The story so Far

Stretli sme sa pred supermarketom ako sme sa dohodli na parkovisku . Držal som ju za ruku a spoločne sme kráčali k partií chalanov a báb , odkiaľ nám kývali a nahlas kričali ,,Ahojte !“ . Ruksaky mali položené u nohách , fajčili cigarety a medzi sebou kecali .

,,Ahojte no čo ? Pripraveni ste ?“ – Povedal som im motivovane . Mali sme plány že sa spoločne vydáme na dobrodružnú cestu, nevieme kam, nevieme ako pôjdeme . Jednoducho Freestyle jak oči . Vraťo zahasil cigaretu a povedal: „Mám nápad ! Keďže absolútne nevieme kam ideme , navrhujem aby som točil rukou na strany okolo nás , zavriem oči a vy poviete stop , ja sa zastavím a daným smerom sa vydáme čo vy nato ?“ Všetci sme súhlasili tak sa začal točiť . Robili sme si z neho srandu lebo sme ho nechali asi 2 minúty točiť so zavretými očami na parkovisku . Niektorými si ho natočili na instastory ja som sa začal hrozne smiať. Vraťo len tak na nás pozrel nasraný . „Kokoti ! Ideme tam !“ Ukazoval smer na hlavnú stanicu , Jakubovi to nedalo a dodal: „ No to bude kurva dobrodružstvo prespať na stanici !“ Dominika: „ Však pome na stanicu a odtiaľ sadnime na prvý vlak ktorý pôjdeme.“ Max: „Okey spravme to tak ! Ale odfoťme sa na pamiatku .“

Začal som vyťahovať analóg a nastavovať smerom na nás . Celé zoskupenie tam stalo nás slobodných ľudí. Chvíľku som sa pozeral na nich premýšľal . Ako je možné že toľko skvelých ľudí mám pri sebe ? Bude to tým že každý jeden si prešiel svojou minulosťou . Je krásne ako sa vtedy usmievali smerom do objektívu , robilo ma to šťastným a spokojným . Hlavne keď som videl ju ako sa tešila . „Dobre všetci si sadnite alebo sa dajte nejako dokopy aby sme vyzerali civilizovane . Teda aspoň sa tak tvárme !“ Všetci do jedného dali na mňa ten ironický smile ako je emotikon z Fb . V momente som chytil záchvat smiechu a začal bežať k ním . Cvak ! Fotka spravená môžeme ísť . S batožinou sme sa kmásali cez mesto kde sme konečne prišli ku stanici . Prvý vlak bol smer Košice . Súhlasili sme stým že vystúpime na stanici Poprad-Tatry a odtiaľ pôjdeme už nejakým smerom. Pri nastupovaní do vlaku sa Martin extrémnym spôsobom potkol : „ Do piče kurva vyjebané schody !“ Dodal. Bola nás väčšia partia tak sme sa museli nejako popratať do 2 kúpe . V jednom som bol ja , Dominika , Paula , Max , Martin , Natália . V ďalšom bol Vraťo , Jakub , David , Monika , Nina a Maťo. Bolo ešte skoro ráno čiže sme boli na sebe poskladaný a driemali . Z vedľajšieho kúpe som počul ako sa bavia kde pôjdeme a že sú všetci hladný . Veru ako to povedali dostal som chuť na syrové cestoviny . Mal som niečo v batohu ale nemohol som sa pohnúť pretože všetci naokolo spali a boli poskladaný jeden cez druhého . Musel som vydržať pokým nevystúpime a pokúsim sa niečo aspoň zjesť . Zas prišli tie bolesti žalúdka , neviem s čoho to je , behal som po doktoroch všade a furt že to mám zo stresov , moc tomu neverím . No nevadí je čas vystúpiť . Zhodli sme sa všetci že sa zastavíme v najbližšej reštaurácií kde sa najeme spolu.

