Triezvy a úprimný pohľad na nového Blade Runnera

Idem na autobus, vidím reklamu na Blade Runnera, scrollujem facebookom, vidím recenzie na Blade Runnera, človek aby sa bál otvoriť chladničku. Do reklamy boli naliate ohromné peniaze a očakávania sú veľké. Zašiel som si teda na tento film, často krát označovaný ako film roku a bohužiaľ musím povedať že od filmu roku je to vzdialené asi ten rok. Dovoľte mi sa predstaviť. Ja som Paťo z filmového youtube kanálu Popcorn Therapy a toto je triezve a úprimné zhrnutie nové Blade Runnera (ak sa vám z nejakého dôvodu nechce čítať, nižšie je odkaz na video) .

Nechápte ma zle, nie som človek ktorý kritizuje bezdôvodne a ani toto nebude len nenávistný komentár, ale neviem presne kde nabral všetku tú glorifikáciu ohľadom hodnotení 9/10, 10/10, popisky ako najlepší film toho roku a podobne, keď ten film má tak na do očí bijúce problémy, že sa nedajú len tak prehliadnuť aj na úkor kladných vecí. A vtedy to začína byť problém. Z môjho pohladu tam bol len jeden hlavný, veľký problém ktorý mi znehodnotil celý film. 163 minút. 163 minút bolestivého nič nerobenia. 163 minút rozprávania deja ktorý sa hodí možno na 90 minútový formát. Ak si to takto vezmete, zvyšných 70 minút doprovdných záberov zabíjalo, pretože na plátne sa nič nedialo. Jednoducho aj veľkého fanúšika trojhodinoviek a že pre mňa sú filmy ako Interstellar a Pán Prsteňov srdcovky, zrovna pri Pánovi Prsteňov mi nerobil problém 4 hodinový director's cut, proste začne ho to vyložene nudiť. V kine som bol už desiatky krát, ale prvý krát sa mi stalo, že ma boleli a zatvárali sa mi oči. A viete že nie je dobrý znak, že aj cez taký úchvatný vizuál ako mal Blade Runner, ma to v istých pasážach nudilo pozerať. Scény ako hrdina chodí 5 minút po jednej post apokaliptickej fabrike s tým, že proste len spomína sú unavujúce. S tým ide ruka v ruke aj trochu zvláštne podané rozprávanie deja od Denisa Villenevuea, ktoré na jednu stranu vcelku chápem pretože sa tam zrejme aj hodilo, na druhú nesedelo k tejto dĺžke a nepomáhalo jej. Dajme tomuto štýlu nejaký pracovný názov “Európsky trpiteľ”. Európsky preto, že v európskej kinematografii bola extrémne často vykreslovaná hlavná postava, väčšinou v spojení s umeleckym pojatím filmu, ako pomalá, trpiaca osoba, okolo ktorej sa dej odohráva len veľmi pomaly, dáva sa dôraz na jej osobnosť, na emócie, na útrapy ktoré prežíva. Pri pomalom rozprávaní filmu sa kladú úvahové, niekedy až filozofické otázky. Trpiteľ hladá svoje miesto vo svete, pozoruje samého seba. Čo nám z tozho vyplýva? Hodí sa to k pomalším filmom ktoré sú určené na to, že ich podstata je byť pomalým. No a tu sa to všetko začína stretávať a dávať dokopy. Nehúževnaté rozprávanie deja, neohrabané správanie hlavného hrdinu, pomalé režisérske skladanie obrazov dáva dokopy jednu obrovskú filmovú korytnačku za 165 miliónov dolárov.

Bolo by však pokrytecké hladať len zápory a nespomenúť to, čo ten film stále drží nad hladinou a dosť výrazne ho zachraňuje. Denis Villenevue je extrémne dobrý v manuálnej stránke tvorby filmu. Zábery boli impozantné, monumentálne, diváka vedeli ohúriť. Každý jeden záber v sebe niečo niesol, nejakú myšlienku, nejakú prepracovanú kompozíciu. Bolo zretelné jasné ako bolo všetko dopredu premyslené, nič nezavadzialo, nič neprebývalo. V skratke, bolo to silné, bolo to vizuálne opojné, osobne mám veľmi rád výrazne colorované, tónované filmy, prípadne atmosférické filmy, takže tento som si po tejto stránke celkom užil. Hej, teraz môžte povedať že som pokrytec keď som povedal že som sa nudil, avšak potom som povedal že zábery boli monumentálne a krásne. Ono tie zábery aj musia niečo niesť, oni sú nástroj, nie podstata. Tiež by vás nebavilo pozerať tri hodiny záberov z dronu ktorý kameroval nejaké krásy slovenska, nech sú hociako dobré, proste to časom omrzí.

Samostatná kategória vo filme je zvuk/hudba. Ale v tomto prípade by sa dalo povedať zvuk. Videl som že viacerým ľudom sa napáčil, niektorí ho milovali… no, ja patrím skôr do tej druhej skupiny. Veľmi ťažko sa to nejak zaradí, ešte ťažšie opíše, no skúsim to. Pri nejakých vypätejších scénach, nie že by ich vo filme bolo veľa, bolo počúť veľmi hlasnú, nárazovú, čiastočne nepríjemnú, hlbokú basovú hudbu ktorá na diváka pôsobila doslova sklučujúcim dojmom, zatlačila ho do kresla a celého si ho podmanila. Milujem extrémy, samozrejme dobré extrémy, toto bol extrém ktorý v dobrom vybočuje z radu, slovo ktoré to ideálne opíše je slovo pôsobivé. Bolo to pôsobivé. Avšak aj k tomuto musíte byť trochu skeptický. Od ľudí som počul, že hudba sa im zdala prehnaná, rušivá a jej jediné využitie bolo na to, aby nezaspali. Názor si musíte urobiť sami.

Na záver môžem povedať, že Blade Runner 2049 by sa dal prirovnať ku Kinder vajíčku v ktorom nie je hračka. Je tam pekná pozlátka, pochutíte si na čokoláde ale ak nič nie je vnútri, stále budete sklamaný. Filmu by prospel obrátený director's cut, čiže by sa skrátil. Blade Runner má svoju hodnotu aj svoje kvality, ale netreba niečo glorifikovať len preto, že to je veľký a ambiciózny projekt. Avšak musím dodať že plne rešpektujem opačný zázor, je to otázka preferencií. Choďte do kina, užite si vizuál, kto nič nečaká, nemôže byť sklamaný a koniec koncov, stále lepšie vyhodiť peniaze za toto ako za Cuky a Luky.

Video verzia recenzie