Keď cítim, kam patrím

Nechcelo sa mi. Hľadal som spôsob ako tam nejsť. Kukol som sa na nástenku a tam pod nápisom čo musím spraviť tento týždeň – ísť do Banskej Bystrice.

Tak som o pol hodinu skôr ušiel z práce, bolo mi to jedno či z toho bude problém, ale nakoniec mi to celé docvaklo. Musím to spraviť nielen pre seba, ale aj pre ostatných.

Už cestou tam som cítil akési uvoľnenie napätia, niekedy mi prospeje, keď len tak sám sedím v aute, premýšľam, bilancujem, počúvam hudbu a sledujem krásny okolitý svet.

Znie to čudne, ale jedine sám človek dokáže vidieť krásu tohto sveta. Lepšie povedané, vidieť ju môže každý, ale cítiť len málokto. Dneska som ten pocit zažil. Neviem, či tento pocit môžem spájať s pocitom šťastia. Skôr nie ako áno.

Niekto nás má za bláznov. Stretávame sa na psychiatrii, hovoríme o svojich problémoch. Otvárame sa jeden druhému, povieme čo nás trápi, ako sa nám darí – rešpektujeme jeden druhého. Často na nás ukazujú prstom, niektorí nás odvrhnú, odsúdia.

Niektorí nás dokážu opustiť v najťažších chvíľach, pritom sa nás ani nesnažia pochopiť.

Sme úplne normálni ľudia. Áno spravili sme chyby, nie jednu - ale veľa.

Dneska som mal opäť pocit, že niekam patrím. To je v živote dosť dôležité - niekam patriť. Miesto, kde sa cítite bezpečne, kde viete, že môžete povedať skoro všetko ako svojej rodine, možno ešte aj viac. Je to úžasný pocit niekam patriť. Patriť medzi ľudí, ktorí si dokážu priznať chybu, hovoriť o svojich problémoch, bojovať so svojimi démonmi.

Nehanbím sa za to, aj keď často počúvam zlé reči, nechcem zabudnúť kto som, kde som na to prišiel a kto stál pri mne v najhorších časoch…

Práve dnes som cítil kam patrím…

Ďakujem Vám za to.