Keď fotenie v slnečniciach nie je až tak dobrý nápad. Alebo?

"Ooo šaty, utkané z jahodovej peny...." Áno, prednedávnom ma jedny zaujali v obchode. Neboli síce utkané z peny, ale tento štýl vo mne čosi evokoval. "Tie by boli na fotku top!" Pomyslela som si. A tak sa objavili v mojej nákupnej taške.

Doma som ich nadšene vybalila, zo skrine vyhrabala slamený klobúk z dovolenky, ktorý mi k nim náramne pasoval a pomyslela si: ,,Ale veď, čo by si sa v nich fotila, keď máš okolo seba baby, ktoré sa ti rady zahrajú na modelky? Aspoň nemusíš šaškovať sama." A tak som napísala Veronike, ktorá sa stala z kolegyni aj kamarátkou do dažďa.

Predstava...

Veronika nesklamala a s nadšením súhlasila. Videla som ju v nazvime to vintage štýle niekde na lúke plnej kvetov či klasov s retro bicyklom, ktorý sme žiaľ nestihli zohnať. Jasné, že si nechala poradiť a tak sme sa spoločne začali dohadovať na ostatných detailoch.

Súdený nám bol jeden júlový pondelok. Stretli sme sa už o druhej hodine poobede a spoločne obehali mesto za jedlom, pitím a sekáčom, kde sme si ulovili ďalšie kúsky na fotenie. Mali sme čas, pretože sme chceli vychytať svetlo zapadajúceho slnka. To sme však netušili, čo všetko nás čaká.

Realita...

Cesta bola na začiatok príjemná prechádzka, no postupne nás začala otláčať aj naša najpohodlnejšia obuv. Pridal sa aj smäd. Keď sme dorazili na očakávané miesto, na poli sa pýšilo sotva 5 slnečníc. Sklonili sme hlavy a pokračovali ďalej za slnečnicami, ktoré sme videli ďaleko v úzadí. Cestou sme sa pokúšali osviežiť v miestnom pohostinstve, no na naše šťastie bolo vtedy zatvorené. Stihol nás zastaviť aj malinký ratlík, ktorý dával o sebe poriadne vedieť. Malý čiči mal však viac strachu ako my, a tak sme bez obáv pokračovali ďalej.

A čo nasledovalo, keď sme k slnečniciam konečne dorazili? Sklamanie. "Prečo nás nenapadlo, že večer sa ukladajú na spánok a tým pádom pôsobia zvädnuto? Keby sme to vedeli, vyrazili by sme minimálne o hodinu skôr..." Nevzdávala som to a zúfalo hľadala ešte tie schopnejšie. Keď je človek na mieste, zrazu slnečnice naberajú oveľa väčšie rozmery a sú plné hmyzu. Poviem vám, vôbec som sa tam necítila komfortne. V tom naše vzrušenie naozaj odpadlo a ostalo zakopané hlboko pod zemou. "Toto bude problém, musíme nájsť iné miesto."

Nakoniec nám bolo dopriate a o niečo ďalej sa rozprestieralo pole klasov. Tie klasy, ktoré raz boli v mojej predstave. Inak, toto miesto bolo od civilizácie naozaj ďalej a my sme sa tam ocitli úplne samé, za čo nás teraz obdivujem. My sme ale nabrali druhý dych a pustili sa do akcie. Vedeli sme, že si musíme pohnúť, pretože nás čakala ešte cesta späť, ktorú sme chceli stihnúť za svetla. Kým sme sa zahriali v klasoch, nabrali sme odvahu aj na spiace pole slnečníc. My sme sa totižto nevzdávali a nedali si povedať. Veroniku som pri nich povykrúcala a pár fotiek sme si predsa len odniesli.

Cestou späť nám už bolo naozaj do plaču, ale dobojovali sme to do konca. Keď sme ležali v našich posteliach, vydýchli sme si a na všetku bolesť zabudli. Telefón mi ukazoval 22:00 hod a 22 000 krokov. Zaspávali sme spokojné a s nádherným zážitkom.

A toto je výsledok nášho čarovania...