Nechcem nič cítiť ani vidieť...

Často niečo nevidím, hoci je to hneď predomnou. Stáva sa mi to preto, lebo sa nepozerám na veci priamo. Hľadám za všetkým niečo zložité. Hľadám ťažšiu cestu, lebo tá ľahšia je "príliš primitívna". Očakávam od všetkého a všetkých viac, a potom sa sklamem. Nenájdem to, čo som hľadala a stratím všetku nádej. Vtedy sa cítim úplne na dne a len málo čo ma dokáže vrátiť do normálu. Nie som schopná existovať.

Každého zrazu nenávidím a všetko mi je jedno. Vtedy prichádzam do stavu, kedy som prázdna. Bez pocitov, bez nádeje, bez všetkého. Ako bábka. Maličkosti ako naivita či nepozornosť ma dovedú k stavu, kedy som "nedostupná". Stačí mi jedna veta a plačem. V niektorých veciach som vraj príliš citlivá. Ja si však myslím, že keď človek plače, nie je citlivý. Myslím si, že toho naňho bolo len priveľa, a zrazu vybuchol. Samej sa mi to stáva. Táto situácia mi pripomína keď si sporíš peniaze do prasiatka. Neberieš veci vážne, a všetky pocity si v sebe uzamkneš, pričom kľúč odhodíš. Keď si preplený, stačí maličkosť a kľúč už nebudeš musieť hľadať. Nebudeš mať totiž čo odomknúť a zamknúť. Pokladničku preplníš a praskne. Vybuchol si. Plačeš, kričíš, reveš, ričíš. Si hysterický a nerozmýšľaš. Po dlhšom čase, si zase kúpiš ďalšiu pokladničku no tá na konci znova pukne alebo ju budeš musieť rozbiť. Ocitol si sa v kolotoči.

Deje sa ti to častejšie a častejšie. Zrazu pauza, a znova. Bude to ešte horšie. Každou pauzou sa to stupňuje. Nikdy z toho kolotoča nevystúpiš, pokiaľ ho sám nezastavíš. Ak sa ti to nepodarí, raz bude neskoro. Už ti nič nepomôže, už nebudeš mať toľko peňazí na kúpu novej pokladničky a peniaze, ktoré ti ostali sa rozsypú. Úplne ťa zavalia. Nezvládneš to, a to môže byť tvoj koniec. Nebudeš sa môcť nadýchnuť a zo strachu že umrieš sa budeš zadúšať plačom. Zadusíš sa. Tvoje pocity a myšlienky, ktoré si si poctivo ukrýval a chránil aby ti nikto neublížil ťa zničili. Prasiatko sa rozbilo a nebolo nahradené. Bolo zabudnuté.

Zdroje: https://unsplash.com/