Pestrofarebné Mexiko

Deň prvý (tour de world-4 krajiny za jeden deň)

A tak, presne 21.marca, sa teperíme na letisko v Budapešti. Trasa Budapešť-Istanbul, Istanbul-Miami ubieha bez problémov. Klobúk dole pred Turkish airlines, po skúsenostiach s nízkonákladovkami, je to príjemná zmena, čo sa týka servisu. V Miami čakáme dlhé rady na imigračnom. Nuž, tam sa veru treba zbaviť myšlienky, že vás odbavia rýchlejšie ako za hodinku.

Stojíme pred letiskom a hľadáme transfer na hotel. Ako prvé nás ovalí sparno, ktoré je pre Floridu také typické. Odkedy som tam letela, ako malé dievčatko, po prvýkrát, stále je to ten istý pocit, facka od klímy subtropického pásma. V diaľke zbadáme náš hotelový shuttle bus, kývame na vodiča. Poďme sa konečne vyspať!

Víťazoslávne padáme do perín na hoteli neďaleko letiska. Skromne zariadená izba nás vyšla na $90. Na prespanie to postačí. ,,Už si volala Krysovi?” pýta sa Slávka. ,,Idem na to,“odpovedám. Krys je mamkin bývalý manžel, ktorý býva na Floride a prevádzkuje bus transfer/bus tour service. My sme sa so Slávkou potrebujeme prepraviť z Miami do Fort Lauderdale, odkiaľ nám ďalší večer letí lietadlo do Mexico City. Krys znie nadšene a ochotne súlasí s odvozom z letiska na letisko.

POMPANO BEACH

Deň druhý (stretko po x rokoch)

Ráno okolo 9:00 sa zvítavame pri hoteli. Páni, nevideli sme sa presne 14 rokov, ale poznáte ten moment, keď stretnete niekoho zo svojej minulosti po strašne dlhej dobe a ten človek je vám hneď opätovne blízky, máte si čo povedať, akoby ste sa nevideli sotva pár týždňov. Krys navrhuje krátku obhliadku South Beach, kedže Slávka na Floride ešte nebola. Po ceste míňame mrakodrapy, až napokon vyústime pri pláži. Oceán, piesok, yes bejby, dovolenka sa môže začať.

Ideme na obed do Chilli’s. Všetci sme viac ako spokojní. Fajne napapaní ideme na návštevu ku Krysovi v meste Pompano Beach. Hneď dostávam flashback, to miesto je mi dôverne známe a veľa sa toho nezmenilo, odkedy som tam prvýkrát vstúpila vo veku desať rokov. Je zvláštne tam opäť byť.

Padá návrh, že skočíme na neskorší obed do Briney’s Irish pub pri pláži. Tento “pubík“ by som dala do povedomia, lebo je super. Od jedla, cez obsluhu až po live music cez víkendy. Nachádza sa hneď pri pláži, a odkedy som tam bola naposledy, pribudli tam detské ihriská, stroje na cvičenie, veľa ľudí behá popri pláži, hmm že by si Amíci vstúpili do svedomia a začali na sebe makať? :-) So Slávkou sa fotíme po pláži a dávame si “selfie” s plavčíkom. Predtým, ako nás Krys vezie na letisko, Floride dávame na chvíľu “adiós“.

Vystupujeme z lietadla v Mexiko city. Čakáme na batožinu a čoskoro zisťujeme, že Slávkina akosi nedošla. Sľubujú, že hneď ako dôjde, budú ju informovať. Možno už ďalší deň. Kráčame letiskom k letiskovému hotelu Marriott. Tam nás už čaká zazubená Anita. ,,Hey girlies!” kričí a nasleduje šťastné zvítanie. Je super vidieť opäť Anitu. Jej brat je pilot, tým pádom rovnako ako on, aj jeho rodinný príslušníci môžu využívať ubytovania v určitých hoteloch. My sme vymákli obrovský apartmán a oslávili to po mexicky- fľašou tequily Don Julio.

