Pestrofarebné Mexiko (part 2)-25 vecí, ktoré treba zažiť na ceste Mexikom

PUERTO ESCONDIDO

Deň deviaty (Hola Puerto)

Na deviaty deň prichádzame do raja pre surferov. Vysadáme z taxíka pred Spanish language school, kde nás vyzdvihuje hostiteľ- Austrálčan Josh, ktorý už dáku tú dobu prebýva v Puerto Escondido. Piesok je o niečo belší, no vlny sú značne vyššie ako v Zipolite. ,,Hm, tu sa asi, len tak halabala, hádzať do vĺn nebudeme,”pomyslím si.

Ideme na obed, za bohatú porciu platíme každá asi 3 eurá. Spoznávame tu miestu špecialitu- 1. Surfer’s breakfast, tieto raňajky majú bezpochyby aspoň 3000 kalórií. V ten deň, ako aj tie nasledujúce, využívame prepravu taxíkmi, sú lacné a bezpečné, a keď minieš jeden, je to v pohode, lebo spoza rohu sa už valí ďalší.

V podvečer sa poprvýkrát dívame na miestny 2. západ slnka . Ten západ slnka, je neskutočne krásny. Slnko sa doslova utápa v oceáne za horizontom. Vedela by som sa naň dívať 365 dní v roku a viem, žeby ma určite neomrzel.

Deň desiaty (keď sa slnko utopí)

V Puerto Escondido sme rýchlo zistili, že kúpanie sa nebude také ľahké, a tak sme sa limitovali na vypekanie sa na slnku. Super bolo, že po objednaní si akéhokoľvek nápoja z plážového baru, sme sa mohli zložiť na 3. veľké plážové ležadlá, respektíve skôr by sa dali nazvať posteľami, kde sa ležalo kráľovsky.

Zisťujeme, že za v prepočte asi 30 centov, sa dá u miestnych street predajcov kúpiť 4. čerstvý kokos, ktorý ti sami otvoria a ty si už len užívaš osviežujúcu chuť kokosového mlieka.

Hneď na druhý deň sa nám podarilo stratiť kľúče od ubytovania. Josh bol s tým v pohode, priniesol nám nové a dokonca hovorí. ,,Dievčatá, ak si chcete poriadne užiť západ slnka, choďte na strechu, je tam prichystaný rebrík, vzadu v záhrade.” Titulná foto zachytáva daný moment.

Západy slnka v Puerte Escondide boli jedna paráda. Zopár nás ešte počas nášho pobytu čakalo, každý jeden mal svoje čaro a bol vskutku nezabudnuteľný. Večer zakončujeme v miestnej 5. pizza reštaurácii na promenáde a dávame si pizzu. Páči sa mi, že namiesto klasických stoličiek sú pri stole povešané hojdalky, tak sa teda hojdáme a pučíme do hlavy. :-)

Deň jedenásty (pláž, nachos a sklenené flaše)

Na jedenásty deň nás Anita berie na miestnu top pláž s názvom 6. La Playa Carrizalillo. Asi po pol hodinke schádzame po mnohopočetných schodoch k tejto nádhere. Zlatistý piesok, lehátka zadarmo, pozvoľný prístup do mora, viac nám k šťastiu nič nechýba. Po nejakej tej hodinke sa na pláž dovalí asi miestna sedem členná rodina. Nikto z nich nemá na sebe plavky, ale všetci sa idú okúpať v tričkách a kraťasoch. Pýtam sa Anity, či je to dáka miesta kultúra. Vraví, že ani nie, až “na niektoré prípady”. O krátku chvíľu neskôr otec rodiny vyťahuje z batohu pivá, jedno otvára sebe a druhé podáva svojmu sotva 12 ročnému synovi, už sa radšej ani nepýtam :-)

Ku večeru sa presúvame na pláž blízko centra a užívame si západ slnka priamo z pláže. Naše ďalšie kroky vedú do centra, konkrétne do podniku 7. Black Velvet fish, taco& beer. Tak si objednávame mega porciu nachos so salsou, zapekaným syrom a fricholes. Keďže je to nás posledný večer pred odletom späť do Mexico city, využívame čas a kľučkujeme si cestu pomedzi predajcov so suvenírmi.

