Päť neprefláknutých kníh, ktoré sa oplatí prečítať do dvadsiatky

1. Francis Scott Fitzgerald – The Great Gatsby

Silný príbeh o odhodlaní a pokušeniach, ktoré mu stoja v ceste. Angličtinári ocenia Fidzgeraldov náročný ale zároveň prekrásny štýl písania a širokú slovnú zásobu. Daisy som si vyhodnotil ako prázdnu a nezaujímavú ženu, a zostala pre mňa takou až do konca, no Jaya napriek tomu magicky priťahovala. Z knihy som si odniesol, že mať v poriadku medziľudské vzťahy je oveľa dôležitejšie ako byť bohatý či slávny. Ale zas mi neprekážalo mi ani trochu, že Veľký Gatsby sa odohráva v prostredí divokých parties amerických milionárov. Pozlátko dvadsiatych rokov na Long Islande si vychutnáš.

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/56/Portada_de_la_novel%C2%B7la_%22The_Great_Gatsby%22.gif

2. George Orwell – 1984 a Zvieracia farma

Dobre, dobre, tieto dve prefláknuté sú, ale sú napísané veľmi prístupne. Práce Georga Orwella ti vysvetlia cez silné príbehy, ako funguje totalita - stav permanentnej vojny, strachu a klamstva, kde je ľudská individualita zločinom. Bez nudnej teórie pochopíš, prečo je demokracia bod nula, na ktorom stojí pekný svet, ktorý aj tu na Slovensku žijeme, a že systémové zmeny a revolúcie obyčajne dopadnú nafigu. Ak chceš niečo podobné ale súčasnejšie, s modernými technológiami, daj si dystópiu 451 stupňov Fahrenheita od Raya Bradburyho.

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/f6/1984.png

3. George Orwell - The Road to Wigan Pier

Oveľa menej známa kniha ako predchádzajúca Orwellovka, ale strašne dôležitá. Na opise skutočného života v chudobe ti ukáže, prečo klišoidné motto nauč niekoho chytať ryby a nasýtiš ho na celý život nebude fungovať v rómskej osade. Orwell bol povolaním reportérom a novinárom, v knihe Road to Wigan Pier cestuje po strednom Anglicku, kde ľudia žili pred 80 rokmi z baníctva a v totálnej mizérii. Väčšina z nás na Slovensku sa narodila do materiálneho dostatku a nemáme prečo rozumieť, ako žijú chudobní ľudia, ako sa rozhodujú, a prečo nám to z nášho pohľadu príde iracionálne. Nepochopenie chudoby vedie často mladých ľudí k netolerancii a príklonu k postavičkám, ktoré presadzujú extrémne riešenia spoločenských problémov.

4. Kai Hermann – My deti zo stanice ZOO

Drogy jsou špatný, že ano. Toto vyhlásenie je však nudné, paternalistické, nezasahuje vnútro, a je teda nepresvedčivé. Pochopiť svet závislosti nemusíme cez osobnú skúsenosť, dá sa o ňom prečítať. My deti zo stanice ZOO ma do poslednej bunky presvedčil, že s nimi nechcem hazardovať. Ak by niekto nemal dosť po drsných výjavoch v tejto knihe, príbehy o narkomanoch sú si v mnohom podobné. Zapôsobila na mňa aj Helena Třeštíková a jej dokument Katka.

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/80/Swetlana_Alexijewitsch_2013.jpg

5. Svetlana Alexijevič – Vojna nemá ženskú tvár

Na dejepise sme sa učili o generáloch, vojnových hrdinoch či stratégiách, až by sa nejeden dobrodruh chcel vojny zúčastniť. Alexijevič je investigatívnou novinárkou z Bieloruska, pred dvoma rokmi sa jej podarilo získať Nobelovu cenu za literatúru. Ponúkla celkom nový pohľad o tom, čo to je vojna – navštívila ženy, ktoré prežili Veľkú vlasteneckú vojnu v boji a spísala ich spomienky a úvahy. Že to mohlo napadnúť každému? Lenže napadlo to len jej. Odhaľuje dôležitú rolu žien vo vojne a aj (ne)obyčajný život na fronte. Nič pre citlivé povahy.