MEXICO CITY

Deň tretí (páli, páli, páli)

Ráno nás čaká presun na hotel v centre Mexico city. Presúvame sa autobusom trochu na štýl v trojici po opici, no nie je to také zlé, Don Julio je zárukou kvality.

Mesto je plné ľudí. To bolo prvé, čo ma napadlo.

Slávka sa cíti choro, tak ju nechávame na izbe a my ideme trochu preskúmať mesto. Sľubujeme, že jej donesieme niečo fajné pod zub, keď sa vrátime. Dozrel čas na niečo mexicky pálivé. Anita ma berie do Salón Corona kde nasleduje moje prvé stretnutie s tacos. Takmer aj posledné. Z hrdla sa mi derú plamene. Na vlastnej koži zisťujem, že Habanero chilli omáčka je trošku iná káva. Trvá ďalších 10 minút, pokiaľ túto novú skúsenosť rozdýcham. Jedlo je však vskutku výnimočné, to bez debaty. Po polovražednom obede vyrážame opäť do ulíc.

Po ceste prechádzame okolo pomníka El Ángel/Monumento a la Independencia (anjel/monument nezávislosti), pomník postavený na počesť padlým v Mexickej vojne o nezávislosť. Začíname byť hladné, na pravej strane míňame ďalší Salón Corona, tak sa rozhodneme zakotviť znova tam. Tento krát už ale menej pikantne.

Slávke neskôr kupujeme jedlo a pitie vo večierke a smerujeme späť na hotel. Na izbe nájdeme nášho maroda, stále ležať v posteli. Otvára oči a víta nás so slovami. ,,Dievčatá, mala som strašne čudný sen. Dívala som sa z okna, mraky sa začali veľmi rýchlo hýbať a zrazu prišlo zemetrasenie. Ľudia v hoteli kričali, nastal chaos a panika. Potom som sa zobudila.” Anita pozrela raz na jednu, potom na druhú. ,,Chcete počuť strašidelnú historku?’’, vravi . ,,V roku 1985 sa tento hotel zrútil kvôli zemetraseniu a zahynulo tu kopec ľudí.”

Deň štvrtý (žena so spojeným obočím)

,,Dievčatá, wow, stále sa mi nechce veriť, že sme v Mexiku,” jasám. Anita a Slávka otvárajú oči. Pozerajú na mňa ako z kabelky vyberám banán. ,,Nedáte si, ten je ešte zo Slovenska”. Obidve sa nahlas smejú. Nevedia pochopiť, že sa mi ho podarilo prepašovať až z našej domoviny. Poďme, poďme Mexico City here we come again...

Raňajky. Ešte stale máme riadny jet lag z posunu času. Ideme na kávu do Café Celito. Neskôr máme na pláne Replay’s Believe it or not. Je to múzeum svetových kuriozít, kde nájdete vysušenú múmiu morskej panny, klavír vyrobený zo zápaliek, či mučidlo s ostňami s názvom Iron Maiden, až tam zisťujem, prečo sa dotyčná skupina volá tak ako sa volá. Volať sa ako mučiaci prístroj, na prepichovanie očí a napokon srdca?

Po nádielke bizarností sa pesúvame do samosprávnej časti Mexico City pod názvom Coyoacán. Tento názov znamená “miesto kojotov” a jedná sa o srdce Mexica city, či už umiestnením, alebo turistiským vyžitím. Fontána, s dvomi pijúcimi kojotmi, sa nachádza v časti zvanej Jardín Cenetario. Coyoacán je populárne miesto kde sa schádzajú obyvatelia predovšetkým cez víkend. Nachádza sa tam veľmi pekné historické centrum. Mnoho domčekov si zachovalo fasádu z čias dávno minulých, úzke uličky, farebné domčeky, je to tam “very nice”.

V kaviarničke, okolo námestia, si so Slávkou dávame naše prvé pivo s limetkou a čili po okrajoch pohára. Pivo s limetkou je jedna balada.

