Lístky na futbal, ktoré zmenili môj život

Písal sa august 2010 a slovenský futbalový klub MŠK Žilina bojoval o postup do skupinovej fázy Ligy majstrov. Pre tých, čo sledujú šport pomenej, Liga majstrov je najsledovanejšia futbalová klubová súťaž na svete. Jednoducho, prestížna záležitosť. Žilinčanom stačilo vyradiť v poslednom kvalifikačnom kole českého šampióna Spartu Praha. Nakoniec sa to podarilo, žlto – zelení milionárov z metropoly Českej republiky dvakrát zdolali a postúpili medzi 32 najlepších klubov v Európe. Ja som mal v tom čase trinásť rokov a všetko som sledoval so zatajeným dychom na dovolenke v Taliansku. O niekoľko dní na to bol na programe žreb, ktorý rozhodol, že Žilinčania v skupine Ligy majstrov nastúpia proti ruskému klubu Spartak Moskva, francúzskemu Marseille a anglickej Chelsea. Futbal som sledoval, ale ani jeden z týchto klubov som príliš v láske nemal. Pamätám si na titulok v slovenských novinách, ktoré sa ku mne dostali, keď som prišiel späť domov – PRÍDE CHELSEA. Neviem prečo, ale vyvolalo to vo mne veľmi zvláštny pocit. Zaujalo ma to.

Následne sa v médiách objavili informácie o tom, koľko stoja jednotlivé vstupenky do Žiliny. Samozrejme, lístky na Chelsea boli najdrahšie a bolo prakticky nereálne sa k nim dostať. Okrem toho, na slovenské pomery boli veľmi predražené a celý proces sprevádzali bojkoty fanúšikov a množstvo vyjadrení v televízii či na Facebooku, ktoré okolo jedného z najväčších zápasov v žilinskej histórii vytvárali negatívnu energiu. Mňa osobne k futbalu priviedol otec, pričom prvý futbalový zápas som videl na vlastné oči v roku 2007, keď práve Žilina porazila v rámci slovenskej ligy Artmediu Petržalka. Je to už jedenásť rokov, ale stále si pamätám, že jeden lístok stál 120 korún, Žilinčania vyhrali 1:0, a že jediný gól dal v 73.minúte Peter Štyvar. Skutočne to mám dodnes uložené v pamäti. Skrátka, chceli sme s otcom byť súčasťou Ligy majstrov, ktorá sa mala hrať necelých tridsať kilometrov od Martina, z ktorého pochádzame.

Mal som síce 13 rokov, ale nebol som naivný. Vstupenky boli predražené, nedalo sa k nim dostať a ani po hodinách preklikávania na rôznych weboch nenastal v tomto ohľade žiaden progres. Dobre, na zápas Žilina – Chelsea sa nedostaneme, nič sa nedeje, veď aj tak ich nemáme radi. Plynuli dni a zápas sa blížil. V tom mi zazvonil telefón, v ktorom sa ozvala moja mamina s tým, že jej v Žiline pracujúca kolegyňa nám vie zohnať dva lístky. Zrazu prišla nádej. Keď som zistil, že jedna vstupenka stojí päťdesiat eur, tak som to ihneď zavrhol, ale oproti 200 či 300 eurám, o ktorých sa hovorilo v médiách to bol príjemný posun. Dodnes neviem prečo, ale jednoducho mi to nedalo. Aj keď sa jednalo o drahé lístky, aj keď som Chelsea nemal rád, neuveriteľne ma lákalo sa na tom stretnutí zúčastniť. Viete, určite ste to zažili, vnútorný pocit vám niečo nahovára a čím viac ho chcete potlačiť, tým viac to cítite. Napriek tomu, že som bol trinásťročné dieťa, mal som celkom, ako to povedať, mal som celkom pekné úspory. Povedal som si, že do svojho lístku investujem a uvidím, či to bude hodné následného zážitku. Tak som zavolal mamine, dohodli sme sa a s ocinom sme sa potešili, že uvidíme hviezdy svetového futbalu v Žiline, kam sme pravidelne chodievali na ligové zápasy.

Pätnásty september 2010 je deň, ktorý ovplyvnil ďalšie roky môjho života. Výraznejšie, ako by som si vtedy bol býval myslel. Chelsea vyhrala bez väčších problémov 4:1, na štadión prišlo desaťtisíc divákov a dojem, ktorý vo mne tento zápas zanechal bol priam enormný. Klub, ktorý som vôbec nemal v láske som začal sledovať, začal mi imponovať. Vidieť naživo futbalistov, ktorých som dovtedy vídaval iba v televízii bolo niečo, čo vo mne zanechalo hlbokú brázdu. Už vtedy ma celkom bavilo písanie, ale vzhľadom na môj vek som mal množstvo dverí zatvorených. Písal som ale pre seba, niekedy som si zapisoval výsledky zápasov, vzdelával sa v športovom svete. Po zápase medzi Žilinou a Chelsea sa ale vo mne niečo zlomilo.

