Nesnažme sa o dokonalosť! prijmime svoje chyby a spravme z nich naše prednosti

S kožou na TRH...Deň blbec?

"Hej, mám ich pár za sebou"... ráno vstanem ľavou nohou, rozumej o hodinku neskôr ako ma moje tolerantné dievčatá nechajú dospať ťažšiu noc, kedy nebežím maratón, len dojčím svoje dieťa na požiadanie...s láskou, v jednej posteli, na pol oka prižmúrené, na pol oka snívam....ale aj tak. Skrátka, budím sa.

"Máaaami, poď už hore!" ma zobúdza .... a to naozaj si uvedomujem ich obrovskú tolerantnosť, lásku a mierumilovnosť, s ktorou mi dovolia si dať ešte ranný spánok v alfa hladine :)

Trielim do kuchyne... ku "koťogu" ...kávu, inak ako čerstvo zomletú, prekvapkanú, v tomto zázraku už neprijímam, respektíve mi nedodá potrebné grády. Snažím sa po vypití šálky byť vnímavejšia a zachytiť každú z požiadaviek našich princezien...dnes však to od rána robím akosi inak....s nechuťou. A vôbec ..nejde ani o potreby iných, skrátka si tak nejak vadím sama :) poznáte to, že?

Nič to, hovorím si "snáď sa to časom spraví"....ale ono sa to akosi proste nedeje. Vznikajú nové a nové situácie, ako naschvál práve dnes, keď sa cítim podráždenejšia ako obvykle. A musím ich riešiť, respektíve nemusím, ale opakujú sa tak často, že moja pozornosť je nevyhnutná. Predýchávam....

A neskôr mi to dôjde plne...proste to PRIJMI. Dnes je ten deň, kedy nebudeš sršať optimizmom, nebudeš perfektnou animátorkou svojich detí, ale len "obyčajnou" matkou, so svojimi vlastnými "potiažami" a ix krát vyslovujúcu vetu: "decká, prepáčte, dnes som nemožná, naozaj sa dnes neviem ovládnuť. nemám chuť sa hrať a cítim sa dosť nervózna. Skúste prosím brať na to ohľad a rešpektovať moje dni. "

Na nejaký čas to funguje, avšak deti sú mega vnímavé a nacítia vždy všetko krásne...aj môj deň blbec :) a akoby bumerangom sa mi zas vráti odpoveď v podobe zrkadlenia mojich pocitov.

Nevadí....prijímam ich. Nie som dokonalá ani náhodou a skrátka cítim sa mizerne. To je fakt. Nič viac, nič menej.

Zajtra opäť vyjde slnko...a treba veriť, že bude svietiť jasnejšie do našich sŕdc, že zostaneme bdelí vo vedomom žití okamihu a uvedomíme si pravú podstatu bytia, a to. že sme svetlom, aj tmou... že život je jeden veľký kolotoč, kedy, ak dlho predtým lietaš, môže sa stať, že proste klesneš, alebo rovno padneš. Na hubu. Alebo na zadok :) to je jedno. Hlavne, že je život tak krásne rôznorodý.

A viete, čo je ten najväčší "paradox"? V deň blbec dostanem asi najviac lichôtok od mojej staršej už 4- ročnej lásky, že. "aj tak ma najviac na svete miluje, a že aj keď máme ťažší deň aj tak vie, že ma ľúbi" ... a neustále sa ma pýta, či som šťastná.... "jasné, že som!"... však máme všetKého dostatok. Len skrátka prijímam aj svoje tiene, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou žitia života v rovnováhe a ĎAKUJEM AJ ZA NE!

Kľúčom je PRIJATIE...nič viac, nič menej.