Nemáš hlavu na cudzí jazyk?

Každý sme iný a niekto nato hlavu má a niekto nie a tak to proste je. Alebo, možno aj nie.

Určite si spomínate keď ste sa v škole učili na písomku z angličtiny, písali eseje, či sa snažili pochopiť gramatiku. Niekto to pochopil okamžite, niekomu to trvalo niekoľko hodín a niektorí sa to len namemorovali na písomku a tým to haslo. Ten posledný príklad som bola aj ja. Avšak, memorovanie učiva na prejdenie úplne stačilo a aj keď som na konci základnej školy nebola schopná sama od seba vyprodukovať pár normálnych viet, nebolo to také prekvapujúce. Veď nebola som ani prvá ani posledná a ani jediná v triede, ktorej jazyky nejdú. Veď predsa logika nepustí a keď po 9 rokoch niekto nevie používať jazyk, ktorý sa učí, može to znamenať iba jediné. Nemá hlavu na jazyky.

Kedže pochádzam z malého mesta, veľa možností som na výber strednej školy nemala, keďže jediná alternatíva bolo gymnázium. Ja ako priemerný študent som o gymnáziu mohla akurát tak snívať a tak som sa rozhodla pre školu, v ktorej sa naučím niečo konkrétne. Z počutia som vedela, že Hotelová akadémia je dobrý výber keď neviete čo chcete, a dá Vám to veľa nových zručností. Čiže, bolo rozhodnuté pomerne rýchlo.

Hneď po príchode do školy nám dali možnosť výberu druhého cudzieho jazyka. Poviem Vám, že som nebola dvakrát nadšená, avšak povedala som si, že Angličtina mi síce nejde, ale s Taliančinou môžem začať odznova. Taliančina sa nakoniec ukázala ako skvelý výber, pretože Taliančinu v triede nikto nevedel a tak sme všetci začínali na rovnakej úrovni. Čo sa na hodinách angličtiny povedať nedalo a ako inak, zmierená s tým že anglicky dobre neviem som len pokračovala v memorovaní.

Ale, ako to už poznáte, nič sa nedá zatajiť na veľmi dlho a v triede sa začali skupinkovať tí, čo jazyk vedeli a tí, čo nie. Tí, čo ho nevedeli tak sa snažili nejako prežiť a memorovať, aby sa vyhli nespočetným množstvom pohľadov - ako je možné že to ešte stále neviete. Veď to bolo povedané už toľkokrát ( tí, pre ktorých cudzí jazyk nebol alebo nie je ich silná stránka ten pocit určite veľmi dobre poznajú). A kedže učitel nemôže zaostávať so žiakmi, ktorý nevedia ani základy na ktoré by mohli nadväzovať, jednoducho sa ide ďalej a tak memorovanie pokračuje.

Ale potom bolo na čase roztiahnuť krídla a využiť príležitosti

Kedže Hotelová akadémia ponúkala možnosť zahraničných praxí, študenti ktorý už angličtinu vedeli sa vracali s ešte lepšou angličtinou a tí, ktorých angličtina nebola dobrá, sa radšej ani neprihlasovali. Kedže do anglicky hovoriacich krajín, do ktorých bola možnosť vycestovať na zahraničnú prax sa hlásilo privela ľudí, priemerný študent, ktorý je navyše jazykovo nehlavový, sa tam nemal šancu dostať. Ja som však bola pevne rozhodnutá vycestovať hocikde a prekonať svoj strach, ktorí spočíval v tom, že jediné čo viem je slovná zásoba. A tak som sa rozhodla prihlásiť do Talianska, kde sa hlásilo menej žiakov, pretože angličtina sa Vám zíde všade a je dobré sa zdokonaliť práve v nej - aspoň tak hovorievali.

Čo bola pre študenta ako som bola ja neuveriteľná výhoda. Ani neviem ako a balila som si kufre do Talianska na 3 mesiace. Kedže som sa to dozvedela zo dňa deň (čo je zase storka na dlhšie), nestihla som sa ani báť a vôbec som si neuvedomovala, že sa mi to naozaj podarilo a naozaj niekam idem.

Po príchode do Talianska, kde som bola vyslaná aj s dalšou spolužiačkou, sme zistili, že tam takmer nikto nehovorí po Anglicky, čo ale mne ani trochu nevadilo a pravdu povediac som zato bola aj veľmi rada. Kedže väčšinu času sme pracovali oddelene a bola som nútená hovoriť iba po taliansky, (čo teda bolo veľmi zaujimavé a asi prvý mesiac komunikácia somnou musela vypadať ako s tvorcom náhodných slov) našla som si systém, ktorý mne veľmi pomohol.

Ja som zástanca toho, že vždy sa dá nájsť buď spôsob ako niečo spraviť, alebo výhovorka prečo naopak nie.

Začala som tým že všetko som písala ako som počula, a potom som to len prečítala. Čiže všetci boli spokojní a väčšinou ma pochopili. Áno, mohlo to síce vypadať vtipne, ale pokladala som to za lepší nápad ako fňukať na izbe a sťažovať sa, že to je náročné a chcem ísť domov. Chcela som prekonať samú seba a spoznať krajinu a ľudí, ktorí tam boli. Keď som z Talianska odchádzala, moja taliančina bola celkom plynulá a ja som nechápala, ako to je možné. Je to tým, že som sa učila tie slovíčka, alebo tým že som ich používala, ale čo časy, kedy som sa naučila tie? Tieto otázky mi bežali v hlave deň čo deň, pretože progres, ktorý som zaznamenala, bol nielen pre mňa ale aj pre všetkých, ktorý ma poznali nad očakávania.