Čašník: „Dobrý deň čo to bude ?“

Jakub: „ Ja vás prosím syr s hranolkami a sprite .“

Paula: „Palacinky s horúcou čokoládou k tomu kofolu.“

Vraťo: „ To isté čo tuto slečna.“

Ja: „ Ja vás len čaj poprosím nie je mi najlepšie.“

Max: „ Jojo prosím najedz sa aspoň niečo...Ja vás poprosím špagety so syrom.“

Ja: „ ach no dobre. Tak vás poprosím šalát nejaký ktorý tu máte.“

Dominika: „ To isté akurát vás poprosím citronádu.“

David: „ Pivo a dve borovičky !“ – výbuch smiechu a pousmiatie čašníka . „ Čo však len tak na cestu viete ako .“

Natália: „ Ja vás poprosím veľkú pizzu klasika šunka , syr, kukurica dáme si ju s Monikou na poli . A malé kofoly .“

Maťo: „Ja vás len pivo poprosím nič viac.“

Nina: „ Hranolky a kečup.“

Čašník: „ Dobre hneď vám to prinesiem.“

Ako sme tak sedeli za stolom rozoberali sme kde by sme mohli ist alebo ako by sme mohli stráviť pár dni . Ako sme blúdili po mobiloch Jakub našiel zaujímavý článok: „ Počúvajte toto! – Opustený pioniersky tábor od roku 1980 . Dôvod “skrachovania” boli veľké náklady na údržbu  . Tábor sa nachádza hlboko v lese kde je ťažký prístup , nedostanete sa tam pešo ba ani au...“ „ No hádam tam nechcete ísť prespať ! Vy ste už úplne jebnutí ?!“ Dodala naštvaná Paula ktorá veľmi dobre nenávidela takéto nápady . Mala totiž hrozný strach v detstve z opustených miest . Je to dievča ktoré si prežilo pár zážitkov ktoré sa nedajú vysvetliť. Väčšinou to boli tie ako my ich nazývame Paranormálne . Jeden ktorý mi rozprávala ma dostal do veľmi zlých emócií a husacej koži po tele :

Keď som prišla o svoju babku začali sa diať divné veci ktoré som si nevedela vysvetliť no hlavne som sa bála. S babkou som mala veľmi dobrý vzťah , priam fantastický . Boli sme ako dve kamošky ktoré si môžu povedať všetko . No keď som sa dozvedela že skonala v nemocnici na rakovinu žalúdka strašne ma to vzalo . Plakala som noci dni . No nastali taktiež noci ktoré som si nevedela vysvetliť. Keď som došla domov po večeri vonku s kamarátmi a išla som si ľahnúť počula som kroky na chodbe . Myslela som si že sú to paranoidné ozveny v mojej hlave , keďže mam veľký strach z tmy . No ako som si ľahla cítila som chlad v miestnosti . Hýbali sa závesy no schovala som sa pod paplón a snažila to ignorovať so slúchadlami v ušiach . V tom sa na chodbe rozsvietilo a znova zhaslo . počula som ako sa kľučka otvára a ako sa sami od seba otvárajú dvere . Myslela som si ráno že sa mi to snívalo . No ono sa to opakovalo každú noc keď som prišla domov . Už som nevedela čo mám robiť a bola som zúfala. Išla som za vešticou čo vraj dokáže komunikovať z duchmi a podobne tieto srandy . Sadla som si k nej a rozprávala som jej čo sa mi deje doma ako to prebieha a podobne . Ona len pozerala a prikyvovala . Spýtala sa ma že či bol v našej rodine pohreb . Odpovedala som že áno zomrela mi babka nedávno . Ona sa pozrela na mňa a spýtala sa ma : „ Mala vaša stará mama na sebe tmavé kvetinkové šaty v ktorých ste ich pochovali ?“ Zostala som v šoku pretože toho človeka som nepoznala a ani nebola na pohrebe . Odpovedala som že áno mala prečo sa pýtate ? Ona len sa len silno nadýchla a odpovedala : „ Pretože práve stoji za vami a pozerá sa na vás.“