Chcel som byť aspoň sprostredkovane súčasťou futbalového priemyslu. Chcel som vyskúšať, či mám na to, aby moje texty a príspevky čítali ľudia. Verte či nie, 13 – ročný chlapec veľa možností nemá. Nuž, ale internet je miesto neobmedzených možností, a teda som zapol Google a hľadal som, či náhodou neexistuje nejaká stránka fanúšikov Chelsea, ktorá by hľadala redaktora. Teda náhodou, ja osobne na náhody neverím a tento príbeh ma primäl k tomu, aby som veril v to, že existuje niečo vyššie, čo nás takpovediac jemne smeruje v našich životoch. Nechcem sa zapliesť do diskusií o tom, čo je medzi nebom a zemou. Preto posúďte sami. Našiel som stránku chelseafc.sk. Pekný web, zaujímavé články. Upútali ma. Neváhal som a napísal som im.

Neviem, čo som si myslel. Odpoveď bola milá a na úrovni, avšak stálo v nej, že momentálne nehľadajú redaktora, i keď ďakujú za záujem. Už pred ôsmimi rokmi som sa riadil tým, že keď človek niečo neskúsi, tak nevie, ako to dopadne. Preto som im odpísal, že či by sa skutočne nenašlo miesto, že nepotrebujem žiaden honorár, jednoducho, že by som rád písal o Chelsea, ktorá ma upútala na nedávnom zápase v Žiline.

Podarilo sa. Zobrali ma, aj keď som bol absolútne bez skúseností. Mal som ale niečo, čo je nevyhnutné – chuť. Ako som neskôr zistil, tak aj talent, ale ja osobne som vždy tvrdil, že talent bez poctivej práce je vám asi tak užitočný ako radiátor na púšti. Zoznámil som sa s dvojicou chalanov – Mirom a Rišom. Fanúšikmi Chelsea, ktorí žili v Londýne a spustili túto fan stránku. Dozvedel som sa od nich nielen veľké množstvo vecí o Chelsea, ale taktiež o živote v Anglicku, rôzne užitočné informácie, ktoré som si zapamätal.

Aby som vás v mojom prvom (a možno poslednom, ktovie) blogu neunudil, urýchlim to. Písal som, písal som stále viac, následne som sa dostal na viacero webov, získaval som skúsenosti. Chalani z tejto stránky neskôr založili futbalovú cestovnú kanceláriu, kde mi taktiež dali šancu a vďaka nim som sa dostal priamo na londýnske Stamford Bridge, kde som mohol Chelsea sledovať naživo. Naučil som sa zaujímavé veci o cestovnom priemysle, marketingu, tvorení obsahu či súťažiach. Treba dodať, že som bol stále tínedžer a venoval som sa miliarde ďalších vecí, ale jednoducho, keď sa chce, človek si čas na sebavzdelávanie nájde. I keď samozrejme v pätnástich či šestnástich to ide o niečo ťažšie.

Futbal, písanie, cestovanie a komunikácia s ľuďmi. Prvky, ktoré som piloval a pracoval na nich, keď sa takpovediac nikto nepozeral. Viete, to nie je ako s posilňovňou. Keď cvičíte, výsledky sa dostavia a vidí to aj okolie. U mňa sa výsledky postupne dostavovali tiež, ale videl to len zlomok ľudí. Našťastie, o to mi nikdy nešlo. Chcel by som sa pozastaviť nad tým, že ak by v roku 2010 Žilina nepostúpila do skupinovej fázy Ligy majstrov, alebo keby jej nevyžrebovali Chelsea (šanca jedna k ôsmim) alebo keby sme sa nedostali k lístkom, tak by sa nič z tohto neudialo. Ktovie, či by som niekedy dostal šancu písať, ktovie, či by som sa niekedy dostal do Londýna, Mníchova, Madridu, Ríma, Budapešti či Barcelony. Ktovie, či by som sa vôbec rozhodol pre mediálne a európske štúdia na Masarykovej univerzite v Brne.

Preto keď mi niekto tvrdí, že náhody existujú a sú súčasťou našich životov, väčšinou sa len pousmejem. Tento príbeh je mojím dôkazom toho, že niektoré veci sú niekedy príliš náročne uveriteľné na to, aby boli náhody. Samozrejme, nie som zástancom toho, že všetko je riadené osudom a my s tým nemôžeme nič robiť. Raz som počul zaujímavú myšlienku – každý človek dostane určité karty, ktoré nezmení, ale ako s nimi bude hrať je už na ňom. Ja môžem povedať, že Chelsea mi zmenila život, i keď pre niekoho je to len banda milionárov dotovaná ruským oligarchom. Keď mám čas a chuť, hovorím tento príbeh svojim blízkym. Vie ho len hŕstka ľudí. Teraz ho viete už aj vy. Ako s ním naložíte je len na vás. Ak sa aspoň jeden z vás dostal až sem, respektíve, ak sa aspoň jeden z vás namotivoval vďaka tomuto príspevku, tak to potom malo zmysel. Verte si, bojujte za svoje sny, nech sú akokoľvek úsmevné a nereálne. Nikdy neviete, kam vás život môže zaviesť. Niekedy aj to najmenšie rozhodnutie môže totiž zmeniť najbližšiu dekádu.