PsychoPATH

Príbeh je fikcia,ktorá je písaná amatérskym autorom. Len tak z nudy. Nie je to žiadne propagovanie reklamy ,či ukradnuté z internetu. Príbeh nie je nič pre slabé povahy.

Krvavá vôňa

Sychravá tmavá noc menila chodníky mesta na mláky,lampy svietili cez tmavé šero a nádych syčavej pary kanála naháňal hrôzu.

Počul som ,ako sa blíži mojim smerom zvuk klopkajúcich topánok,ktoré sa jemne odierali o chladnúci sa mokrý asfalt. Z popod svetla sa vynoril pohľad nádherných očí a tvárou hebkou na pohľad. Usmial som sa a pozdravil okoloidúcu ženu,ktorá mala postavu ako z filmu. Moje široké ramená boli priamo v úzkej uličke nezdolateľné. Letmo sme sa dotkli. Doteraz si vybavujem jej modré oči a jemné hnedé vlasy. A jej hlas pri tom ,keď mi popriala príjemný večer. Odvrátila pohľad a na moje slová,azda by sa dal spríjemniť jej prítomnosťou mi odvetila nie. Pri mojom vzdychu sa za mnou ešte raz už nie s úsmevom otočila pohľadom ,ktorý zmenil jej čaro na strach. Zašla za roh ulice do stredu parku na štrkový chodník. Počul som, ako sa jej topánky zadierajú medzi štrk a chodí sa jej ťažko. Pamätám si veľmi dobre,keď som vyťahoval z pravého vrecka koženej bundy zapalovač a cigaretu. Prejdením prsta som zapálil oheň a priložil ho k ústam už vtedy rozpaľujúcej cigarety. Lákala ma vôňa,ktorá sa za ňou šírila po uličke. Bolo to pár krokov,kým sa moje nohy dotkli štrkoviska. Videl som v obryse tieňu diaľky ,ako si dáva dole topánky a beží.

Ešte teraz lapem po dychu. Kým som ju zrazil na zem som musel zabehnúť niekoľko desiatok metrov. Bola nádherná. Jej hlava žiarila v odraze svetla a krv, čo jej stekala z rozbitej hlavy cez líce dole pomaly schla. Vzal som ju do náruče a odniesol do bezpečia. Tu sa bude cítiť dobre. Prešlo už niekoľko hodín a jej nehybné telo ležalo v kúte zatuchnutej pivnice. Ruky som jej zviazal starým ,benzínom natuchnutým lanom o v stene pribetónovanú tyč.

