"Nihon" Krajina vychádzajúceho slnka
11. krajina Projektu 22/11 nie je nič iné ako jedinečné Japonsko!!!
1.deň, 8.8. 2018
“Naozaj sedím v lietadle do Japonska? Len tak, proste idem do Japonska?”
…sám som tomu nemohol uveriť a to aj po tom, ako sme pristáli.
Už teraz nám je s Lukášom jasné, že Japonsko bude výnimočné a to pre niekoľko dôvodov, ale tým hlavným je nová posila našej dobrodružnej svorky.
Po zdrvujúcom odchode Martina z Vietnamu späť do Čiech sme posledné týždne s Lukášom na cestách sami a obaja sa už nevieme dočkať uvítania s našimi drahými kumpánmi.
Preto, dovoľte aby som Vám predstavil nemenovaných pánov Patrika O. a Mareka V., ďalší dvaja, trochu-dosť na hlavu padnutí, potrhlí šialenci s neskrotnou chuťou do života tak ako do každej hovadiny. Takže keď sa dopočuli o Projekte 22/11, nebolo cesty späť.
Chlapci letia z Viedne s prestupom cez Taiwan do Japonska, do mesta Osaka, kam prilietame aj my s Lukášom. Načasovanie je takmer perfektné, Marek s Paťom pristanú asi 2 hodiny po nás.
Z letiska Kansai v Osake (BUĎTE OPATRNÍ!!! Aby ste predišli nejakému nepríjemnému prekvapeniu, zase tu je niekoľko letísk vo veľmi blízkej vzdialenosti: Osaka Kansai, Osaka Itami, Kobe letisko…),
kde sme pristáli, prechádzame vlakom na stanicu “Tennoji” v Osake, presadáme na pozemné metro, na stanicu “Osakajokoen” /Osaka Castle station (Osaka Hrad stanica).
Tu po dvojhodinovom oddychu v bistre, mi volá Marek a vysvetľujem mu, že na nich počkám pri hlavnom vchode do hradu.
“No kde toľko sú?“, netrpezlivo premýšľam. Neprešlo ani päť minút ale mal som pocit že na nich čakám celú večnosť. Nemohol som sa už dočkať kedy ich uvidím. A spomedzi všetkých tých ázijských tvárí sa zrazu vynorí jeden vysoký blonďáčik Patrik a vedľa neho vysmiaty Mareček.
Emócie boli silné, srdcervúcemu objatiu sa nedalo vyhnúť.
“No ja fakt neverím, že ste tu.”
Vediem chalanov za Lukášom, všetci sa šťastlivo zvítame a makáme smer hlavná vlaková stanica, čaká nás jedno z najturistickejších miest celého Japonska, Kyoto. Aj napriek komerčnému ohlasu, mesto pozostáva aj zo zachovanej, starej časti, kam presne mierime.
Nielen ja, ale aj chalani sú nadšení zo skutočnosti, že sme takto spolu v Japonsku. Preto chceme vidieť, ochutnať a skúsiť všetko. Začíname prvou miskou udon rezancov v Kyote, v bistre “Udon Sanshiki” popritom ako chalani kecajú nenápadne objednám fľašu saké, veď si musíme pripiť na šťastný príchod a zvítanie.
Nikto tu ani necekne po Anglicky. Je to kopec srandy objednávať si obed, pýtať sa na cestu alebo kupovať lístky na autobus.
UŽITOČNÉ INFO:
Necestujete pretože máte strach z toho, že sa nedohovoríte? Poviem vám pravdu, že na tejto ceste (ale už aj v minulosti) som sa naozaj presvedčil že vám stačí 5 - 10 slov v miestnom jazyku a prežijete. My, sme toho príkladom… rukami, nohami, gestami alebo mobilnými aplikáciami… Nemajte z toho stres, skúste to skôr brať ako súčasť dobrodružstva. Ak viete kam chcete ísť, tak poznáte názov svojej destinácie;ak potrebujete zistiť čas, len ukážte na hodinky; potrebujete číslovky? Máte čísla na mobile alebo aj kalkulačku; väčšina reštaurácií má menu s obrázkami, stačí si len ukázať; tabuľa pre toalety, nemocnicu, parkovanie, letisko, cestné značky sú medzinárodne uznané a všade identické… atď. Máte internet? Ste zahojení, mnoho prekladačov vám automaticky preloží japončinu ale aj akýkoľvek iný jazyk do inej ľubovoľnej reči.
