Mojé JA v časopriestore

Najskôr k tej slávne neslávnej prezývke. Je odvodená od môjho priezviska a jedného famozneho zvieraťa. Netuším,či sa svojím životom rovnám ondatre pižmovej, no hrádzu som si asi nikdy nestavala, lebo som úplný extrovert. A vlastne počkať, hrádze si predsa stavajú bobry. Skôr sa mi hodí to pyžmo. Voňala som už mnohým mužom. Zvyčajne tým, čo bolo tzv. "rozsievači semena" a nabulikali mi do hlavy pár pekných slov. Voňala som pyžmom aj reálnym partnerom, tí však neboli schopní udržať na uzde moju nikdy nekončiacu osobnosť rebelky, totálne slobodnej osôbky, čo miluje a doslovne "fetuje" svoj život. Nie drogy,to zase odtiaľ potiaľ aj keď k jednej extáze som si v puberte pričuchla a robila potom kotrmelce na Letní v Prahe po Sensation white párty.

Vždy mi moji kamaráti, a nie je ich veru málo, hovorievajú: "Bože Datruš, čo sa Tebe ešte v živote nestane?." Vždy som to však brala, aj beriem ako historku z nejakej knihy - autobiografie, ktorá aspoň pobaví a ľudia predsa radi občas počúvajú a smejú sa. Chatovačky, stanovačky, opekačky, turistiky, festivaly, párty, opice aj prebdené noci. Ten deň, ako ma môj otec (mimochodom môj veľký vzor) naháňal po poli pred dedinou so sekerou v ruke, asi nikdy nezabudnem. Hlavne na tú plnú SADku ľudí na hlavnej ceste, čo si mysleli že sme vyskočili z hororu a to som len mala pubertu a utiekla som z domu za Lelou, mojou naj kamoškou a ocino ma takú pubertálnu nechcel pustiť. Isto aj on v tom slávnom vzdorovacom veku robil niečo podobné, inak by to tak flegmaticky netoleroval. Ale ved to je len jedna malá čiastočka v celom defilé mojej puberty. Nie, proste časopriestoru, v ktorom si plávam a vždy som ľavou zadnou plávala. Som nejaká ta rybka narodená vo februári.

Vždy sa teším (ak nemám klinickú depresiu ) na ď aľšie ráno, lebo chvalabohu po tých všetkých kotrmelcoch proste žijem. Na Kramároch so zlomenou lebkou a hematomom to tak, asi pred dvoma rokmi, ružovo teda nevyzeralo. No teraz som tu, napríklad na Refresheri a veľmi rada dávam svoje myšlienky na papier a posúvam ich ď alej. Aspoň sa tak trošku vyrozpávam písmom a nedržím to v sebe.

Dve ruky, dve nohy, zlízané rany aj prežité životné facky. Tak som megalomansky šťastná a vdačná. Bohu. A je naozaj jedno ktorému, z tých mnohých.

Dema do toho! Do života.

A nebudem sa báť,lebo to sa neoplatí.

Vaša Datruš.