Priniesol som jej nové, čisté šaty. Tie jej boli špinavé od hliny a roztrhané po páde,ktorý zdolala. Mala hebkú pokožku a jej vlasy mali voňavý nádych levandulí. Nemôžem na ňu prestať myslieť. Zvesil som jej z tela všetky šperky a položil ich na malý drevený stolík,na ktorom vedľa mala položené šaty. Pomaly sa zobúdzala a otvárala oči s bolesťou hlavy. Jej reakcia bola akceptovateľná,veď nebola vo svojom prostredí a strach,ktorý prevládal v jej žilách bol nadovšetko priťažlivý. Jej nahé telo ležalo na obyčajnej deke a to preto,aby ju nedráždila chladná zem. Roztrepaný ustráchaný dych,ktorý mala bol počuť až do vedľajšej miestnosti,kde som bol. Po chvíli záchvatu a panického strachu začala plakať. Kričala. Ja nemám rád krik. Priam ho neznášam! ,,Buď už ticho!" Zakričal som z vedľajšej miestnosti rozzúreným hlasom. Nastalo ticho,ktoré prerušoval hlasný dych a tŕpnúci plač. Sadol som si na gauč a obul si topánky. Bola vydesená,dezorientovaná a v šoku. Postavil som sa a šiel cez tmavú chodbu priamo k nej. Moja tvár sa vynorila z tmy do odrazu jej modrých ustráchaných očí. Ostal som stáť. Pozeral som na jej nahé telo a na jej pohľad,ktorý ma vraždil. ,,Ako sa voláš?" Opýtal som sa kľudným hlasom a kráčal som pomaly k nej. Neodpovedala,len začala silno dychčať. ,,Bojíš sa ma?" Opýtal som sa jej znovu otázkou,na ktorú mi začala pritakávať. Po pár krokoch som stál nad jej nádherným telom. Hlavu mala sklonenú a klepala sa od strachu. Prikrčil som sa k nej a začal ju hladiť po vlasoch. Pramene dlhých vlasov jej zakrývali tvár. Plakala ,no to ma neodradilo k tomu,aby som prestal. Postupoval som rukou ku koncu prameňov a začal hladiť jej nádherné telo. Mykla sebou dozadu. Ostal som zaskočený,myslel som,že sa jej to páči. Myslel som,že ju upokojím pohladením. ,,Ty nevďačná suka!" Zakričal som po nej a udrel ju rukou po tvári. Padla na zem. Odstrčil som ju nohou a nahnevaný som začal kričať. ,,Ty sa ma bojíš?!" Stále som v amoku zúrivosti kričal. V rýchlosti som odkráčal do náraďovne. Silno vzlykala a jej plač bolo počuť až ku mne. Vydával som zvuky zúrivosti a hádzal so všetkým,čo mi prišlo pod ruky. Po chvíli som prestal. Ucítil som trpkú bolesť ruky,ktorú som si porezal dosť hlboko na predlaktí v zápale nervov o niečo ostré. Nevnímal som okolitý svet,len som pomaly kráčal naspäť k nej. Krv mi stekala ku končekom prstov a kvapkala po betónovej dlážke. ,,Ach,vidíš čo si spôsobila?" S kľudom a ťažkým dychom som sa jej opýtal. Sedela schúlená v kúte priviazaná o železnú tyč a pozerala na mňa s tým večne očakávajúcim strachom. Otočil som sa a šiel do tmavej miestnosti,kde som ležal,kým sa zobudila. Prešla nejaká chvíľa ,kým som si ranu zašil a ošetril. Stále,celú tú dobu som počul jej nevinný plač a snahu sa dostať preč. Neviem o čo jej išlo,prichádzal som pomaly do miestnosti,kde sa nachádzala. Keď ma zbadala rýchlo sa natlačila do kúta a schúlila sa od strachu. Zastavil som v strede izby a pozeral na ňu. Trvalo to niekoľko minút,kým som prestal. ,,Ako sa voláš?" Pýtal som sa a kráčal k nej. ,,Daniela." Odvetila koktavo a pozrela mi očí. Cítil som strach z jej strany tak silný,že ničila moju túžbu po nej. ,,Tak pozrime,už som si myslel,že si zabudla rozprávať Daniela." Sadol som si na drevenú stoličku oproti nej. ,,Máš hlad?" Opýtal som sa a dúfal som,že mi odpovie áno. ,,Prečo som tu?" Spýtala sa ma na otázku otázkou. Postavil som sa tak prudko,že spadla stolička a vyľakane mi odpovedala.,,Nie,nemám hlad." Nevďačná, povyšenecká šlapka. Toto jej nedarujem. Bez slov som nad ňou stál a myšlienky mi behali hlavou ako splašené kone. Odišiel som späť do izby,kde som spával. Vzal som kľúče a dal si ich do vrecka. Následne som šiel do náraďovne,vzal ťažkú oceľovú guľu s reťazou. ,,Nie,nie prosím." Doteraz mám tie slová v hlave. Hodil som ju vedľa nej ,chytil ju za vlasy a prehodil jej reťaz okolo krku. Poistil som ju zámkom a nechal ju vysieť. Jej ruky boli krvavé od dlho a silno zviazaného povrazu,ktorý ju zarezával stále hlbšie. Hlavu nemohla dvihnúť vďaka guli a reťazi na jej krku. Znovu sa rozplakala. Tento krát od zúfalstva a bolesti predpokladám. Zobral som si kabát,ktorý bol položený vedľa jej šiat a šiel ku schodom,ktoré viedli von z pivnice. ,,Dúfam,že máš rada tmu a myši,lebo túto noc tu na nič iné nárok mať nebudeš." Zasmial som sa a zhasol. Odkráčal som po starých drevených schodoch von z pivnice. Zatvoril som dvere a zamkol na dva krát.