Tak len smelo do toho!!!
UŽITOČNÉ INFO:
Pokiaľ viete dopredu že niekde budete ubytovaní dlhšie a nie je to len o jednorazovom prespaní, mrknite na originálnejšie, tradičné možnosti ubytovania.
Hosťovské domy, AirBnB, bed & breakfast, hostely alebo couchsurfing sú všetko alternatívy, ktoré tu už zazneli v minulých článkoch o našej ceste. A prostredníctvom ubytovania, pochopením miestnej architektúry, rozpoloženia izieb, funkčnosti jednotlivých miestností alebo dekorácií máte taktiež jedinečnú možnosť sa priblížiť o krok bližšie k porozumeniu krajiny, jej kultúry, zvykov a mnohých ďalších aspektov destinácie a jej obyvateľstva.
My sme si z tohoto dôvodu v Kyote rezervovali Guest House Rakuza a to už vo februári 2018.
Môžem vám povedať, že na nocľah nič japonskejšie nezoženiete. Zasúvacie papierové dvere, vyzúvanie sa pred vchodom, postele v štýle tenkých matracov na zemi, podlaha z jemného plátna tak ako všetky steny, japonská záhradka s bonsajmi, toto sú charakteristiky ubytovania v štýle “ryokan”. Minimalistické, precízne a čisté línie na prvý pohľad podčiarkujú zmysel pre detail a perfekcionizmus, ktorými sú Japonci tak celosvetovo známi.
Po ubytovaní, krátkom oddychu a preštudovaní mapky okolia starého mesta Kyota vyrážame brázdiť ulice tohto skvostu.
Nemôžeme vynechať bistro s “wagyu sashimi”, pokiaľ ste čítali náš príspevok z Číny, tak ste dobre oboznámení s pojmom wagyu (vzácne mäso z japonských býkov) my sme ho ochutnali v podobe surových plátkov ako sa zvyčajne podávajú rôzne druhy rýb v sushi baroch. Šálka pravého saké jednoznačne nesmie chýbať.
V skutku delikatesa.
V uličkách nachádzame obchod s miestnym alkoholom.
“Rýchlo, pozri či majú Roku Gin, chalani ho musia ochutnať!” kričím na Lukáša. Pokiaľ obľubujete džin a niekedy budete mať možnosť ochutnať tento ojedinelý mok z čisto japonských ingrediencií tak neváhajte. Dnes ho dostať už na každom medzinárodnom letisku a rovnako aj na slovenských stránkach s alkoholom.
Prvý večer dopadol v… No, ako by som to povedal… Nato, že sme sa po mesiaci stretli, my štyria, v Japonsku, si myslím že sme dopadli véééľmi obstojne.
2. deň, 9.8. 2018
Večerný bašaveľ si vyžiada svoju daň a vstávame nie zrovna čulí. Preto sa aj vyhrabeme z ubytovania až pred obedom…
Našťastie autobusová zastávka je hneď oproti, cez cestu.
Viete ako vždy v článkoch spomínam jednotlivé atrakcie, ktoré máme ako naše priority a jednoznačne ich chceme vidieť. Tu v Japonsku ich máme naozaj mnoho. Každý z nás túži vidieť a skúsiť niečo. Od bambusového lesa, cez sväté pagody, rýchlovlaky, špecifické pokrmy, tradičný spôsob japonského stolovania až po najvyšší vrch krajiny.
Magický bambusový les je na zozname ako prvý.
Z autobusovej zastávky od ubytovania sa odvezieme až von z Kyota k “Arashiyama Bamboo Grove ” Arashiyama bambusovému lesu.
Len taká poznámka, pokiaľ je fotografovanie vašou vášňou alebo ste závislý na Instagrame, tak Japonsko, so svojími scénickými dedinkami, prírodou, architektúrou, umením, módou a ojedinelou gastronómiu bude pre vás úplná utópia. Fotiť môžete naozaj všetko do zbláznenia.
