo od výpovede britského novinára Rageha Omaara, ktorý opisoval hrôzu, tyraniu a násilie a vraždy prevádzane americkými vojakmi nad tamojšími obyvateľmi. Správy nezávislého amerického novinára a fotografie masových hrobov sa nikdy neobjavili v mainstreamových médiách. Všetky rozhodnutia o tom, aký kus koláča o týchto udalostiach sa vykrojí svetu boli dopredu predurčené. Predurčil ich „Veľký brat“ ktorý vidí všetko a teda aj vojnu ktorú my nevidíme. Svedok CIA hovorí, že primárnym cieľom spravodajských informácií poskytovaných Pentagonom je manipulovať verejnú mienku. Možno teda považovať Pentagon a vládu Spojených štátov považovať za Orwellovho „Veľkého brata“? Podobnosť je nespochybyteľná. Veľký brat rozhoduje o všetkom a vláda Spojených štátov rozhodovala o pravde, vláde iných zemí (Bolívia, Nikaragua, Peru...) ale aj o živote či smrti.

Ministerstvo pravdy a mieru – Ďalšie kľúčové slová románu. Aj v tejto časti nájdeme nepochybné podobnosti. Ministerstvá majú svoje jasné úlohy. Manipulácia dokumentov a dôkazov. Skrz ne tak ovplyvniť spoločnosť a vytvoriť pravdu ktorá je v súlade s rozhodnutím “Veľkého brata“. Pripomína vám to niečo? Z dokumentárnych filmov nám bolo zrejmé, že médiá sú len bábky na scéne za nitky ktorých ťahá vláda Spojených štátov. My, obyčajný ľudia sme si na toto predstavenie kúpili lístok a sedíme v hľadisku v domienke, že bábky hrajú autentický príbeh. Jednoducho môžeme Ministerstvo pravdy chápať ako redakciu ktoréhokoľvek média. Winston Smith (1984) je len “embeded“ čiže “vložený“ novinár ktorý plní úlohu Ministerstva pravdy. Jeho činnosť je takmer totožná s činnosťou novinárov podávajúcich informácie z Iráku či Palesíny. Winston postupňe zisťuje pravdu o vládnucej totalite pomocou Goldsteinovej knihy a cíti sa byť vinný za to, čo robí. Reportér David Rose sa vo fime War you don’t see vyjadril, že bol doslova kŕmený balíkami lží sofistikovanej dezinformačnej kampaňe, a súhlasí s tým že novinári sú vinní z vojnových zločinov. Ak sa pozrieme na druhý dokument, nemusíme sa zamýšľať pridlho aby sme našli ďalšiu podobnosť medzi Ministerstvom pravdy a samotnými médiami. Winston pozmeňoval minulosť. Spojené štáty vedeli zmeniť budúcnosť. A v takomto prípade v tom nie je žiaden rozdiel pretože v oboch prípadoch je splnenie cieľa rovnaký. Dosiahnuť žiadúci stav pomocov manipulácie a klamstva. To môžeme jasne vidieť vo filme The war on Democracy kde armádni velitelia po niekoľkých hodinách odvysielali video, v ktorom obviňovali Huga Cháveza a jeho prívržencov zo zabíjania jeho ľudí. (Ako už bolo spomenuté v časti “Veľký brat“.) Pointou tohto príkladu je, že video bolo natočené ešte pred samotným útokom. Ministerstvo pravdy tak zas len plnilo príkaz Veľkého brata, a odvisielali dopredu nakrútené divadielko, ktorému už chýbal len naplánovaný útok s istým počtom mŕtvych osôb ktoré mali slúžiť ako zámienka obvinenia venezuelského prezidenta.