Doteraz si pamätám tie pocity keď mi to povedala bolo to niečo čo ma šokovalo strašne a bol som s toho unesený . Nechcem ani vedieť čo ona v danej chvíli cítila . Ale našťastie už je tu preč sama hovorila že to zmizlo ... Konečne čašník nám postupne nosil jedlo na stôl a my sme sa hurá do toho pustili. Keď sme konečne dojedli bol na čase odísť no stále sme nevedeli kam. Každý jeden sledoval do telefónu a hľadali sme všetko čo sa dá a čo je blízko nás . Padlo pár návrhov no nevedeli sme stále že čo . Nakoniec Monika s Martinom našli nakoniec niečo: „ Počúvajte toto . Opustené chatky ktoré slúžili na prenajatie dodnes chátrajú vo vysokých Tatrách . Je ich 6 no majiteľ ktorý vlastnil tieto chatky sa ich vzdal . Vraj v nich sa diali divné veci . Nachádzajú sa blízko pri lese mierne do kopca . Sú otočené smerom ku lesu zo zadnej časti niesú okná ani dvere...“

Dominika : „ Počkaj ako myslia že sú otočené do lesa ? Nerozumiem .“

Maťo : „ Tiež mi to príde divné . Prečo to neni otočené smerom na pole a príjazdovú cestu ?“

Monika : „Neviem veru aj ohnisko ktoré je spravené je ako keby spravené za chatkami . Proste aha tu mate fotografiu ako to vyzerá .“ (Posúvanie telefónu medzi sebou)

Nina : „ Hmm. Možno to chceli spraviť tak aby nejako nezaujali pozornosť.“

Paula : „ Jak nezaujali pozornosť však to nedáva zmysel . Aj tak by všetci sedeli pri ohnisku ktoré je za chatkami a tam sedeli nie ?“

Max : „ Podľa mňa je to v pohode . A čo myslia tým že sa tam dejú divné veci ?“

Vraťo : „ Píšu tu že videli svetlo , biele postavy a nejaký zvuk niečo ako ozvena či čo.“

David : „ Čo ty vieš možno fetovali keď aj stavali tie chatky a mali halušky kokoti feťácky.“

Ja : „ Ha-ha ! Ty si debil David možno máš pravdu.“

Vraťo: „ No čo ideme teda tam ? Či ste dosraní zas ?“

Jakub : „ No však ideme ježiši ! Keď sme sa tu dotrepali nech je aspoň dobrodružstvo!“

Martin : „ Ale áno ideme zvládneme to ! Však Paula ?“ (Vystrašený výraz Pauli)

Paula : „No však áno teda... Čo už s vami.“

Nakoniec sme boli dohodnutý a zdvíhali si ruksaky stým že už odchádzame . Stáli sme na autobusovej zástavke kde sme čakali na odvoz smerom k danej dedine a odtiaľ do lesa . Vystúpili sme v dedine kde sme sa rozhliadli kade máme vlastné ísť . Dedinka nebola veľká . Bolo vidieť že tu žije ešte komunizmus . Ako keby som sa presunul v čase do tej doby na ktorú sa to podobalo . Jednoduchý obchod kde nakupuje cela dedina . Hneď vedľa obchodu krčma kde sa schádzali miestny robotníci , hospodári a alkoholici . Dedinka stála pri lese a na druhom konci bolo veľké družstvo . Nevedeli sme kam ísť ani koho sa spýtať na cestu . Signál bol vtedy úplne že dovidenia . Mohol som sa pozerať na telefón typu že , Aha mam mobil čo teraz ? No bol mi na dve veci mohol som si sním tak akurát svietiť keď bude tma . Cesta autobusom bola celkom dlhá ako sme čakali . Aj tak chodil dva krát do dňa . Bolo už tak nad večer a zhodnotili sme to tak že je zbytočne teraz sa tlačiť nasilu do lesa . Buď by sme zablúdili alebo rozkladali stany za tmy . Vraťo sa bol prejsť zatiaľ po dedine ci náhodou tu nie je nejaká ubytovňa alebo niečo podobné . Nechcelo sa nám stanovať v dedine pri ceste jak bezdomovci že jo . Baby zatiaľ skočili rýchlo do obchodu kým bol ešte otvorený . Ja s chalanmi sme sa rozdelili že nech tu dvaja zostanú strážiť veci a my pôjdeme sa snažiť popýtať či niekto nevie niečo o tých chatkách . Prišli sme k domčeku kde bol na záhradke deduško ktorý okopával záhradku. Tak sme sa pristavili .