No myslím si, že každý si tu príde na svoje, nie len nadšenci fotenia.
Posvätné miesto, Fushimi Inari Taisha, je chrámový komplex s 10,000 krikľavo červenými, drevenými bránami "torii" do svätyne (určite ste toto miesto videli na internete a na sociálnych sieťach) a zároveň našou druhou atrakciou.
Ešte v Číne, keď sme boli s Lukášom sami, sme vyhľadali na internete známy druh japonských reštaurácii “teppanyaki” a chceli sme Mareka s Paťom prekvapiť super večerou v tradičnom japonskom štýle, keď prídu.
No, ten deň nastal, ale namiesto toho aby sme im povedali že máme pre nich brutálne prekvapko, sme im nakecali že sme spravili rezerváciu do Karaoke baru a že sme ich zapísali ako účinkujúcich. Že program je fixný a záväzný a ak sme sa zapísali tak musíme ísť vystupovať, inak by sme narušili celovečerné predstavenie. Tak naši drahí chlapci (Marek s Paťkom) boli celý deň totálne vystresovaní z toho, že majú ísť večer spievať na pódium, v Japonsku pred plný bar miestnych divákov.
Nebojte sa, dobre sme sa s Lukášom na tom bavili. Najlepšie boli neustále reakcie chalanov na to, ako oni v žiadnom prípade nebudú nikde vystupovať, že sme debili, že čo sme to vymysleli a že radšej si dajú harakiri na večeru než niekde spievať a podobné reči…
Ste mali vidieť ich výrazy keď sme vošli do maličkej reštaurácie a uvedomili si, že sme si z nich celý čas robili srandu.
Po naozaj delikátnej večery sme zhodnotili, že Lukáš by už potreboval ostrihať. Preto, druhý večer v Kyote sme ukončili netradične. Marek sa ako náš miestny kaderník nahecoval a povedal že sa strihania ujme. A tak na streche hotelu, pri svetle čelovky a samozrejme s asistenciou Paťových hlášok a môjho foťáku sa Lukáš premenil na úplného manekína.
3. deň, 10.8. 2018
Z hlavnej autobusovej stanice v Kyote, autobusom číslo D1 smerujeme do Kiyomizu-dera Chrámu. Rada na autobus je tak na 40 minút.
Nehovoriac o ceste k chrámu, aj keď milión zastávok cez celé Kyoto stojí za návštevu tohto najznámejšieho posvätného komplexu celého Kyota.
Japonské záhrady, staré chrámy, obchodíky s vejármi a ázijskými paličkami… Viac japonské to už ani nemôže byť.
Po návrate na náš Rakuza Guest House berieme batohy a smerujeme na vlakovú stanicu.
Samozrejme že sa musíme ešte staviť na posledný pokrm v Kyote, vynikajúce Udon rezance a bravčové mäso v bistre pre max. 5 zákazníkov.
Vlakom smerujeme cez mestá Nagoya a Shizuoka do mesta Fuji, tu už máme rezerváciu v hoteli “Fuji Green Hotel” na 1 noc (doteraz, jeden z najdrahších nocľahov, cca. €120 za 1 noc pre 4 osoby)
Ale dostali sme klasické japonské kimoná ako pyžamá takže €100 hore dole, nám bolo maximálne ukradnutých (ak si myslíte, že tu zoženiete lacnejšie ubytovanie, tak veľa šťastia).
4. deň, 11.8. 2018
Budíček je o 04:30. Z mesta Fuji odchádzame o 05:00 ráno, 06:15 nám ide vlak do mesta Fujinomya. Tu na autobusovej zastávke si kúpime lístky na autobus na horu Fudži.
Keď sme recepčnej v Kyote povedali, že dáme sopku Fudži tam a späť za jeden deň tak na mňa len zhrozene pozrela a zmohla sa len na, “To nie!!! To je nemožné, to nezvládnete. Výstup na Fudži trvá minimálne 3 dni.”
… Áno, áno… Bla, bla, bla, vidieť že nás nepozná. 3 dni sa trepať na jednu sopku, tak to určite, my nemáme 3 hodiny nazvyš a nie 3 dni.
...a zrazu sme tu. V autobuse plnom ospalých Japoncov, smerujeme na najvyššiu horu Japonska.
