Čerstvý maturant Lukáš ide žiť svoj sen na ceste okolo sveta!
Možno šialený nápad, ale pre mňa sa teraz tento nápad a sen stane skutočnosťou.
Dnes nasadám do lietadla, ktoré priletí až do ďalekého thajského Bangkoku, spiatočnú letenku nemám, pretože som sa rozhodol žiť svoj život naplno a bez zbytočných stresov. Opúšťam rodinu, kamarátov či kolegov, pretože teraz prišiel čas na to, aby som svoj život chytil do vlastných rúk a užíval si ho. Teraz alebo nikdy!
Ako vznikol tento nápad?
Myšlienky o mojej ceste okolo sveta sa začali formovať po nezhodách, ktoré som mal s mojimi spoluzakladateľmi najväčšieho medzinárodného florbalového turnaja. Aj keď som založil veľkú medzinárodnú športovú akciu, nechcel som to robiť kvôli peniazom ako oni, ale kvôli zážitkom pre ľudí. Žiaľ, ich víziu som odmietol realizovať v decembri 2017 a na florbal som neskôr úplne zanevrel, aj keď to bolo spočiatku neskutočne ťažké.. Predsa len, 3 roky strávené pri projekte, ktorý založíte a dáte mu srdce... V nasledujúcich mesiacoch som sa hľadal a neustále som sa pýtal sám seba otázky: Čo chcem vlastne robiť po strednej škole? Akú mám predstavu môjho života? A to podstatné, čo ma vlastne robí šťastným? Od februára 2018 som začal postupne čoraz viac aktívnejšie cestovať, momentálne je to už šestnásť mesiacov, počas ktorých som bol každý mesiac niekde na tripe, boli to týždne v zahraničí a milióny zážitkov, na ktoré nikdy nezabudnem. Môj život som nechával plynúť podľa okolností, začal som si uvedomovať, že cestovanie ma naozaj robí šťastným a rovnaké šťastné zážitky chcem prinášať aj ľuďom.
Cestovať som začal už od mojich šestnástich rokov, neustále ma fascinovalo hľadať lacné letenky, ubytovania, čítať o nových destináciách, až som napokon na jar 2018 napísal mail na stránku Letenky za Babku, či nehľadajú niekoho do tímu. Na prekvapenie, dali mi šancu, aj keď nejako súrne nepotrebovali človeka do tímu. Po prvých článkoch s tipmi na letenky som sa uchytil, a to ma ďalej nakoplo k tomu, že túto prácu môžem vykonávať kdekoľvek a kedykoľvek vo svete.
Možno budem teraz veľmi osobný, ale chcem, aby ste trochu pochopili moje zmýšľanie a pocity, ktoré vo mne aktuálne sú. Raz som sedel vo vlaku a jedna milá pani dôchodkyňa hovorila medzi rečou, aké to my mladí máme teraz ťažké. Po škole sa musíme zamestnať a zobrať hypotéku na 30 rokov. A celých tridsať rokov vlastne bývame v niečom, čo bude reálne naše až tesne pred dôchodkom. Celé tie roky budeme pracovať len na to, aby sme splatili svoje bývanie, každé ráno budeme stávať s tým, že ideme do práce, ktorá nás po čase vlastne už nebaví. Viem, že vysoká škola, zamestnanie, hypotéka a rodina je taký klasický stereotyp, ale prečo by to malá byť povinnosť pre všetkých? Prečo mám mať nad sebou šéfa a byť neustále pod stresom, prečo mám pracovať celý deň, aby som vlastne na konci toho dňa zistil, že okrem zarobených peňazí nemám z toho dňa žiadny zážitok? Lebo sa to nejako od nás vyžaduje? Lebo to tak robia všetci a musím aj ja - my? Úplne chápem a rešpektujem každého, kto má taký cieľ a takýto, pre mňa, stereotypný život sa mu páči. Taktiež chápem, že 90% ľudí jednoducho nemôže len-tak odísť užívať si život do sveta, pretože by nám úplne zanikol celý svet a všetky povolania, ktoré tu máme. Ale prečo by som nemohol byť medzi tými 10%, ktorí majú odlišný názor na fungovanie života?