David (cigánsky prízvuk) : „ MORE  Dobrý deň ujo ! Nejaký bicyklík do zberu by sa nenašiel ?!“

Martin : „ Jebe ti ukľudni sa !“

David : „ Čo však trošku humoru do piči !“

Deduško: „ Dobrý deň chlapci čo si prajete ?“ (Úsmev na privítanie)

Max : „ Dobrý mi by sme sa chceli spýtať , či neviete niečo o chatovej oblasti ktorá sa tu blízko nachádza blízko pri dedine ?“ (Deduško zostal sklesnutý ...)

Deduško: „ Chlapci a to prečo tam chcete ísť ?“ 

Ja: „ No vybrali sme sa na taký spoločný výlet a zaujala nás ta oblasť . Že-vraj sa tam dejú divné veci ktoré sprevádzajú svetlo a podobne. Neviete o tom niečo ?“

Deduško : „ Ach... No neviem či by bolo dobré tam ísť zvlášť teraz keď sa stmieva.“(zostali sme zarazený pozerajúc na seba)

David : „ Ako to myslíte ? Či nás chcete len strašiť že BUBUBUUU ?!“

Deduško : „ To nie chalani a ,vlastne , kde chcete dnes spať ?“

Ja: „ No kamarát išiel pozrieť či tu niečo nie je ako penzión alebo ubytovňa na noc .“

Deduško : „ Tu a penzión ?! HA-HA ! Chalani tu sme radi že sme my a nie ešte ubytovňu. Ale ak chcete môžete prespať u nás. Manželka by vám ustlala v detskej mojej vnučky .“

Martin : „ No ale ono je nás o niečo viac je nas 12 .“

Deduško : „ Fú ! Tak jedine žeby sme vám ustlali v kôlni . Alebo si môžete ustlať na záhrade a rozložiť stany .“

Max : „ No čo chalani budeme tu teda ? Aj tak nemáme kam ísť .“

David : „ Čo keď to je nejaký úchyl ? A nás zajebe v noci !“

Ja: „ Nebuď smiešny ! Chudák ledva sa hýbe .“

Martin : „ Ideme za ostatnými oboznámiť a hneď sa vrátime.“ (zamávanie od starčeka)

Keď sme sa vrátili ku batohom za partiou boli naspäť baby aj Vraťo zadychčaný ktorý predtým šliapal do kopca . Sedeli pri ruksakoch a pozerali sa na nás ako sme kráčali k ním .

Vraťo : „ Chalani nič tu nie je hovoril som to už aj babám čo spravíme ?“

David : „ Jožo s Maxom vybavili nocľah u vraha !“

Nina : „ Čo jakého vraha šibe vam ?!“

Martin: „David ja ti už ujebem jednu !“

Jakub: „Nehádajte sa ! Hovorte čo ste zistili ?“

Max: „ No v podstate nič . Ale jedine čo sme vybavili je teda ako David hovoril nocľah u jedného staršieho pána , NIE u nejakého úchyla či čo si to splietal . Prespali by sme u neho na záhrade alebo v kôlni podľa toho kde chcete.“

Dominika : „ No... moc sa mi to nepozdáva ale kde by sme mali teraz ísť o takomto čase ? Nikde nič tu nie je a ja nebudem spať vedľa cesty jak nejaký bezdomovec . Ešte ma prejde na traktore najebaný robotník čo pôjde na tu ich farmu .“

Paula : „ No to je pravda . A keď ste hovorili že je postarší vy hrdinovia by ste nás mali ochrániť nie ?“ (podpichnutie)

Vraťo : „ No ukľudníme sa . Možno tu bude okay .“

Ja : „Natália čo ti je ? Celý deň si nič nepovedala a vyzeráš divne si v poriadku ?“

Natália: „Áno som len , ženské problémy to je všetko.“

Jakub : „ No dobre teda , tak pome berte si veci .“

Skláňali sme sa k ruksakom a začali dvíhať hore . Videl som že sa trasie od zimy , tak som jej obliekol svoju mikinu ktorá jej bola skoro po kolená a mala to ako nočnú košeľu . Vysmiata strapatá mi dala pusu na líce a chytila okolo mojej ruky . Keď sme prišli pred domček čakala nás pani vo dverách . Držala v ruke veľký plech napečených koláčov . Už teraz sme sa pousmiali na seba a vedeli že máme all-inclusive .