Normálne som sa musel pozastavovať každú chvíľu nad tým, že kde som a čo robím, lebo sám som tomu nemohol uveriť.
Viete kde som bol takto 13 mesiacov dozadu?
Doma. na Slovensku. na Myjave, na terase s Lukášom a snívali sme o tom, aké šialené by to bolo ísť do Japonska a nie to ešte vyliezť na najvyšší bod tejto očarujúcej krajiny.
A dnes?
Na moje 25. narodeniny, obklopený najlepšími kamarátmi a stovkami Japoncov kráčam k vrcholu sopky Fudži.
A to sa dnešný deň len začína.
Po štyroch hodinách strmej turistiky ako po mesačnom povrchu prichádzame na vrch hory Fudži, kde teplota bola osviežujúcich 5°C, v porovnaní s mestom Fujinomya, o 3000 metrov nižšie s teplotou 27°C.
Cesta na vrchol sa dá zvládnuť aj rýchlejšie ale my sme si dávali prestávky, veľa fotili a užívali si každý výhľad. Na horu Fudži vedie niekoľko turistických trás, my sme si vybrali tú južnú, najkratšiu cestu, keďže sme nemali času nazvyš.
Ako prvé, po výstupe na vrchol sme tu s chalanmi kúpili poštové známky a vhodili sme predom kúpené a vypísané pohľadnice do najvyššie nachádzajúcej sa poštovej schránky na svete. Áno, tu, na vrchu Fudži.
(všetky pohľadnice dorazili na Slovensko, približne do dvoch týždňov)
Vrchol krátera sa dá prejsť dookola za cca. 40 minút. Počasie sa tu rapídne mení v okamihu, preto sme sa tu už dlhšie nezdržiavali, keďže aj chatu zatvorili. Pomaly vyrážame na spiatočnú cestu, strmhlav dole. Prevýšenie tu je naozaj výrazné, preto bolesť hlavy a malátnosť ani u nás nebola výnimkou, najmä u Paťa, ktorý ocenil keď sme vyhlásili že sa vraciame.
V úvodnej stanici, pod horou, s ďalšími turistami čakáme na autobus už úplne mŕtvi. Všetci len tak sedíme na zemi na parkovisku. Samozrejme že v buse rad za radom skupinovo zaspávame.
Vraciame sa na recepciu našeho Fuji Green Hotela, kde sa pýtame či nemajú voľnú izbu ešte na jednu noc, no recepčný pre nás nemal dobre správy, rovnako tak ako recepčný v nasledujúcich piatich hoteloch. Zjavne celé mesto Fuji je rezervované.
“No nič chlapci, tak dnes spíme vonku”
Chalani sa len zasmiali so snahou zakryť badateľný výraz sarkazmu a zúfalstva.
Ešteže sme narazili na tie verejné toalety, kde sme sa mohli prezliecť, opláchnuť a vykonať potrebnú hygienu. Neviem, či sme z toho mali väčšiu srandu my alebo okolo chodiaci Japonci na záchody ale tvárili sa že nás nevidia.
Takto krásne umytí a osviežení, v čistom ohoze sme sa vydali do divokých ulíc mesta Fuji, poriadne to roztočiť ako sa na oslavu 25. narodenín patrí.
Keď vám poviem, že v konečnom dôsledku celá noc obsahovala detskú Yakuzu, políciu, japonských kovbojov, alkohol miestneho pôvodu všetkého druhu od džinu, cez whiskey až po víno a zobudili sme sa na zemi vlakovej stanici tak mi to uveríte?
No, aj som si myslel. Ešte že máme tie fotky…
A ako si trávil oslavu svojich narodenín tento rok ty?
5. deň, 12.8. 2018
Vyspinkaní do ružovučka (spali sme priamo na vlakovej stanici tak sme si predsa mohli prispať) smerujeme do mesta Kobe. Prestupujeme len na stanici v Shizuoke a ani nevieme ako a už sedíme pri ďalšej polievke ramen v Kobe.
Týmto sa však naše japonské dobrodružstvo nekončí, čaká na nás dovolenkový raj, Ostrov Okinawa.
