Dieťa šťasteny

Raz mi otec povedal že som dieťa šťasteny. Na otázku prečo, som dostal velmi bizardnú no najúprimnejšiu odpoveď: ,,no, lebo si nebol očakávaný (piaty v poradí), a dozvedeli sme sa tak neskoro, že ťa máme, že už sme sa ťa nemohli "zbaviť"." Najskôr sa ma to dotklo. Ale nakoniec to bola prvá definícia šťastia v mojom živote. Prosto to tak malo byť.

Rád by som Vám moje "šťastie" priblížil. Postupne, pretože forma akou si ho držím pri mne sa stále mení. Nebojte aj k tomu prítomnému šťastiu sa dostaneme. To čo si treba uvedomiť je, že Šťastie tu je stále, v bytí ako takom je skryté a čaká na objavenie.

No a teraz pekne poporiadku. V rannom veku, 7 mesiacov života mi diagnostikovali najťažší stupeň astmy. Ruka v ruke s ňou prišli aj Alergie, konkretne 24. Najväčšiu alergiu som mal na prach. Bola tak silná, že keď sa doma upratovalo a prach lietal kade tade, musel som byť vonku. Za krátku dobu Prišlo neúrekom iných chorôb keďže moja imunita vyzerala ako sitko na špagety. Prišli diagnózy ako zmenšený objem pľúc, prenikanie živín z čriev do tela, arytmia. Astmatické záchvaty prichádzali a odchádzali takmer každý deň, dýchal som ako pískajúci plyšák, vyrážky po celom tele akoby som bol v poslednom štádiu puberty. No nemal som ani 5.

Z rozprávania od rodičov viem že sa veľmi báli o môj život, Ale tiež viem, že ja som sa cítil šťastný, aj ked som nemal svetlú budúcnosť. Mal som veľa liekov, chorôb, liečení a strach o "bytie". Napriek všetkým negatívam, moje detstvo bolo šťastné. Od malička odlúčený od rodiny kvôli liečeniam v Tatrách. Aj keď to znie nepekne, nechýbali mi. Veľmi rýchlo som sa musel naučiť, že na tomto svete budem bojovať sám za seba. A je iba na mne aký silný budem. Dni na liečeniach som žil naplno. Neľutoval som sa, neplakal za rodičmi ani nad osudom. Len čo som sa tam naučil rozprávať, už som sa začal učit čítať, písať či počítať. Ale hlavne to, čo deti nevedia rodičia naučiť, počúvať. Už Keď som mal 3, viedol som dlhé debaty s vychovávateľkami a doktorkami o všetkom. Zvedavé choré dieťa, ktoré si nikdy chorobu nepripustilo. Ale naopak, tvrdilo všetkým, že mu nič nie je. Vďaka láske od rodiny, podpory od ľudí z liečenia a tvrdeniam, že som zdravý, som tomu začal veriť. Veď kto iný by mal, ak nie ja. A to bol prvý kľúč aby šťastie ostalo pri mne. Viera v samého seba. Prvé roky života plynuli, stále som chodil na 3-6 mesačné pobyty do tatier, no choroby stagnovali. Bolo super že sa nerozširovali, ale ani neodchádzali. S nálepkou, zdravotný stav : stabilizovaný, som na liečenia v 5 rokoch prestal chodiť. Pre mňa - šťastie. Šťastie v tom zmysle, že som začal spoznávať svet, nie len počúvať o ňom. A aj v tom, že ma prestali pravideľne "liečit" liekmi.

Počas mesiacov kedy som bol doma, ma nikdy nebrala rodina ako invalida. Rodičia museli spraviť ťažké rozhodnutie. Buď budem doma pod dozorom a radosť zo života mi utečie, alebo vždy budú v strachu a napätí, či to moje srdiečko a pľúca zvládnu. Vybrali si trpieť aby som si ja mohol užívať. Mami, Tati - Najväčšia vďaka Vám.

Ciže Aj napriek astme som chodil s bratmi, sestrami, bratrancami a susedom Mišom hrávať donekonečna futbal, naháňačky, schovávačky a všetky možné decké hry. Brali ma ako rovnocenného, aj keď som bol krpec, ktorý zakopával o loptu a schovával sa za javorové listy 😅Mal som šťastné detstvo plné hier doma a plné poznaní na liečeniach. Všetko to zlé bolo nakoniec dobré. Ako vždy :)

Keďže sme boli piati, a rodičia to nemali ľahké aby nás všetkých uživili, tak museli byť veľa v práci. Somnou ako s najmladším nemal kto byť. Tak ma ako 3-4 ročného prihlásili pani učiteľke Tamašovej do folklórneho súboru Brezinka (Áno stále som chodil na etapy na liečenia). Tu pomaly začínala moja premena. Pani učiteľka ma naučila čo je to rytmus, prvé tanečné kroky a aj prvú choreografiu. Tancom sa to síce nazvať nedalo 😅 ale zistil som, ktorá ruka je ľavá , a ktorá zase pravá. A mňa to opäť robilo šťastným.

