Keď staré veci ožili

Pred niekoľkými mesiacmi sme sa s manželkou konečne rozhodli presťahovať do nového bytu. Dom, v ktorom sme bývali, bol zbytočne veľký a "trpel" nedostatkami, ktoré boli pre nás príliš drahé. Okrem toho sme čakali dieťatko a vedeli sme, že sťahovať sa po narodení bude zložitejšie. Leto už pomaly končilo, tak sme postupne začali vyberať všetky veci, ktoré potom presťahujeme do bytu. Taký bol plán.

Problém však nastal už po pár dňoch. Do bytu sa všetky kusy nábytku ani ozdoby a iné vybavenie z domu nemohli vojsť. Museli sme preto vyberať len také veci, ktoré v novom byte chceme určite mať. Samozrejme na prvom mieste bol nábytok a vybavenie do kuchyne. Na tom sme sa s manželkou vďaka bohu dohodli. Niekoľko kusov rozheganých skríň a starý komunistický stolík "neprešli výberom". Potom však začalo ísť do tuhého...

Veľká obývačka v dome bola plná rôznych ozdôb. Obrazy na stene boli staré. Ešte môj otec mi hovoril, že mu ich dal ako svadobný dar svokor. A však sa do moderného interiéru nehodili nevedel som si to ani predstaviť. Samozrejme televízor a všetka technika musela ísť s nami. To bez debaty. Manželka mala jasno, čo sa týka kuchyne. Všetci elektrický pomocníci idú s nami. Ale čo budeme robiť s tými súpravami porcelánu, ktoré dostala na svadbe a k narodeninám? Jedna súprava bola dokonca originálna z Nemecka. Okrem toho mal byt tri izby a v dome ich bolo päť. Boli zariadené v starom štýle, takže všade boli koberce. V byte sme však chceli plávajúcu podlahu. Väčšina kobercov tak bola zbytočná. Ale čo s nimi? Pripadalo nám nevhodné ich len tak vyhodiť medzi odpadky. Nie sme predsa v Amerike.

Postupne sa nám nakopili v dome rôzne veci, ktoré by sa do bytu nevošli alebo nehodili. Moja manželka z toho mala niekoľko dní hlavu v smútku, pretože mnohé z tých vecí jej pripomínali detstvo a rodičov, ktorí už s nami neboli. Ani ja som na tom nebol o nič lepšie. Na pôjde som našiel dedkove vyznamenania a iné veci, ktoré mi oživili spomienky. Dedko bojoval ako partizán a po vojne dostal za to od štátu bronzovú plaketu a niekoľko iných vyznamenaní. Boli tam už dlho, no teraz mi zase pripomínali roky, keď sme spolu chodili do lesa na huby a on mi ukazoval miesta, kde sa niekedy skrývali počas vojny.

Nevedeli sme čo si počať. Vecí, ktoré pre nás niečo znamenali bolo veľa, ale všetky sme nemohli do bytu vziať. Museli sme sa nejako dohodnúť, ktoré veci pôjdu s nami a ktoré nie. Problém bol najmä v tom, čo s nimi potom urobíme. Nemohli sme ich iba tak vyhodiť do koša. Jednoducho to nešlo. A nosiť tieto veci do antikvariátu som si netrúfol. Nemal som poňatia o tom, akú môžu mať cenu. A také skrine alebo koberce by tam aj tak nekúpili. Po viac ako týždni sme našli riešenie.

Pomohla nám vtedy náhoda, alebo to bol možno niekto tam hore...neviem. Kolegovia v práci si všimli, že mám niekoľko dní myšlienky niekde inde. Keď zistili o čo ide, jeden z nich mi poradil, aby som sa skontaktoval s pánom, ktorý by nám s tým vedel pomôcť. Veľmi som neváhal a zavolal som mu. Číslo som našiel na webstránke, ktorá mu patrila. Dohodli sme sa na stretnutí. Keď prišiel, vysvetlili sme mu s manželkou aký máme problém. Dlho neváhal a navrhol nám riešenie, ktoré sa nám celkom zapáčilo.

To, čo nevezmeme do nového bytu, neskončí v odpade. O to sa postará on. Dokonca všetky veci príde vyzdvihnúť, takže sa nemusíme starať ani o odvoz. Koberce tak môžu nájsť nový domov tam, kde ich potrebujú. Dedkove plakety, ktoré boli roky zaprášené, urobia radosť vášnivému zberateľovi. Súprava nemeckého porcelánu, ktorá by sa nezmestila do kuchyne ani do obývačky, sa môže stať ozdobou v obývačke niekoho iného. A dokonca aj staré kukučkové hodiny, ktoré už dlho nefungujú, pretože sa nikomu nechcelo odniesť ich hodinárovi, môžu nakoniec znova oznamovať čas v starožitne zariadenej kaviarni v meste.

Mnoho vecí, ktoré by sme zrejme inak vyhodili, alebo nanajvýš odniesli niekde do antikvariátu, tak našlo nový domov a okrem toho sme vďaka zaujímavej zmluve niekoľko eur aj zarobili. Ale o to vôbec nešlo.

Po tom, čo sme sa presťahovali nás pri srdci hriala myšlienka na všetky tie veci, ktoré znovu plnili svoju funkciu. Ako tie hodiny. Alebo robili niekomu inému radosť ako napríklad vyznamenanie môjho dedka. A to všetko vďaka jedinému ochotnému pánovi. Ak si podobne neviete poradiť so starožitnosťami, neváhajte sa s ním spojiť. Určite vám pomôže tak ako nám. Viac informácií na www.mobilnyvykupstarozitnosti.sk