zvrtlo sa to a čo ďalej ?

Tak a píšem si nový začiatok.

V živote sa naskytne neuveriteľne veľa zmien, ktorým nevieme čeliť.

A hlavne keď tá zmena príde z ničoho nič a týka sa to vášho sna . Už je to 10-12 rokov čo tancujem. Tanec sa stal mojou súčasťou. Mojim jazykom, mojou schopnosťou sa vyjadriť. A tak som mala sen = tanečné konzervatórium. Jediné čo som mala bola vôľa a sen. Rada by som povedala že aj podpora blízkych ale to čo pre mna tanec naozaj znamená nikto nevidel. Prijímacie konanie znamenalo 2 roky driny a odmietania a možno Vám to pripadá ako v zlom filme ale toľko krát ma odmietli a vnucovali mi myšlienku, že na to proste nemám až ten úplne posledný pokus vyšiel. V ten deň som šla domov a plakala strašne som plakala od šťastia ,samozrejme . A prvýkrát som sa citila hrdá,na niečo čo som dosiahla sama . Nikdy nezabudnem na hrdosť,ktorú som videla v očiach mojich rodičov ako s pýchou hovorili tuto informáciu známym a ako mi ľudia na ulici gratulovali . Už to malo byt len lepšie . Vedela som aké to bude ťažké pretože šanca, že sa dostanete z deviateho ročníka na osemročné konzervatórium bola nízka . A čo udržať sa tam ? Celé leto roztahovačky a stresy . A keď som sa tam dostala bola som najhoršia a dávali mi to na vedomie . Mohla som drieť o 7:00-17:00 a aj po príchode domov ale veta ako: ,,zlepšuješ sa”. Neprišla. Miesto toho aby sa snažili mi pomôcť zvládnuť to, ma nepriamo zhadzovali a tým moje miesto v kolektíve bolo priam prehliadnuteľné. Mala som jednu kamarátku .Keby nebolo nej nezvládnem ani týždeň . Bohužiaľ mala problémy so sebou a po pár mesiacoch mi odišla . A jediný človek na ktorého som sa naviazala, bol zrazu fuč . Milovala som tú školu ale pomaly som začala vnímať to prečo ju nazývali psychiatria . Ľudia tam sa chválili svojim ,,zlým” životom, tým aký sú utrápení a aké majú depresie . A moje nadšenie tam proste nesedelo. Ale úplný zlom nastal, keď som sa zoznámila s kalorickými tabuľkami. Dovtedy som neriešila stravu .Vedela som čo je zdravé,nezdravé,chutné a nechutné. Po aktivite 2 krát hodina tanečnej do týždňa prišlo niekoľko hodín námahy denne . A moje telo bolo stále v potrebe viac jesť . Internet je svina. Prečo? Dozviete sa tam čo je to BMI a BMR a koľko taká baletka má vážiť . Tak som začala ako oni všetko vážiť a počítať ,každý kúsok jedla . Začalo to na 1300kcal za deň a znižovalo sa to . A to som denne spálila okolo 800kcal. Kedy som si uvedomila problém ? Keď som mala neuveriteľne sebadeštruktívne myšlienky pri 500kcal za deň. To nebol ale koniec rátanie kalórii nakoniec končilo na -5 kcal za deň . Jedného dňa som išla do školy a pri vystupovaní z autobusu som dostala závrat, hrozný pocit nevládala som chodiť. A potom začali všetky vyšetrenia. Celé dni mi bola zima a keďže som cely deň bola v silonkách a drese veľmi šťastná som nebola. Bola som hrozne unavená nevládala som a po škole som len spala.

Doktori to spočiatku uzavreli ako anémiu alebo tkz.chudokrvnosť a tak ma liečili na toto časté ochorenie nedostatku horčíka a pripisovali to môjmu vegetariánstvu.