Pani Doktorka bola proti mojej fyzickej aktivite. Videla ako som jej skoro umrel v ambulancii, vybavovala všetky tie liečenia, predpisovala spreje a najlepšie vedela ako zle som na tom. Vedela, že zrýchlený tep moje srdce nemuselo zvládnuť, a tiež to moje pľúca nemuseli udýchať. Predsa len mať 6 sprejov na dýchanie nie je až taká zábava. No klin sa klinom vybíja. A srdce je predsa sval, A sval sa aktivitou posiluje. A tak som zariskoval a vyplatilo sa.

Po roku a pól hopkania som sa začal cítiť oveľa lepšie, silnejšie. Bolo to asi pól roka po ukončení liečení. Postupne sa začali strácať niektoré z alergií, vďaka silnejšiemu srdiečku sa mi uzdravilo trávenie a začali ustupovať aj záchvaty spôsobené astmou.

Zrazu som mal energie na rozdávanie, doslova 😅 z astmatika az k hyperaktivite 🤔👆🏻 radosť zo života narastala, chuť hýbať sa rovnako.

Prišla hlavná časť mojej premeny. Veľká vďaka mojmu najstaršiemu bratovi Marekovi. Zo dňa na deň som prestal s folklórom. Nie lebo som sa na to vykašlal. Ale učaroval mi iný tanec. Adrenalínový, riskantný, dynamický. Neuveriteľný na pohľad. Bol to Breakin (B-Boying,Break Dance). Stačil jeden tréning, na ktorý ma zobral brat a už som bol v tom. Keď sa to dozvedela doktorka, tak zhrozená skoro prestala dýchať. No ani jej varovania ma nezastavili. Mamina sa bála a bola proti. Ale iskry v očiach čo mi videla jej napovedali čo má spraviť. Dovolila mi chodiť na Break.

Na každom tréningu som cítil šťastie v každom kúsku tela. Robil som to, čo som mal zakázane, čo by ma pred rokom, dvomi zabilo. Válal som sa v prachu, dve tri hodiny som sa nicil a potil na treningu, ale hlavne, začal som si viac veriť. Cítil som že niekam patrím, že môžem byť niekto. Vďaka South Side crew, za všetko.

Malá vsuvka: Vtedy som pochopil jednu veľmi dôležitú vec v živote. Situácie a podmienky v živote nebudú vždy priaznivé, povedal by som, že budú vždy náročné. Ale ubližovať Vám budú len do tej doby, kým sa im nepostavíte. Kým ich neprijmete za svoje. Mal som alergiu na prach, ale zbavil som sa jej nie liekmi a izoláciou, ale tým že som sa v tom prachu začal válať. Tiež som sa bál pavúkov až kým som nemal na ruke tarantulu. Proste je to len na Vás. Ak Vám niečo nejde, vadí alebo Máte pocit že Vám to ubližuje, Začnite práve to robiť. Iba tak sa zbavíte strachu. Iba tak si začnete veriť, posilníte sa, a aj Vaše bytie bude mať význam. A verte či nie, vtedy príde aj pocit šťastia. Nič nie je zadarmo, a šťastie už vôbec nie.

A tak sa začal môj život uberať smerom pohybu, tanca a poznania fyzických možností. Siahnuť si na dno svojich síl, bolo na dlhú dobu jediným, no najsilnejší. pocitom šťastia vôbec. Postupne som pridával tréningy, začal makať aj mimo tréningov, pridal tanečné štýly, či pohybové disciplíny. A zrazu prišlo to materiálne šťastie. Z ničoho nič. No po nekonečnej drine a usíilí prišli Vystúpenia, projekty, lokálne workshopy. Každý v meste vedel kto som a čo robím. Volávali ma všade a ja som si začal ako 14 ročný zarábať tým čo mi zakazovali a mohlo ma zabiť. Stal sa zo mňa performer a atlét. A moje bytie dostalo význam. Získal som sponzora, a “rodinu” ktorú som od rozpadu breakovej skupiny nemal. Týmto zdravím Born to Trick family. Z malej podpory z ich strany za výmenu formou marketingu na soc. Sieťach vzniklo puto, priateľstvo, ktoré nazývam pravým štastím. Mám ským zdielať úspechy ale aj pády, mám sa o koho oprieť a mám ským trénovať, posúvať svoje limity. A verím že moja cesta šťastného dieťaťa sa ešte len začína. A o viere bude ďaľší

Nezabudnite že najskôr musíte byť.

(Odhodlaný, vytrvalý, pozitívny...)

Aby šťastie mohlo byť svami.

Ps: "neštastie" je predskokanom šťastia. Nebyť chorôb, liečení, pádov, zranení a strachu by som nebol natoľko silná osobnosť aby som sa postavil svojmu osudu.

PPs: Hra nekončí, krachom, pádom vrátením sa na začiatok. Ale končí vtedy keď prestanete hrať.

Tak ak ste to dočítali, a niečo to vo Vás zanechalo, tak to prosím posuňte ďalej. Mňa to spraví šťastným, a tým pádom budem vedieť to šťastie opäť prihrať ďalej.

Ale ak máte výhrady, sem s nimi, kritika je potrebná, rád si ich všetky prečítam.