Čo ma v ten večer zaujme na jednej stavbe, je oplotenie. Miesto ostnatého drôtu, prípadne špicatých hrotov, ktoré nájdeme u nás na ochranu pred zlodejmi, sa na vyvýšenom múriku, miesto toho, nachádzajú 8. rozbité sklenené fľaše, naskladané v jednom rade, pekne jedna vedľa druhej.

Deň dvanásty (pes a náhrdelník)

Pred nami je posledný deň v Puerto Escondido. Na raňajky vyrážame na miestu mini promenádu, kde sa nachádzajú kaviarničky, puby a reštaurácie, kde drvivá väčšina majiteľov tvoria prisťahovalci/surferi z USA, Kanady, či Austrálie a miestna atmosféra ich pohltila natoľko, že sa tu rozhodli zostať natrvalo a otvoriť si popri tom svoj malý biznis.

Nezabúdame si na raňajky dať miestu špecialitu 9. Tlayudas, jedná sa o plnenú preloženú tortillu, opečenú z oboch strán, ktorá je typická pre mexickú oblasť Oaxaca, pod ktorú spadá aj Puerto Escondido.

V Puerto Escondido sa nachádza kopec opustených psíkov, ktorí sa motajú po okolí. Buď sú opustení, alebo len vyrážajú na voľný špacír. Najrozkošnejší z nich bol 10. psík s náhrdelníkom z titulnej fotky.

Aby sme ešte trochu využili čas, tak si ideme s Ani zabehať popri pláži, len tak, po piesku a naboso.

Už nás čaká len turbulentná jazda lietadlom, ktorá už ale prebieha o poznanie lepšie ako naposledy.

Na letisku v Mexico city nás čaká Anitin otec, vezieme sa priamo do Puebli a asi o dve hodiny neskôr sme pred Anitiným domom, kde nás už víta aj jej mamka. Na záver večera si ešte doprajeme miestnu špecialitu 11. Tortu, čo je niečo ako náš hamburger a prvýkrát chutnám papričky 12. Chipotle, nebíčko v papuľke.

PUEBLA

Deňtrinásty (Puebla je hej)

Na trinásty deň sa motáme v centre. Historické centrum Puebly je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Národná kuchyňa tohto mesta je veľmi pestrá a priamo odtiaľ pochádza známe tradičné jedlo, známe po celom Mexiku, 13. Mole Poblano, ktorého základom je čokoládová čili omáčka a jej súčasťou je cca 15-20 ingrediencií.

14. The Cathedral of Puebla má údajne najvyššie veže na celom americkom kontinente a nachádza sa v nej zbierka významných umeleckých diel. V neposlednom rade odtiaľ pochádza takzvaná 15. talavera, jedná sa o keramiku, ktorá prezentuje výjavy z mexického folklóru a zdobia sa ňou obkladačky, vázy, taniere a rôzne iné predmety.

V meste stretávame 16. Mariachi, to sú hudobníci oblečený v národných krojoch, ktoré hrajú typické mexické piesne. Sú obkolesení davom ľudí, ktorý spievajú a tancujú na ulici, všade naokolo panuje uvoľnená atmosféra.

Deň štrnásty (nie je tequila ako tequila)

Dnešný deň Anita pracuje, tak so Slávkou využívame čas a ideme sa motať po miestnom majestátnom nákupnom centre. Asi po 4 hodinách motkania sa, ideme domov a v podvečer nás čaká párty u Anitiných kamošov.

Hviezdou večera je 17. mezcal, pre mňa, dovtedy nepoznaný nápoj. Dozvedám sa, že tequila a mezcal sú si podobné, s tým rozdielom, že mezcal sa vyrába z približne 30 rôznych druhov agáve, avšak tequila sa, ako je určené zákonom, smie vyrábať len z jedného druhu agáve. Druhým zaujímavým faktom bolo, že práve mezcal má v sebe “červíka“, ktorého nazývajú “gusano”, nie tequila.