Angsoc – Vymyslený totalitný režim. Tekéto režimy respektíve veľmi podobné na svete skutočne existujú. Východné krajiny na čele s diktátorom a kontrolovaným súkromím o tom predsa vieme. Podobnosť s realitou a udalosťami opísanými v dokumentárnych filmoch nájdeme v hesle alebo v pravidlách anglického soializmu. Sloboda je otroctvo. Táto krátka no v mnohých prípadoch výstižná veta bola v dokumentárnych filmoch pre mnohých všeobecnou pravdou. Otrok ako vieme, je človek, ktorý nemá žiadne práva. Jeho život je sústredený do rúk iného človeka. Ak si teda predstavíme, že takému otrokovi venujeme alespoň právo na život, od tej chvíle ho už nemožno považovať za otroka. Toto základné ľudské právo bolo odoberané v oboch filmoch. Ľudia nemali na výber medzi životom a smrťou. Obyvatelia Guatemaly doplatili na to, že nechceli žiť v režime ktorý Spojeným štátom vyhovoval. Tisíce ľudí zaplatili životom pri vytváraní propagandy lužby CIA ktorá Guatemalu bombardovala. To viedlo k falošnému pocitu krízy v krajine a zakrátko na to doplatil aj revolucionár Jacobo Arbenz. Rozhodovali o ich živote a smrti. To z nich robilo orokov. Cesta k “slobode“ čo v tomto prípade znamenalo šancu žiť, paradoxne bolo možné dosiahnuť len prispôsobením sa, stať sa otrokom Veľkého brata. Inak to nebolo ani v Iráku a môžeme tvrdiť že otrokmi sa stávali aj reportéri. Rageh Omaar, BBC reportér povedal: „Neboli sme schopný stlačiť to najmenej príjemné tlačidlo dostatočne silno.“ Sloboda pre nich mohla znamenať podávanie pravdivých informácií, čo je alfou a omegou pravého novinára, a to bez straty zamestnania či bezpečný návrat domov. To všetko mohli stratiť, ak sa nestali otrokmi Ministerstiev pravdy a mieru. Nevedomosť je sila. Pointa práce Veľkého brata. CIA, vláda, Pentagon – oni všetci nevedomosť potrebovali. Vedomosť ktorá by otvorila oči mnohým, ostala pred dverami redakcií každého média. Koniec koncov je táto myšlienka ukritá v názve filmu War you don’t see. Ak má niekto čo i len moc zabrániť tomu, aby sa pravda dostala k nám alebo ju podať skreslenú, má oveľa väčšiu moc ako si dokážeme predstaviť. Vojna je mier. Kde je konflikt, tam nie je mier. Kde nie je mier, tam je vojna. Spojené štáty nemali úmysle uzatvárať mierové dohody či vyhovieť výhradám a zmenám na Kube či v Guatemale. Mier, čiže spokojnosť USA sa podľa Duanea Clarridgea, šéfa CIA v rokoch 1981 až 1984, niekedy, bohužiaľ musela riešiť nepeknou cestou.

Oprepojeniach medzi dielami by sa dalo písať aj vo väčších rozmeroch. Stále totižto ostáva mnoho prvkov ktoré takmer rovnako autori opisujú vo svojich dielach. Napríklad Orwellova vládnuca Strana v Londýne ignorovala nižšie, chudobné triedy. Mariela Machadoo, obyvateľka najchudobnejšej časti Caracasu, La Vega vysvetľuje na krásnom príklade toto prepojenie. Hovorí, že najchudobnejšia štvrť s milión obyvateľmi, bola na mape vykreslená ako zelená plocha bez života. Čo je znakom väčšej ignorácie ako poprieť existenciu toľkých ľudí? Toto všetko viedlo k postupnej vláde Spojených štátov nad inými územiami a evidentne najväčšou motiváciou boli nerastné suroviny a moc. Jediným spôsobom ako dosiahnuť tento stav bolo násilie, ktoré samozrejme prešlo cenzúrou a uzrelo svetlo sveta len ako obmedzená a vyhovujúca verzia. Je možné povedať, že vládnuce strany majú taktiež svoj “newspeak“ ktorým úspešne odstrihávali možné extenzie ľudskej mysle, ktoré by potenciálne vytvárali nežiadúce otázky.