Mám aktuálne 19 rokov, mohol som ísť na vysokú školu, mať dobre platenú robotu alebo založiť si niečo vlastné. Ale nechcem. Nechcem ľutovať to, že svoj celý život som iba pracoval a bezhlavo sa naháňal za peniazmi, ktoré by som investoval do majetku a nie do zážitkov. Rešpektujem každého vysokoškoláka a uznávam, že v niektorých profesiách je nevyhnutné mať vysokú školu, ale jednoducho chcem slobodu. Slobodu v rozhodovaní, čo sa vlastne chcem a budem učiť. Na dvoch stredných odborných školách som mal 15-17 predmetov. Koľko z nich reálne využijem v živote? Sotva 5, ak by som chcel robiť to, čo som študoval. Slovenské školstvo je postavené na všetkých tých zbytočných vzdelávacích programoch a na tom, čo vyžadujú „tí“ hore a nie na tom, čo reálne žiaci do života potrebujú. Vidíme to sami na písomných maturitách, NÚCEM z nás robí totálnych idiotov - sprostých žiakov, a keď nejakej otázke nerozumejú ani samotní učitelia, tak chyba je vlastne v nich, že nás to nevedia naučiť. Inými slovami, ak sa chcem učiť nejaký cudzí jazyk, ak chcem vedieť niečo o podnikaní, histórii danej krajiny, tak chodím na kurzy, čítam knihy, vzdelávam sa, rozprávam sa s ľuďmi, proste učím sa to, čo reálne chcem a čo mi bude v živote prínosom. Svoj čas teda obetujem veciam, ktoré využijem v praxi a nestrácam čas zbytočným bifľovaním sa učiva, ktoré ma vôbec nezaujíma.
Myslíte si, že som mal nejaké vzdelanie a znalosti o tom, ako založiť medzinárodný florbalový turnaj pre 101 tímov z 13 krajín alebo o tom, ako hľadať lacné letenky, ubytovania, plánovať ľuďom tripy – dovolenky? Nie... Učil som sa na vlastných chybách, pracoval som viac ako moji rovesníci, lebo som mal nejaký cieľ. Byť každý deň lepší a vedieť toho viac a viac.
Niekedy mám depresie z našej smrti. Z toho, čo nás vlastne čaká po nej a stále s tým nie som stotožnený. Neviem si predstaviť, že raz budem zakopaný niekde pod zemou a ja tam budem ako človek, ktorý svoj celý život strávil prácou. Viem, že do smrti by som si na dôchodku vyčítal, že som ako mladý a slobodný človek nešiel do sveta spoznávať krásy tejto planéty.
Po hľadaní samého seba som sa napokon našiel. Zistil som, že som na cestovaní závislý, že je to niečo, čo má robí šťastným. Keď mám nejaké zdravotné problémy, cestovanie ich vylieči. Zistil som, že chcem pomáhať ľuďom. Chcem byť pri zrode vašich cestovateľských zážitkov, rovnako ako to bolo pri tých florbalových. Viem, že je stále veľa ľudí, ktorí sa boja cestovať na vlastnú päsť, majú pred tým rešpekt a ja ich úplne chápem. Chcem im pomôcť, pretože cestovanie nás učí byť lepšími ľuďmi, pomáhať si navzájom a najmä vzdelávať sa.
Cestovanie som si oproti florbalu vybral presne kvôli všestrannosti. Kým pri florbale je to úzka skupina ľudí, pri cestovaní sme všetci rôznorodí. Niekto rád spoznáva veľkomestá, niekto miluje dobrodružstvo, hory a prírodu, iný zas zbožňuje pláže a tyrkysové more. Proste, každý si v tom cestovaní nájde ten svoj kúsok, ktorý ho napĺňa a s ktorým mu ja viem pomôcť.
A to ma najviac baví, pomáhať každému, aj keď mojou srdcovkou sú študenti, pretože sám som v takom veku a viem, aké náročné je chodiť do školy a brigádovať popri tom, riešiť uvoľňovačky a tak...