Ja predsa nemám hlavu na jazyky. A ako je vôbec možné, že jazyk ktorý sa učím 3 roky, budem vedieť lepšie ako ten čo sa učím už 12 rokov?

V triede sa spolužiaci ktorým prišla vtipná moja angličtina prestali smiať, pretože ich taliančina znela podobne. Začala som sa tešiť z toho, že som sa celý čas mýlila v tom že môžu byť aj ľudia, ktorí nemajú hlavu na jazyky a začala som chápať, že sú len ľudia, ktorí potrebujú odlišný spôsob a metódy ako sa ten jazyk naučiť.

Po skúsenostiach ktoré som doteraz získala môžem povedať, že na naučenie sa cudzieho jazyka ste už určite počuli veľa rád a trikov, ako nato. Pravda však je, že tých možností ako sa naučiť cudzí jazyk je tak veľa kvôli tomu, že každému vyhovuje niečo iné. Problém ktorí robíme pri učení jazykov je ten, že sa ho snažíme naučiť tak isto ako naši kamaráti. Ale tak to nefunguje a každý sme iný. Avšak, vždy budem zastávať názor, že základné pravidlo platí pre vštkých a to je:

Nehanbiť sa opýtať. Lebo kto sa nepýta, nevie.

Možno to znie ako klišé, ale dôvod prečo sa ľudia tak ľahko naučia v zahraničí hovoriť cudzou rečou je ten, že sú donútení . Nemajú inú možnosť, iba rozprávať a tak sa musia nehanbiť a hovoriť ako vedia.

A práve vtedy nastáva ten progress.

Slovná zásoba, ktorú som sa dovtedy naučila sa len oprášila, a gramatika ktorú som sa len memorovala mi začala dávať zmysel a začala som chápať ako ju používať.

Odvtedy som sa ešte párkrát na zahraničnú prax dostala a stále som sa držala metód, ktoré som používala na praxi prvýkrát. Verte či nie, v mojom maturitnom ročníku navštevovalo kurz taliančiny 21 študentov a len 3 si tento jazyk zvolili ako voliteľný maturitný predmet. Musím povedať, že keď sa nato pozriem spätne, som veľmi hrdá, že jeden z tých 3 študentov som bola práve ja. Za 5 rokov som dokázala spraviť neuveriteľný pokrok. A reč, ktorú som sa učila o polovicu menej ako angličtinu, som mala na oveľa lepšej úrovni.

Podľa môjho názoru je najväčšia chyba na školách tá, že sa preberá veľa teórie a žiaci si takmer nič z toho nestihnú reálne vyskúšať. Potom si začnú myslieť, že tá gramatika im ani nebude treba - veď predsa ani spolužiaci čo boli v Grécku ju vraj nepoužívali a tak len stačí pokračovať v memorovačkách na písomku.

Keď raz zistíte aký spôsob učenia sa je pre Vás najvhodnejší, držte sa ho. Naopak, ak na sebe nevidíte žiadne zmeny, zmente ho čo najrýchlejšie. Vašej kamarátke môže vyhovovať učenie prostredníctvom filmov, to však ale neplatí pre Vás. Ja osobne som skúšala pozerať anglické filmy, ale bola som z toho úplne demotivovaná, lebo som nič nerozumela. Jednou z najväčších chýb, aké som pri učení sa angličtiny spravila bolo, že som nehľadala najlepší spôsob učenia sa pre mňa, ale snažila som sa používať spôsob ostatných. Možno to bol aj dôvod, prečo som na maturitách z taliančiny rozprávala takmer ako po slovensky, zatiaľ čo z angličtiny som len hapkala.

Ak ste zúfalí z cudzích jazykov a práve ja by som Vám mohla dať nejaké rady, tak by to boli určite tieto:

1. To, že ten jazyk nevieš tak rýchlo ako ostatní okolo neznamená, že si hlúpy. Občas si to síce budeš myslieť, ale ak sa prestaneš zaujímať o prevracajúce oči spolužiakov, keď sa niečo opýtaš, tak uvidíš aké pokroky začneš robiť.

2. Neuver tomu, že ty sa iným jazykom nikdy nenaučíš hovoriť. Myslím že, takmer všetci moji kamaráti by Vám vedeli povedať, že ja som na škole fakt "nemala hlavu na jazyky" .

3. Prestať o sebe pochybovať a využiť každú príležitosť. Myslím si, že ak by som sa na zahraničnú prax nerozhodla ani len prihlásiť len kvôli strachu, nikdy by som sa nenaučila iné cudzie jazyky a nepochopila by som, že to nie je o tom, či máte alebo nemáte hlavu na cudzie reči.

Po skúsenostiach a pochopení ako sa jazyk naozaj učí, som sa rozhodla to isté spraviť aj s angličtinou a odísť do Veľkej Británie. Jediný rozdiel bol v tom, že tentokrát som vedela, že to nebude také jednoduché, avšak vedela som, že to bude účinné. To je ale už zase na další príbeh, o ktorý sa s vami veľmi rada podelím nabudúce.