Po párty si treba ísť niekam “zatrsať” a tak napokon končíme v miestom 18. Irish pube s live hudbou. Spevák dáva jeden rockový vypalovák za druhým, a tak spievame a tancujeme do ošálenia sa, jednoducho “like there is no tomorrow” :-).

Deň pätnásty (najväčšia pyramída sveta, ktorú ani nevidno)

V tento deň sa chystáme navštíviť Anitinu babku. Nielenže na nás čaká čerstvý 19. džús z papáje, ale babkina pomocníčka nám servíruje 20. ručne robené tortilly, ktoré upečie na kamennej okrúhlej piecke, až pokiaľ sa nezačnú trochu nadúvať, a potom ich plníme mäsom, zeleninou, koriandrom a netreba to zabudnúť pokropiť limetkou alebo aj dvomi.

Dnes máme v pláne navštíviť 21. Veľkú pyramídu v Cholule pod názvom Tlachihualtepetl. Táto pyramída je rozlohou najväčšou pyramídou na svete, ktorá je plošne väčšia ako Veľká pyramída v Gíze.

To, že ju nevidno, je spôsobené tým, lebo je celá obrastená trávou a stromami a na samotnom vrchole sa týči 24. kláštor, ktorý by sme na vrchole pyramídy, za normálnych okolností, určite nehľadali. Ten bol postavený až v 16. storočí po vpáde Španielov.

Ešte pred samotným vstupom vidíme naokolo postávať predajcov, ktorí ponúkajú turistom miestu špecialitu- 23. chapulines, čo značí ,pražené lúčne koníky. Dívame sa na to, pozeráme jedna na druhú, ale žiadna nenaberie odvahu “na koštovku”.

V okolí pyramídy je archeologický komplex, sú tu umiestnené vykopávky,nájdené vo vnútri samotnej pyramídy alebo v jej okolí. Po prehliadke zbadáme v diaľke vysoký stĺp, kde sa húževnato štverajú štyria muži a jeden malý chlapček. Anita nám vraví, že sa jedná o tradičný indiánsky tanec s názvom 24. danza de los Voladores, a teda tanec letcov. Pôvodne bol tanec určený na udobrenie si bohov v období sucha. Dnes sa prezentuje ako pozostatok kultúrneho dedičstva. Sledujeme ako jeden z mužov zostáva na vrchole, trúbi na hudobný nástroj, ktorý sa ponáša na trúbku a zvyšní muži sa, zavesení za nohu, krúživými pohybmi okolo stĺpa, klesajú pozvoľne ku zemi.

Deň šestnásty a sedemnásty (ako sme pagáče na Floridu pašovali)

Posledné dva dni už len relaxujeme, pozeráme filmy, trávime čas s Anitinou rodinou a túlame sa po centre Puebly.

Krysovi sa chceme revanšovať za jeho pohostinnosť, a za to že uňho budeme bývať ešte najbližšie štyri dni, nás napadá idea, napiecť mu pagáče. Posledný deň v Mexiku sa teda venujeme pečeniu.

Kedže v Mexiku nenachádzame naše tradičné škvarky, kupujeme v obchode 25. chicharrón, ináč povedané, praženú prasačiu kožu spolu s tukom. Cesto na pagáče sa výrazne ponáša na naše klasické pagáčové cesto a konečný výsledok je aj chuťovo dosť blízky slovenskej verzii.

Večer sa presúvame do Mexiko city, kde nás čaká skorý ranný let na Floridu. Na kontrole tŕpneme spolu s pagáčmi v Slávkinom ruksaku. Tam nám pracovník letiska zdeluje: ,,you guys are free to go,”takže pagáče poľahky ‘‘have reached their final destination“. :-)

Sme teda na Floride, ale o tom až nabudúce.