Toto miesto by som prirovnal ku pseudo Havaju pre miestnych. Japonci si sem chodia oddýchnuť na pláže, užiť si nočný život letoviska a taktiež zahrať si golf…
My sme sem išli za vidinou rozprávkových pláží s nekonečnou možnosťou šnorchlovania.
UŽITOČNÉ INFO
Nemajte ružové okuliare!!!
Nie vždy všetko čo vypadá ako raj na zemi na internetových stránkach sa stotožňuje s realitou. Inak tomu nebolo ani tu na ostrove Okinawa. Ostrov nemá hromadnú dopravu, taxíky na prepravu z hlavného mesta Naha zo západu ostrova k plážam na východ sú naozaj nákladné. Preto sme sa rozhodli zostať v možnej blízkosti hlavného mesta, kde sme boli ubytovaní v hostely Guesthouse CamCam Okinawa ...
...a dúfali nájsť nejaké vysnívané pláže tohoto ostrova.
6. deň, 13.8. 2019
Najskôr sme sa rozhodli ísť hrať golf, keďže golfové kurty sú tu na každom rohu, taxík nás doviezol k luxusnému golfovému rezortu, no tak rýchlo, ako náš nápad o hraní golfu na Okinawe vznikol, rovnako rýchlo sa rozplynul. Recepčný sa nás len pohŕdavo opýtal či máme rezerváciu na kurt, a že v opačnom prípade hrať nemôžeme.
Tak, golf sme si teda nezahrali, taxík nikde, jediné čo nám ostáva je to, v čom sme naozaj veľmi dobrí. Začať kráčať do neznáma a objavovať. Tak sme išli a prišli sme k našej vysnívanej pláži na japonskom ostrove Okinawa, alebo teda skôr k útesom.
Opatrne sme zliezli po ostrých skalách do číro priezračnej vody, okolo nás plávali drobné rybky a najlepšie na tom všetkom bolo, že sme tu boli len my štyria.
Absolútne perfektné!!!
To sme ešte nevedeli že počas celého našeho čvachtania sme boli v extrémnom ohrození života.
Až po príchode na verejnú pláž kde sa hromady japonských turistov kúpali na jednej pláži v maličkom zálive, ohradení tromi sieťami sme sa zamysleli že niečo nie je úplne v poriadku.
Oči nám otvorila až výstražná tabuľa, informujúca o smrteľne jedovatých živočíchoch v miestnych vodách, ktorými boli napríklad morské hady, ryba páperovec alebo medúzy štvorhranky, nazývané irukandi. Miniatúrne medúzky so silou ich popŕhlenia tak intenzívnou, že niektoré prípady v minulosti boli okamžite smrteľné, iné obete ostali do konca života paralyzované alebo v kóme.
Potom ako sme si spätne uvedomili že sme sa pri tých útesoch voľne kúpali a blbli, tak nám prišlo až zle.
Ale, stále sme tu a naša cesta sa ešte ani zďaleka nekončí.
Záverečný večer v tejto výnimočnej krajine a na tomto vražednom ostrove zakončíme v malej štvrti stánkov s tradičným suši, grilovanými steakmi tataki, polievkami ramen, rezancami udon a tak ďalej a tak ďalej.
7. deň, 14.8. 2018
Je 05:00 hodín ráno a zase zvoní ten budík...
A že dovolenka...
Jaký kretén vymyslel takúto cestu?!
Niekedy to skôr pripomína nejaký výcvik ako dovolenku. My to v skutočnosti ako dovolenku ani neberieme. Poznávací zájazd, cestovanú expedíciu alebo dobrodružstvo ale nie ako dovolenku. Skutočný oddych, nič nerobenie, ležanie na pláži... Toho sme tu doteraz nemali ani za víkend.
Prekvapivo sme všetci štyria rýchlo oblečení a pripravení vyraziť z našeho CamCam Hostelu na ostrove Okinawa smer ďaľšia destinácia .
Berieme taxík za ¥1640 (cca. $16) na Naha letisko, terminál s medzinárodnými odletmi. Terminál otvárajú až o 06:00.
"Konečne, poďte, už to otvárajú".