Starenka : „ Nevyzúvajte sa deti moje a šup šup do kuchyne !“

Boli sme milo prekvapený aké sme dostali pekné privítanie . Skromný 2 ľudia s jedným psíkom ktorý nás taktiež privítal krútením chvosta a brechaním na Davida .

David: „ Joj ! Dajte ho do pi.. teda dajteho preč !“ (Pritom sa Martin škodoradostne usmial)

Ako sme vošli do kuchynky bola celkom veľká na ten domček a dvoch ľudí . Pomyslel som si že asi majú veľkú rodinu a všetci už žijú vo svojich domčekoch . Posadali sme si k veľkému stolu spotený zničený z cesty . Martin si všimol že starček berie do rúk čapicu a sekerku ktorú mal pri dverách . Ledva sa pre ňu zohol .

Martin : „ No ukážte idem vám stým pomôcť.“

Vraťo : „ Idem s vami !“

O Martinovi môžem povedať že ho vystihuje jedno „Pod tvrdou kôrou sa skrýva mäkké srdce.“ Je to chalan ktorý ma kamennú tvár , vie si spraviť srandu z každého ale aj sám zo seba . Bol to taký vojak ktorého nič nerozhodilo , ale keď sa naštval vedel spraviť druhý černobyľ na zemi . Tak tiež mi pripomína sparťanskú výchovu ktorá skrývala to dobro čo je v ňom . Nebavil sa moc s veľa ľuďmi ale zas mal pri sebe tých verných . Veľa krát mi v živote pomohol a nenechal ma padnúť . Som mu zato vďačný že som mal ho česť ho spoznať a spoločne sním vyrastať na základnej , strednej škole . Bol to taký schovaný dobrák . A viem že by sa na mňa nevysral . Aj keby zabijem niekoho tak to je presne ten typ človeka ktorý povie : „ Kde ho ideme zakopať?“ Videl som ho aj plakať ale to bola situácia kde som ho videl fakt na dne . Samozrejme to dokázal vždy ustáť .

No a kto je vlastne Vraťo ? Chalan ktorým mám taktiež blízko . Či už po emočnej stránke alebo ako sme si vždy vedeli nájsť spolu Deep talk . Neviem prečo ale myslím si , že v minulom živote sme spolu žili v Amerike neďaleko farmy . Mali sme mierne pivné bruška , fajčili Cigarety , jeden druhého navštevoval a chutnali domácu whisky ktorú sme pálili . Chodili na raňajky na svojich starých pickupoch do miestneho podniku kde bolo typické kruhové stoličky a stoly pri okne . Jednoducho chalan čo má veľké srdce aj keď je zjazvené zo všetkých svetových strán .

Zatiaľ čo chalani pomáhali my sme sa pýtali pani či nepotrebuje z niečím pomôcť. Milým tónom povedala že nie je s čím . Na stôl doniesla plech koláčov a zákuskov ktoré sme predtým videli ako sme vchádzali do vnútra . Ach tá vôňa ! Presne tá keď babka robila koláče a ja ako malý chalan som jej chcel pomáhať zo všetkým ale bol som nemotorný , ako doteraz lol. Slnko úplne zapadlo a jediné čo svietilo v miestnosti bola stará žiarovka ktorá trčala zo stropu . Nemala žiadnu krytku nič . Chalani sa dlho neozývali a ja som sa chcel ísť pozrieť či sú v poriadku , zrovna keď som sa postavil už som počul ako šuchajú nohami o podlahu . Plné ruky dreva nasekaného deduško bol úplne šťastný že sa nemusel on stým kyckať . Niektorým sa chcelo už aj driemať najmä babám . Rozhodli sme sa že nakoniec prespíme v kôlni na zemi , nechcelo sa nám rozkladať stany na jednu noc . Ustlali sme si ako sa len dalo aby to bolo pohodlne . Rozložila si karimatku hneď vedľa mňa že sa bojí . Bola zlatá . Ja som sa nemohol uložiť počkal som kým zaspí . Zadriemala na mojej mikine a my sme sa s chalanmi vybrali za starčekom ktorý sedel v záhradne stoličke a pred sebou mal oheň . Pozeral zahladené do neho a fajčil ubalené cigarety . Sadli sme s k nemu všetci chalani . Niektorý k nemu na lavičku iný na zem okolo ohňa .

