Ako zažiť spojenie so Svetlom?

Má schopnosť od základov zmeniť celý jeho doterajší život. Existencia Boha, ktorá bola dovtedy vecou viery sa totiž na základe osobného prežitia stáva vecou presvedčenia, pretože potom už človek neverí že je to tak, ale vie, že to je tak!

Niet slov, ktorými by sa dal adekvátne vyjadriť a popísať moment dotyku duše človeka s nádherou vyžarovania Svetla vševládneho Boha. O Bohu samotnom tu reč nie je a ani byť nemôže! On totiž tróni v človeku nikdy nedosiahnuteľných výšinách. A z Jeho súcnosti žiari Svetlo, z ktorého všetko vzniklo a všetko je ním udržiavané.

Spojenie môže človek nadviazať jedine s odleskom žiary tohto Svetla. Môže ju zavnímať, zakúsiť a zažiť. A keby to malo trvať hoci len zlomok sekundy, ťažko opísateľná veľkoleposť tohto prežitia sa stáva podnetom k zásadnej premene jeho života.

No a my si teraz skúsme niečo povedať o dvoch spôsoboch, ktorými sa je možné k takémuto prežitiu dopracovať.

Prvý spôsob môžeme nazvať spôsobom šokovým, alebo revolučným a druhý spôsob spôsobom evolučným, čiže cestou postupného vývoja.

K tomu prvému dochádza v hraničných situáciách a v zlomových životných momentoch. Typickým príkladom je autonehoda, alebo iný ťažký úraz, prostredníctvom ktorého sa človek ocitá v stave klinickej smrti a v ňom prežíva spojenie so Svetlom. Prežíva určitý druh spojenia s primerane odstupňovanou silou vyžarovania Svetla. Vidí rôzne svetlé bytosti, zhovára sa s nimi, nazývajúc ich podľa druhu svojho vierovyznania rôznymi menami, avšak dôsledok takejto skúsenosti býva vo väčšine prípadov vždy ten istý. Po opätovnom návrate do fyzického tela nastáva v jeho živote absolútny hodnotový obrat. Zásadný obrat k hodnotám, akými sú ústretovosť a ohľaduplnosť voči ostatným, ušľachtilosť, čestnosť, spravodlivosť a dobro. Človek totiž spoznáva, že práve v tomto spočíva pravá cena jeho bytia a že hodnoty, ktorým ľudia holdujú dnes nemajú z vyššieho hľadiska takmer nijakú cenu. Že majetky, peniaze, moc, sláva, pôžitky a radovánky, ktorým mnohí tu na zemi obetujú všetko svoje snaženie sú hodnotami druhoradými. Spoznáva, že skutočnými a pravými, naše fyzické bytie presahujúcimi hodnotami je ľudskosť, spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť a dobro.

Nie teda mať, ale byť! Nie teda mať, vlastniť a užívať si, ale byť dobrým, spravodlivým a ušľachtilým človekom! Jedine v tomto spočíva skutočná hodnota, ktorú si hlboko uvedomuje človek na základe svojho osobného prežitia spojenia so Svetlom.

S tým Svetlom, v ktorého žiare sa raz ocitne každá ľudská duša, aby sa pred ním zodpovedala zo všetkých svojich činov. A nie len zo svojich činov, ale i zo svojich slov a myšlienok. V hrôze, údese a úľaku bude potom stáť človek pred žiarou Svetla, vedomý si toho, že prežil svoj život v honbe za hodnotami, ktoré v živej a mocnej realite tohto Svetla nič neznamenajú.

A ešte jedno si zo sebou odnášajú všetci tí, ktorí prežili stretnutie so Svetlom počas klinickej smrti. Prestávajú mať strach zo smrti. Z vlastného prežitia už totiž vedia, že ich tam, na druhom brehu čaká Svetlá žiara, v ústrety ktorej budú môcť radostne kráčať, ak svoj život naplnili hodnotami dobra, cti, ušľachtilosti, spravodlivosti a ľudskosti.

Smeť ísť v ústrety Svetlu! Čoraz bližšie k jasavej nádhere jeho žiary! Pred niečím takýmto bledne akékoľvek bohatstvo a akákoľvek rozkoš tohto sveta. A preto ten, kto niečo takého prežije, napĺňa svoj život už len svetlými hodnotami ušľachtilosti a dobra.

