Vojna, ktorú nevidíme

Tému, ktorú som sa rozhodla spracovať, na margo toho, že do môjho kontextu nezapadá, som musela zo seba vypustiť von. To na čo som sa zamerala, je tzv. investigatívny blog. Užívaj a rozmýšľaj.

Sedela som na vlakovej stanici v Trnave. Unavená, pretože som tri kilometre ťahala za sebou ťažký kufor plný oblečenia na pranie. Naštvaná, lebo rýchlik opäť meškal 15 minút. Siahla som teda po rozčítanej knihe a chcela si skrátiť dobu čakania. Zrazu sa mi prihovorilo malé rómske dievčatko. Malo na sebe bundičku, tepláčiky a ošúchané topánočky. Povedalo mi: „Teta, máš korunku? Dáš?“ Oči sa mi doširoka otvorili, odtrhla som zrak od nedočítanej vety a pozrela sa na ňu. Vytŕčala predo mnou dlaň, ukazujúc pohyb, že niečo chce. Za ňou stála jej mama. Ako to viem? Opýtala som sa: „Vy ste jej mama?“ „Áno, som.“, odpovedala mi tým tradičným rómskym akcentom. „Nehanbíte sa? Takto posielať malé dievčatko žobrať? Pýtať si peniaze od cudzích ľudí? A bez štipku slušnosti? Čo tak povedať dobrý deň, alebo prosím si, alebo potrebujem peniažky na cestu? Hm?“ Obe odišli. Hrať toto divadlo na iných cestujúcich.

Krakov je vskutku krásne malebné mestečko. Z predchádzajúcich skúseností z očakávania nemožného z nového poznávaného miesta, som si dopredu o tomto meste nič nezisťovala. Ani na fotkách som nepozerala, ako to tam vyzerá. Vybrali sme sa s priateľom na vianočné trhy práve do spomínaného poľského mesta. Je skromné. V dobrom slova zmysle. Maximálne 15 stánkov na malom námestí, skromne ozdobený vianočný stromček. Siahli sme po tradičnej kapustnici, a boli sme sklamaní, že sme nikde neobjavili vychýrenú tzv. zapiekanku. Bol krásny zimný deň. Mráz zaliezal až pod nechty, ale ľudia sa usmievali a debatovali nad vareným vínkom. Práve som sa s priateľom rozprávala o tom, že u nás nie je vo zvyku kupovať si na Vianoce imelo, ale že je to pekná symbolika, ďalší dôvod bozkávať sa. Naraz mi však, opäť malé dievčatko, nasilu vtislo do ruky ružu. Chcela som jej ju vrátiť, že si ju neprosím. No ona mi nerozumela, a gestikulovala štýlom, že si ju mám nechať. „Vráť jej ju, prosím ťa. Bude si za to pýtať peniaze.“ Povedal M. Kým však dopovedal, žena, ktorá stála za ňou, mi ukazovala nejaký zdrap papiera. Bol na ňom text, a nakreslené peniaze. Chcela som jej vynadať, ako toto môže robiť. No docvaklo mi, že v slovenčine to nemá žiadny zmysel, a po anglicky by som sa tak expresne nevedela vyjadriť. Tú ružu naspäť nechceli, a obe boli neodbytné. Tak som tú ružu položila na zem, a odkráčala som od nich preč.

Čo majú tieto dva incidenty spoločné? Využívanie detí a manipulácia s citmi. Ako je toto vôbec možné?

Predstavme si situáciu, kedy skutočne mama s dcérou alebo s deťmi potrebuje peniaze. Napríklad si zabudla peňaženku, alebo súrne potrebuje niekam s nimi odcestovať a jednoducho finančnú hotovosť nemá. Posielala by svoje deti, pýtať si od iných peniaze? Nie. S pokorou a s prosebným pohľadom v očiach by normálne pristúpila ku ktorémukoľvek človeku a slušne by ho poprosila o pomoc. Vysvetlila situáciu a poďakovala by, lebo by sa jej určite pomohlo. Ani ja by som v takej situácii neodmietla pomôcť.

Lenže moje dve opísané skutočné udalosti, sa od príkladovej neskutočne líšia. V oboch prípadoch išlo o etnickú skupinu alebo o cudzincov. To dievča v Krakove nebola Poľka. Výzorom sa podobala buď na Rómku alebo Rumunku. Oba prípady využívajú ako prostriedok získania peňazí malé deti. Ktoré sú len návnada. Ak sa jej chytíte, do popredia vchádza dospelá osoba. Lebo dieťa za nič nemôže, a mama či osoba, ktorá má na starosti dieťa už vie, čo to povedať, aby zahrala na city.

Využívanie detí na tieto činnosti je trestné. Áno, je ťažko dokázateľné, že ich učia žobraniu, a vedia sa brániť, že to dieťaťu napadlo samé.

Ale čo samotná výpoveď dieťaťa? Naučia ho klamať, vymýšľať si, zapierať. A bodaj by nie! Aký vzor dávajú rodičia deťom, keď sa celý deň potulujú po vlakových, autobusových staniciach, uliciach či obchodných centrách. Keď im príde normálne, že ich to rodičia takto učia.

A vám, čo ste na druhej strane, to jednoducho nedá. Je vám ľúto, toho ufúľaného, malého dievčatka. Tie reči, že to budú mať na cestu domov, alebo na teplú polievku. To nevinné, malé stvorenie, ktoré prichádza o detstvo, len kvôli tomu, že jeho rodičia ho nie sú schopní plnohodnotne vychovávať.

Pomôcť, alebo nie?! Je to vojna, ktorú nevidíme. Je to stav, ktorý zažívať nechceme. Nemôžeme byť ľahostajní, a ani naivní. No najmä, musíme rozoznávať medzi tým čo je správne, a čo nie je.