Niekedy dáva zmysel to, čo ti najprv zmysel vôbec nedávalo #skorerannevstavanie

Niekedy tie najlepšie veci jednoducho vznikajú z momentu, ktorý nie je najideálnejší.

Neviem či ste si niekedy spomenuli na deň, ktorý nastal pred tým všetkým keď sa vám začalo dariť, veci vychádzali podľa vašich plánov a jednoducho ste cítili, ten zvláštny pocit zadosťučinenia a radosti.

Pamätám si ako som kolegyni vravela, že od zajtra skúšam do svojho života zaviesť novú rutinu, ktorá by mohla dať trošku môjmu fungovaniu istú formu a režim. Upratať to čo sa mi už dlhšie nepáčilo. „Začnem vstávať každé ráno o šiestej,“ povedala som a videla som v jej očiach to prekvapenie, pobavenie ale aj záujem, ako dlho mi toto zase vydrží.

Samozrejme neprišlo to priamo z mojej hlavy, ale inšpirovala som sa náhodnou youtuberkou, neviem ani odkiaľ. Celý ten nápad istého režimu, predstavoval všetko to čím som nebola. Ak by som mohla tak svoju posteľ, perinu a všetkých šesť vankúšov by som si zobrala na pustý ostrov, vydala sa za nich a založila nové náboženstvo uctievajúce spánok, ako hlavnú cestu spasenia. Jednoducho spánok a snívanie, predstava dokonalého odpočinku a čas strávený v posteli boli moja dokonalá predstava „efektívneho“ času. Nikdy som nemala problém so spánkom a bola som hrdá na to, a ešte aj som, že sa mi dokáže snívať. Malo ľudí čo poznám si dokáže navodiť také sny, ako ja. Čista krajina Fantázia.

Ale späť k tomu čo bolo ďalej, keď som povedala tu zázračnú vetu, ktorá mala zmeniť moje fungovanie. Deň prebehol ako každý iný – stres, veľa v práci, pindy na kohokoľvek, zima, vietor a ten hnusný sneh. Prečo musí v zime snežiť?

Až kým mi neprišla správa od mami. „Podala si si žiadosť o daň za byt?“ Neriešila som to, lebo v týchto slovách som si ja prečítala, či som už riešila daňový bonus z hypotéky, ktoré som brala minulý rok. Ako jednoducho vzniká komunikačný šum. Kto to nevie a zabudol rovnako ako ja, tak do 31.1.2019 treba požiadať na Magistráte, u nás sa mu hovorí aj Biely dom, o daň za byt, ktorú si potom pekne zaplatíte niekedy v marci, maji? No zase neviem, ale zistím. Veď mi to aj tak pripomenú šekom. Na to štát nikdy nezabúda.

A nastal stres, panika, výčitky. Máte to tak aj vy? Ja sa na tom snažím pracovať, ale väčšinou sa doslova „poseriem“ ak ide o nejaké úradničiny. Čakajú ma dlhé rady, výčitky pani za okienkom „prečo tak neskoro?“. A ja som už mala sama pre sebe v hlave pripravené odpovede. To akože vážne. „Vite bola som na služobnej ceste, bola som chorá, a čo Vás to vlastne zaujíma“.

V niektorých prípadoch som totálne nad vecou, ale to sa jedná väčšinou o oblasti, v ktorých som si istá, že nezlyhám. Tu mi hrozilo zlyhanie 5 dni pred termínom uzávierky, a nebola som si istá, či to zvládnem. Áno bolo 25.1. piatok a ja som sa rozhodla, že tento deň ešte pred prácou pôjdem do Bieleho domu a vybavím to. S výčitkami či bez, ale nezlyhám. Veď som si povedala, že chcem skôr vstávať. Ideálnejší čas som si na prúser ani nemohla priať. Nemáš sa zle, je to len dobrá životná skúsenosť.

Večer pred spaním som sa nebriefovala všetko čo potrebujem vyplniť v daňovom, kedy mi ide električka, aby som bola na mieste presne ako sa otvoria dvere na úrad, zbalila som si dokumenty a dokonca aj notebook so stiahnutým návodom, ako také priznanie vypísať a pre istotu aj so stiahnutým daňovým priznaním, ak by som ho potrebovala niekde vytlačiť, lebo ani neviem, či mi ho tam dajú. Dokonale negatívna, ale pripravená na všetko.

6:00 budík. Verte celkom inak sa vstáva keď musíte riešiť niečo vážne. Ale toto ráno bolo iné. Vonku tma a ja som mala 2 hodiny, kým otvoria ten pekelný úrad. Toto ráno bolo čarovne. Nebola som unavená, keď som si povedala, že s touto rutinou sa spája samozrejme aj skorší spánok, tak som o deviatej zaľahla. Áno ja, tá čo ponocuje a prípadne aj zaspí pri rozpozeranom filme a zapnutej nočnej lampe. Pobalená a nabombená energiou, som sa vybrala v ústrety elektirčke, ktorá síce nebola zvaná túžba, ale bola mojím pojítkom medzi splnením misie a zlyhaním. Vonku ani nebola taká zima ako ostatné januárové dni. Bod pre mňa.

Na Magistráte som to už poznala, keďže som tam už v lete bola, ale aj tak som sa potrebovala uistiť, pri ktorom okienku sa riešia dane za byt, a opýtala som sa pani pri informačnom pulte. „Okienko číslo 1.“ znela odpoveď. Och. Jedno okienko a minimálne desať ľudí skláňajúcich sa nad svojimi papiermi a pani pri okienku číslo 1, ktorej pani úradníčka s kalkulačkou pomáhala rátať ani neviem čo. Ale vyzeralo to na dlho. Tak keďže som im nechcela rušiť kruhy, tak som sa opýtala pána, ktorý pracne vypisoval svoje žlté tlačivo, že odkiaľ ho má. „Choďte do dverí číslo 9“. No super, tak to je výborne. Za opýtanie naozaj nikdy nič nedáte a väčšinou práve získate. Z dverí číslo 9 som vyšla s presným tlačivom pre mňa a ešte aj s informáciou, že daň za byt sa dá vlastne riešiť v okienkach číslo 1 až 5. Dokonalé.

Vypísala som si svoje tlačivo. Čím som si nebola istá som vynechala, pristúpila k okienku, požiadala pani o pomoc a s potvrdeným tlačivom pre mňa, som do polhodiny odchádzala.

V ten deň som pred prácou ešte stihla zájsť do banky, požiadať si o daňový bonus za hypotéku, nakúpiť si v potravinách, v ktorých som nebola už pár mesiacov, a prísť do práce s polhodinovou rezervou, a prejsť sa trasou, ktorou som do práce chodila asi rok a pol, kým som si kúpila byt a presťahovala sa. Nostalgia.

Keď zo mňa v práci to všetko opadlo a vedela som koľko som toho postíhala a aká som bola efektívna, necítila som vyčerpanie, ale práve neskutočnú zásobu energie a dobrej nálady.

Bola som vďačná aj za to „zlé“ alebo negatívne čo som si dokázala nehromadiť v predstavách, pretože inak by som neverila, že ranné vstávanie a pár dňový daňový deadline, mi môžu dodať toľko radosti a energie v jednom.

Nemáš sa zle, je to len dobrá životná skúsenosť. Všetko na prvý pohľad zlé je na niečo dobré a niekedy dáva jednoducho zmysel to, čo Vám najprv zmysel vôbec nedávalo. #skorerannevstavanie