Max: „ No ... ehm... Mohli by ste nám teda porozprávať ohľadne tej chatovej oblasti čo je to zač ?“

Deduško : „No dobre chlapci porozprávam vám o tom . Istá tato chatová oblasť bola postavená na priestranstve kde sa hrávali deti . Už od môjho veku keď som bol malý sme tam radi behávali . Či už ako chlapci alebo neskôr keď sme vyrástli . Tie chatky sú tam už od nepamäti , prečo sú tak ako sú doteraz nikto nevie . Ale hovorí sa legenda že sa tam stretávali aj iný ... ehm... ľudia ...“

Martin spozornel : „ Ako to ste mysleli ...ehm...ľudia?!“

Deduško: „No stretávala sa tam istá dá sa povedať sekta . Ani nieže sekta ale boli proste jednoducho divný . To ohnisko ktoré tam je postavené postavili oni a nie majiteľ tých chatiek . Pálili pri ňom rôzne predmety , spievali piesne ktoré nikto nevedel čo znamenajú . Všetky tieto historky a príhody s nimi zažil miestny poľovník vedel by vám o tom povedať viac . Len sme sa o tom bavili pri pive keď sme mali obi dvaja po šichte . A taktiež sa tam zjavujú ľudia ktorý sú už po smrti.

Ja: „Po smrti ? Nie sú to bludy hlavy ? Človek si dokáže vytvárať paranoje keď cíti strach .“

Jakub: „ To áno zas takto duchovne nás nemusíte desiť .“

Deduško iba zostal tichšie a zapozeral sa znova do ohňa . Z tmy kôlne sa vynorila postava. Bola to Nina v Martinovej mikine , sadla si za ním jej ruky padli na neho a pritúlila sa k nemu. Martin si ju pritúlil a dal jej pusu na čelo .Nina patrila medzi nežné dievčatá . Tešila sa z maličkosti a hlavne milovala psov . Všade kde sme sa pohli a videla pri bráne psíka , hneď si ho prišla pohladiť cez bránu. Ako si sadla za ním videl som ako v nich horí plameň . Ona tá krehká a on ten čo je tvrdý a bráni ju .

Nina: „Jojo choj za Dominikou , chce aby si bol pri nej ...  bojí sa.“

Ja: „Dobre idem chcel som ísť už ísť za ňou.“

Jakub: „Pome si už ľahnúť som strašne unavený...“

Deduško nám poprial dobrú noc a išiel domov . Ja som kráčal smerom ku kôlni , svietil som si svetlom z mobilu pred sebou a rozmýšľal . Bude dobré tam ísť ? Čo keď sa niečo stane a bude stoho problém ? Môže to dopadnúť fatálne . Alebo sú to len bludy ? Báchorky aby turisti navštevovali dané miesto ? I keď je to tiež variant ale , potom som si uvedomil že to je blbosť , kto by chodil do tohto zapadákova ? Nič tu nie je žiadne turistické miesto ani žiadne stánky aby lákali sem ľudí . Ako som otváral dvere jemne zavŕzgali . Prišiel som za Dominikou a snažil sa k nej uložiť : „No čo ? Ako to vidíš ?“ Povzdychol som si : „ Neviem srdco . Ale ja si myslím že to je vymyslené . Moc tomu neverím ale zároveň sa pýtam sám seba čo je to za miesto ? Neviem ti nato odpovedať len si myslím že budeme s toho miesta sklamaný .“ Pritisla sa ku mne dala mi pusu na líce a pošepkala : „ Uvidíme srdco , dobrú noc .“ „Dobrú noc.“ V miestnosti zostalo ticho a trochu zima . Tma bola nad nami a mne nezostali nič iné ako zadriemať . Taktiež ma napadlo či náhodou tých chatiek nie je majiteľ náhodou ten deduško . Nemusel nám hovoriť pravdu . Lietalo mi v hlave veľa otázok no nakoniec som odišiel do svojho prístavu snov .

KONIEC PRVEJ KAPITOLY