Našiel som sa v tom, že chcem cestovať, spoznávať jednotlivé krajiny, mestá, kultúry, ochutnávať miestne jedlá, spoznávať lokálnych obyvateľov, jednoducho svoj život si chcem naplno užiť, pretože väčšina z nás ho reálne iba prežije, a to je veľká škoda.
Skutky, nie reči robia človeka
Denne sa stretávam s množstvom ľudí, čítam komentáre na sociálnych sieťach a stále tam čítam o tom, ako je na Slovensku zle... Ja na svoju cestu okolo sveta neodchádzam kvôli tomu, že mi je na Slovensku zle, ale kvôli tomu, že svoj život si predstavujem inak. Chcem mať zážitky a reálne vedomosti o tomto svete, nie iba z informácií, ktorými nás kŕmia médiá. Chcem raz svojim deťom odovzdať to, čo získam vo svete a verím, že raz tieto skúsenosti odovzdám aj Slovensku... Každopádne, 90% ľudí, ktorí nadávajú na ten stereotypný život, neurobia žiadnu zmenu vo svojom živote, pretože sa boja opustiť svoju komfortnú zónu. Rozhodol som sa, že reči o ceste okolo sveta a o zmene svojho života premením v realitu. Nie sú to iba vety začínajúce slovom „keby,“ je to rozhodnutie, ktoré som viac ako rok plánoval, aby sa mohlo uskutočniť. Rozhodnutie, ktoré síce nepotešilo rodinu a kamarátov, ale potešilo mňa.
Žiť svoj sen každý deň
Tento rok som prvýkrát strávil Vianoce a Silvestra v zahraničí, sám. Odišiel som na mesačnú cestu po Ázii a povedal som si, že vyskúšam žiť svoj sen každý deň. Chcel som sa zobúdzať a zaspávať s pocitom, že celý ten deň som prežil tak, ako keby bol môj posledný v živote. Aby som si ho naplno užil a mal z neho veľa zážitkov. A to sa mi podarilo. Síce som každé ráno nevedel, kde budem v tú noc spať, akých ľudí spoznám, čo nové uvidím alebo čo budem jesť, vedel som, že nejako to zvládnem a budem mať úžasné pocity z toho. Tento môj sviatočný mesiac považujem za najlepší v mojom živote. Neriešil som zbytočné stresy a problémy, ktoré riešime denne. Riešil som naozaj veci, ktoré sú v tom živote potrebné. Presne toto nás učí aj cestovanie. Riešiť problémy s ľahkosťou a povzniesť sa na bežné problémy. Milióny ľudí žijú v chudobe, ale my plytváme jedlom a kupujeme si na seba každý týždeň nové oblečenie, aj na základe toho, že textilný priemysel je jeden z najviac znečisťujúcich na svete... Práve počas cestovania zistíme, že naše problémy sú úplne banálne a že ten život sa dá žiť aj s úplnou ľahkosťou bez tých stresov a uponáhľanosti, ktoré zažívame.
Vážim si Slovensko
To, že som sa rozhodol odísť do sveta a nestrácať čas na Slovensku s prácou na trvalý pracovný pomer a hypotékou na krku neznamená, že mi na Slovensku nezáleží. Aj keď veľká časť Slovákov nadáva na politiku a život v našej krajine, malé percento obyvateľov si váži, v akej krajine vlastne žijeme. Viete si predstaviť žiť uprostred vojny? Pracovať za 1-2 doláre na deň? Nemať základné vzdelanie, hygienické podmienky a byť odmalička tým, čím sú rodičia? Nemať slobodu v rozhodovaní a prejave vašich názorov? Žiť v krajine, kde máte často zemetrasenia, hurikány, tsunami alebo výbuchy sopky? Nie, my takéto ťažkosti na Slovensku nemusíme prežívať. Ďakujem Slovensku za to, že som tu mohol vyrastať, pretože som sa mohol narodiť v iných krajinách, a to by som v tejto chvíli nepísal blog ale bojoval za vlasť na vojne alebo zachraňoval svoj príbytok. Vážim si Slovensko natoľko, že aj keď budem tisíce kilometrov od tejto krajiny, budem neustále sledovať dianie v nej a je mojou občianskou povinnosťou zúčastňovať sa všetkých volieb zo zahraničia. Pretože to, že ja nebudem žiť momentálne na Slovensku neznamená, že v ňom nežije moja rodina a kamaráti, ktorí si zaslúžia bývať v krajine, kde sa budú cítiť dobre a šťastne. Viem, že Slovensko potrebuje politickú zmenu. Konečne môžem byť hrdý na našu prezidentku, Europoslancov alebo primátora, ale tam to nekončí. Ak sa chceme mať všetci naozaj dobre, potrebujeme vládu, ktorá bude slúžiť pre ľudí a vysokú účasť vo voľbách. Keď dokážem ja voliť zo zahraničia, dokážu svoj názor v podobe hlasu vo voľbách odovzdať aj ľudia doma na Slovensku. Je to naša občianska povinnosť, my si tvoríme budúcnosť našej krajiny, rovnako ako budúcnosť našich životov.