Pani pracovníčka letiska sa nás hneď pri dverách pýta na spoločnosť ktorou letíme a dobre že sa pýta. Samozrejme, zase raz, sme na zlom terminále!!! Naša spoločnosť "Peach Airlines" spolu s ďalšou prelomovou aerolínkou, "Vanilla Airlines" majú exkluzívny, vlastný terminál v časti nákladných letov a odkladového priestoru letiska, totálne mimo komerčné lety pre ľudí.
Zatiaľ to je top!
Letisková hala pripomína skôr "stodolu" ako to náš Paťko nazval.
(Náš terminál na letisku)
Provizórne tu je úplne všetko. Obchodík so suvenírmi, ktorý ešte ani neotvorili, to isté aj s "kaviarňou" samozrejme že elektronické búdky na vytlačenie leteniek nefungujú ani na tretí krát, potom čo naťukáme všetky požadované informácie. Aby toho nebolo málo tak po prechode cez bezpečnostné kontroly, ujo sekuriťák si vybral mňa za svoju korisť a povedal si, že mi znepríjemní život ako sa to len bude dať.
A tento krát, vám musím skutočne zagratulovať, zatlieskať a zložiť grandióznu poklonu.
Lebo takú regulérnu sprostosť, čo ste si teraz vymysleli tak to tu ešte nebolo.
V skratke... Pri letiskovej kontrole, kozmetika by podľa medzinárodných vyhlásení mala byť vybraná z príručnej batožiny cestujúceho a ukázaná ochranke. Obsah jednotlivých kozmetických produktov nesmie prevýšiť 100 ml. a všetky produkty musia byť v priehľadných, vzduchotesných sáčkoch.
Vidíte ako som vám schopný opísať tieto pravidlá? Poznám to už naspamäť, ako každý z vás čo to tu práve čítate.
A to je dôkaz toho, že viem čo je súčasťou takéhoto nariadenia a čo nie. Či už lietate v spojených štátoch, Európe, či Ázii alebo kdekoľvek na svete.
( Tu nájdete podrobné vyhlásenie o batožine zo stránky bratislavského letiska)
No práve na ostrovčeku Okinawa, v "letiskovej hale" pre aerolínie, ktorých názvy skôr pripomínajú pseudo exotické nápoje ako dopravné spoločnosti, sa rozhodli, že budú výnimoční a zadelia vám takú informáciu, že ten vzduchotesný sáčiček, v ktorom prevážate vašu cennú kozmetiku, nesmie presahovať dĺžku jednej strany viac ako 40 cm.
... ako, vždy sa snažím byť trpezlivý a vystupovať slušne a s úctou, ale dnes, o 07:23 na tomto mieste s ujom dôležitým, som sa už fakt neovládol a opýtal sa či potrebujú aby som si ten sáčik strčil do riti ako dôkaz jeho malého objemu.
Po 10 minútach obhajovania a vysvetľovania, že to nie je vrece antraxu ani kokaínu ale 2 repelenty, 1 sprchový gél, antiseptický sprej a zubná pasta som sa uja opýtal...
... "Vy ani neviete čo vám hovorím, však?“
Milý ujo si len podoprel jednu ruku druhou, položil si bradu do dlane, zamyslel sa a zahľadel do diaľky ako keby z neho mala vypadnúť nová teória relativity ... Namiesto toho len zahmkal a prikývol. Mne bolo úplne jasné, že nerozumie ani slovo, čo mu hovorím.
Nakoniec sme to vyriešili tak, že ujo sa so mnou vrátil do letiskovej haly, kde ja som si musel kúpiť nové, MENŠIE, vzduchotesné sáčky na drogériu (aj keď tieto sáčky by mali byť pri bezpečnostnej prehliadke a letisko by ich malo poskytovať cestujúcim zdarma) a mohol som pokračovať na gate číslo 4.
Po tomto záverečnom dobrodružstve, opúšťame Japonsko s istou dávkou sentimentu, trochu vyčerpaní ale všetci štyria totálne nadšení sa zhodujeme, že to bol nezabudnuteľný týždeň a s istotou vieme, že jedného dňa sa sem vrátime.
Teraz, smer ďaľšia destinácia ! ! !
Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].
Chceš vědět, když Dobrodruhovia MYSB přidá nový blog?
Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.