Ja som ale v podvedomí vedela že je to niečo viac ale nemohla som len tak prísť za niekým a povedať mu ,,hej ja mám asi anorexiu”. Myslím že keď človek je v nevedomí vždy sa obráti na Google a aj keď v oblasti chorôb mu je ťažké veriť riskla som to s myšlienkou toho, že ak sa mi z najmenej piatich psychotestov vyjde výsledok vyšší ako 90% zrejme to nebude náhoda a niečo sa deje. Prekvapivo vyšlo mi 100% . Moja nálada sa len zhoršovala a bola som odporná na všetkých mojich blízkych. Mojim najväčším nepriateľom sa stalo zrkadlo v ktorom som sa nevidela tak ako som chcela. Chodila som po školských chodbách a porovnala sa s každou babou. Po každom jedle som si merala pás a stehná v prípade aby som nepribrala. Jedlo mi bolo odporné a keď ma nedajbože zavolali na spoločný obed rodičia, nahnevala som sa, že ma nútia robiť veci čo nechcem . Prvé výsledky ktoré speli k vážnejším témam prišli po našteve hematologie, kde mi robili biochémiu krvi. Musím dodať že mi bola taká zima že sme hodinu nevedeli tú krv nabrať a iba som mala modriny a rozpichané žily . Vnímala som všetko čo sa dialo ale na nič som nereagovala, slová zostávali v hlave a každý kto mi chcel pomôcť bol zradca a vrah snov. Tak a dostávame sa k ďalšiemu ochoreniu zvanému Leukopénia a.k.a znížený počet bielych krviniek a zlyhávanie imunitného systému. Vtedy som bola nahnevá na pani doktorku hematologie veľmi ale teraz jej ďakujem pretože práve ona poradila mojej mame nech ma objedná na sedenie k psychiatrovi. Ten už potvrdil mentálnu anorexiu, klinickú depresiu . Spolužiaci mi samozrejme hovorili aké je to normálne že táto škola funguje ako psychiatria. No zľakla som sa, keď som šla večer domov cez most ktorý viedol ponad diaľnicu a v mojej hlave blikala myšlienka samovraždy. Nemala som ani jeden dôvod prečo by som tu chcela ostať ale zastavila ma len jediná vec a tou bola spomienka na mamu a ako veľmi by som jej ublížila .A to sa nemohlo stať . Cez Vianoce bola moja hmotnosť riziková 40,5kila . Doktor povedal že ešte kilo dole a skolabujem .No ani smrť mi nebola dostatočným dôvodom . Odišla som zo školy ktorá bola mojim snom a mesiac som bola doma ,skrývala sa pred svetom ,plakala a chodila po všetkých možných špecialistoch, pretože anorexia ničí všetko. Vlasy, zuby , pleť, hormóny ,hlas ,chrbticu a srdce. Dostala som lieky na úzkosť a upokojenie a pamätám si živo na tú scénu, keď celá rodina vrátane moje malej sestry sedeli na sedačke a pozerali na to ako kričím a plačem a trasiem sa na zemi v záchvate, že tie lieky nechcem ako ma to zmení a zabijú to čo je na mne ozajstné. Niekedy sú však aj lieky potrebné . Pomohli mi keď mi písali bývali spolutanečníci výsmešné správy typu aké pekné mám kosti atd. A keď som nastúpila do novej školy ktorá nemala s umením nič spoločné, môj život stratil zmysel . Prvé týždne som šla do školy a snažila sa držať slzy,ktoré som už po ceste domov v autobuse neudržala . Čo bolo hrozné? Že to všetci vedeli. Tie otázky keď sa Vám ľudia snažia pomôcť lenže nemajú o vašom stave žiadne informácie ,,už papáš? Kúpim ti čokoládku ?”. Ale horšie bolo to keď ma ľudia označili za šialenca len kvôli tomu že potrebujem odbornú pomoc. To sa vážne musíme skrývať aj za naše potreby?

Teraz žijem ako tak. V škole mám 4baby s ktorými rada prehodím slovko aj keď nie sme bffky lebo neviem či dokážem niekomu tak veriť . Väčšinou som doma pretože sa necítim bezpečne vonku. Tanec som nechala mladšej sestre ,jem normálne a snažím sa byt lepším človekom. A niekde v sebe cítim že mojim poslaním je zastaviť túto chýbajúcu lásku medzi dievčatami. A preto sa otváram svetu s mojou pravdou. Pretože verím, že ak sa otvorím ja ,svet ma bude nasledovať a to čo bolo proste neprípustné ,príjmeme ako súčasť ako minulosť a dôvod na lepšiu budúcnosť.

Ester