Je jedno, či budete pracovať, študovať alebo cestovať, sú to naše životy a každý sa cítime v niečom šťastne, a to je podstatné. Robiť to, čo nás baví a ak s niečím nie sme spokojní, tak je dôležité, aby sme urobili to správne životné rozhodnutie a zmenili náš život. Ako Slováci sme veľmi ufrflaný národ, ale ak máme urobiť zmenu, bojíme sa. Možno som teraz blázon, že idem len-tak do sveta, ale viem, že toto ma robí šťastným. Viem, že vám chcem pomáhať, že sa v tom svete nestratím a že ma rodina bude chodiť navštevovať. Častokrát som dal náhle výpoveď v práci, lebo som si povedal, že ma to proste nerobí šťastným. Dokonca prvý školský deň v treťom ročníku na strednej som povedal starej škole zbohom a odišiel som na inú. Sú to rozhodnutia, ktoré jednoducho cítime, že sú správne a robia nás časom šťastnými. Neľutujem ich, ale majú spoločnú jednú vec – NEBÁŤ SA!
Nebál som sa kúpiť jednosmernú letenku a ísť na ďalekú cestu. Neviem, kedy sa vrátim, pretože chcem žiť v prítomnosti. Neviem, kde budem prvé dni bývať, čo budem jesť a aké zážitky budem mať, ale viem, že táto moja životná cesta bude nezabudnuteľná. Mám nejaké online pracovné príležitosti vrátane Leteniek za Babku, budem robiť to, čo ma napĺňa, aby som vám mohol pomôcť a vyčariť vám každý deň úsmev na perách a aby som ja každý deň prežil s úžasnými zážitkami. Na účte mám 500€, pretože chcem dokázať každému, že aj s malým rozpočtom viete precestovať celý svet. Všetko je iba o našej hlave, našich prioritách, ktoré si stanovíme.
Veľa ľudí sa bojí vyjsť zo svojej komfortnej zóny, pretože zrazu nemajú tie svoje zaužívané istoty. Veru, moja komfortná zóna je iná. Zvykol som si spať kdekoľvek od letísk až po luxusné hotely za stovky eur. Zvykol som si na tento životný štýl, ktorý nie je správny, pretože pre každého je niečo iné správne, a to, čo ho robí šťastným.
A čo moje plány?