Takýto je teda šokový, alebo revolučný spôsob osobného prežitia spojenia so Svetlom. Z jeho opisu je jasné, že väčšina ľudí nemôže ísť touto cestou a že tento spôsob zostáva riadením osudu vyhradený iba určitému malému percentu populácie.

Väčšina ľudí musí a má kráčať k tomuto prežitiu spôsobom evolučným. Spôsobom postupného vývoja. Je to cesta, spočívajúca v uvedomení si skutočných a pravých hodnôt a v podriadení svojho života týmto hodnotám. Spočíva v úsilí o ľudskosť, ústretovosť, nezištnosť, čestnosť, ušľachtilosť, spravodlivosť a dobro. Spočíva v poznaní, že práve toto sú hodnoty, ktorých získavanie musí byť prvoradé, kým všetko ostatné musí byť až na druhom mieste.

Človek môže usilovať i o majetok, i o peniaze, môže si dopriať radostí a pôžitkov, avšak nikdy ich nesmie dosahovať na úkor poctivosti, čestnosti, ušľachtilosti, ľudskosti a spravodlivosti.

Dodržiavanie tejto zásady musí stáť vždy na prvom meste a až potom môže nasledovať všetko ostatné.

Ak človek takto žije, evolučným spôsobom, čiže cestou postupného duchovného vývoja kráča v ústrety prežitiu spojenia so Svetlom. Človek sa totiž takýmto spôsobom života stáva vnútorne čoraz viacej svetlejším a tým i Svetlu rovnorodejším, až nakoniec, keď vo svojom snažení nepoľaví a bude ho stále rozvíjať k čoraz vyššej dokonalosti, dostane sa mu veľkej odmeny. Už tu na zemi mu bude dovolené zažiť spojenie so žiarou Svetla Najvyššieho! Bude mu dovolené dotknúť sa ho, zavnímať ho, okúsiť ho a vytušiť ho!

Vtedy pochopí, že jeho úsilie o vysoké hodnoty bolo správne a jeho odhodlanie žiť takto aj naďalej ešte vzrastie. Potom, prostredníctvom vlastného prežitia tiež spozná, že Boh naozaj jestvuje a že už len slabý odlesk žiarivého Svetla jeho nádhery dokáže natrvalo naplniť ľudskú dušu blaženosťou. V takomto človeku vzbĺkne túžba slúžiť Svetlu navždy svojim dobrým, spravodlivým a ušľachtilým životom. Túžba kráčať mu v ústrety žitím života naplneného svetlými hodnotami. Túžba radostne kráčať v ústrety žiare Svetla prevelebnej nádhery Stvoriteľa.

Niet väčšieho šťastia, blaženosti a naplnenia! Lebo vskutku, ľudia tejto zeme ani len netušia, čo Boh nachystal pre tých, ktorí ho milujú. Pre tých, ktorých život bol naplnený snahou o vysoké, svetlé a vznešené hodnoty.

Toto je cesta predurčená všetkým ľuďom tejto zeme! Cesta k šťastiu, blaženosti a naplneniu! Na každom z nás zostáva, či sa po nej vydá. Či bude kráčať už tu na zemi a potom automaticky i po odchode z tejto zeme v ústrety Svetlu, alebo prežije svoj život iba v napĺňaní pozemských cieľov a hodnôt, Svetlu vzdialených.

Od hodnotového systému každého človeka záleží, čo sa s ním stane po smrti. Iba na ňom záleží, či jeho ďalšia cesta bude cestou v ústrety nádhere Svetla, alebo naopak, či v žiare Svetla spozná svoje vlastné odsúdenie. Odsúdenie bytosti, pre ktorú skutočné, svetlé, nadčasové a fyzické bytie vysoko presahujúce hodnoty nič neznamenali. Bytosti, ktorá uznávala hodnoty úplne iného druhu a tým sa sama vzdialila Svetlu a vyniesla nad sebou rozsudok.

Lebo Svetlo nikoho nesúdi a neodsudzuje! Na to je príliš vznešené! Súdi a odsudzuje sa iba človek sám, pretože on sám sa dobrovoľne a na základe svojej slobodnej vôle odvracia od Svetla a prikláňa k temnote, ktorá je jeho opakom.

Zostáva teda iba čisto na nás, čo so svojim pozemským životom i celým svojim bytím urobíme a kam ho nasmerujeme. Zostáva iba na nás, či ho naplníme Svetlom, alebo temnotou.