Aj keď budem žiť úplnou prítomnosťou, mám aj isté plány, sny, ktoré by som si možno raz splnil. Prvé mesiace budú z pohľadu práce celkom náročné. Môžem pracovať online kdekoľvek a kedykoľvek, rád by som si mesačne zarobil 700- 1 000€, čo je reálne. Radšej budem mať 700€ výplatu a 365 dní dovolenky ako 1 200€ a 20 dní... Možno, do 5 rokov by som si rád kúpil apartmán v Kuala Lumpur z peňazí po dedičstve nášho domu, ktorý sa bude predávať. V októbri by som rád privítal celú rodinu na dovolenke v Dubaji, Silvester plánujem stráviť so spolužiačkou a kamarátmi v Sydney (ten neskutočný ohňostroj proste musím vidieť!!), svoju 20-ku v marci by som chcel osláviť buď na Havaji alebo na ostrove Bora Bora (neslintaj nad destináciami a nehovor, že óó, závisť... makaj v robote alebo na brigádach a vidíme sa tam spoločne!). Ak na to príde vhodný čas, rád by som si založil nejakú cestovku, ktorá nebude oblbovať ľudí, ale bude ponúkať reálne a kvalitné ponuky za rozumné ceny. A keď už som pri tých službách, ani nejaký vlastný hostel by nebol zlý, nie? Chcel by som robiť aj dobrovoľníka vo svete. Starať sa o zvieratá, životné prostredie a ukazovať ľudom, ako môžeme z našej planéty urobiť ešte krajšie a lepšie miesto pre život. Ak by som sa raz vrátil na Slovensko, čo sa stále môže stať kedykoľvek, rád by som bol aj učiteľom geografie, pretože chcem mladým ukázať krásy nášho sveta a naučiť ich to, čo reálne potrebujú, nie to, čo opäť určuje nezmyselný vzdelávací program. Svoj život nevidím ružovo, vidím ho reálne a je to všetko len o mne, čo sa mi napokon podarí zrealizovať. Počas strednej školy som mal naraz aj 5 brigád, odpracoval som bežne aj viac ako 200 hodín a každý mesiac cestoval. Nedá sa to? DÁ! Dokázal som všetky zarobené peniaze premeniť zo snov na reálne zážitky, a v tom vidím môj zmysel života, proste užiť si ho. Som zástancom toho, že ak je človek cieľavedomý, šikovný a má to v hlave normálne usporiadané, dokáže byť úspešný.
A čo bezpečnosť?
Na Slovensku nás tu strašia migrantami, teroristami a homosexuálmi... Vážne sa bojíme ešte cestovania? Čoho? Veď stať sa nám čokoľvek môže kdekoľvek a kedykoľvek. Riziko takýchto útokov dokážem eliminovať iba výberom destinácie. Logicky teda nepôjdem do Afganistanu alebo Sýrie, ale nejakému bláznivému jednotlivcovi môže prepnúť všade. Vidíme to aj na Obchodnej v Bratislave, kde sa človek pomaly bojí chodiť, aby ho tam nedokopali na zemi. Na svoju cestu okolo sveta odchádzam s rešpektom pred tým, čo sa môže stať. Ja som hosť v tých krajinách a budem sa správať podľa zákonov, ktoré tam majú. Je dôležité byť so všetkým vyrovnaný. Tak ako vás môže napadnúť niekto v Bratislave, tak sa to môže stať aj v Barcelone, Bangkoku alebo New Yorku. Nemám strach pred tým, mám iba rešpekt. Vo svete je toľko dobrých ľudí, že tie indivídua, ktoré vidíte v médiách, mi nepokazia zážitok z celej cesty.
Beriem teda batoh, pas, jednosmernú letenku a idem si splniť svoj veľký cestovateľský sen, cesta okolo sveta so začiatočným rozpočtom 500€. Idem ukázať sebe a vám, že sny sú tu na to, aby sme z nich spravili realitu, že životné rozhodnutia robíme my a nie vždy musíme byť ovcami našej spoločnosti, ktorá od nás vyžaduje žiť životom ako každý. Na rovnakú cestu sa môže vydať každý, je to len a len na tebe, či svoj život vidíš na Obchodnej s fľaškou, cigaretou alebo drogou v ruke, či v kancli za počítačom, v lavici na vysokej škole alebo niekde pri Eiffelovke a mori. Cestovať sa dá za veľmi lacný peniaz a s tým ti ja veľmi rád pomôžem.
Tak teda, držte palce a verím, že sa raz vidíme niekde spoločne vo svete.
Sledovať tie najlepšie tipy na letenky, dovolenky, ubytovania, zľavy a super zážitky z ciest môžete na mojom Instagrame - chovi_travel
Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].
Chceš vědět, když Lukáš Chovi Chovan přidá nový blog?
Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.