Náš hlavný cieľ je ale múzeum Fridy Kahlo. V spleti uličiek a lákavého streetfoodu sa dostávame pred brány niekdajšieho Fridinho domu. Na naše veľké sklamanie zisťujeme, že kvôli veľkému počtu záujemcov, nestíhame ani záverečný vstup. Čo už, obabrali sme sa.

Ešte nás pre dnešok čaká jeden check point, a to najväčšie námestie v Latinskej Amerike Plaza de la Constitución (Námestie ústavy) taktiež nazývané Zócalo. Žasneme nad majestátnou rozlohou tohto námestia. Ešte chvíľu sa kocháme a ideme si splniť ďalší bod na “check liste”. Všetkými ženami velebené...nákupy. Kedže Slávke stále nedorazila batožina, bežné výdavky na hygienické potreby a ošatenie jej majú byť, po naskenovaní bločkov, preplatené leteckou spoločnosťou. Ochotne jej venujeme bločky aj za svoje oblečenie, v núdzi predsa poznáš priateľa ;-).

Vychádzam z obchodu a zisťujem, že Slávky a Anity niet. Viem, ako presne sa musel cítiť “Sám doma- Stratený v New Yorku”, navôkol kopec cudzích tvárí a ani jedna z tých, ktoré si prajem zbadať. Hodné 3 minúty prešľapujem z nohy na nohu, až tu zrazu vidím v dave Anitu, tento krátky príbeh má svoj happyending.

Na záver večera končíme, ako ináč, v Salón Corona. Lacné a skvelé jedlo, lacné a chutné pivo, čo viac si priať, žalúdky sú šťastne, prešťastné, už si pomaly začínam zvykať na tie ich pikantné chute, alebo ani nie.

Smerom na hotel nás čaká dvojhodinová túra pešo, po ceste míňame vysvietenú Opera Nacional de México, wow, je to nádhera. Pokračujeme ďalej v pešotúre hodných pár minút, až sa dostávame k nášmu hotelu, konečne. Hajde spať, zajtra nás čakajú aAztécke pyramídy.

THEOTHIUACAN

Deň piaty (miesto, kde sa zrodili bohovia)

Ráno si chceme užiť terasku na najvyšom poschodí hotela. Recepčná sa zaprisaháva, že tam sa nedostaneme, lebo výťah ide len po určité poschodie. Houby nedostaneme. Ideme pešo po schodoch a s vyplazenými jazykmi vycházdame na terasu. Rannú rozvičku máme za sebou. Výhľad ale stojí za to, dobre, že sme sa hecli.

Vyrážame na autobus, ktorý nás vezme na miesto s názvom Teotihuacán ( čo v preklade znamená miesto kde sa zrodili bohovia). Predtým, ako tam dorazíme, míňame cestou pestrofarebné domčeky v dedinách na predmestí Mexica City. Je ich nespočetne veľa a každý dom hrá inou farbou. Pýtam sa Anity, prečo je to tak, a ona vraví, že keďže ľudia, ktorí obývajú tieto domy sú veľmi chudobní, štát finančne prispieva na náter vonkajšej fasády domu, podmienkou je ale, aby bol každý dom natretý inou farbou. Farby sa síce opakujú, ale nenájdeš dva domčeky, vedľa seba, v tej istej farbe.

Po pár metroch, a vstupnom na slovenské pomery takmer zadarmo, sa v diaľke začína črtať El Sol (slnko), vyššia spomedzi dvoch miestnych pyramíd. Anita nám rozpráva o krvavej minulosti tohto miesta, vraj z pyramíd hádzali dole ľudí ako obete pre bohov, prípadne im zaživa vyrezali z hrude srdce. Aztékovia zjavne neboli mierumilovný národ.

Na El Sol sa dnes nedostaneme, jedine, že by sme si chceli vystáť radu, tak na 3 hodiny. Smerujeme teda k druhej pyramíde La Luna (mesiac), ktorá je o niečo menšia, no zato tam v rade nepostáva toľko národa.

Lezieme teda nahor po kamenných kvádroch a....wow what a view, čaká nás vskutku majestátny výhľad a radím ho určite medzi top 3 zo všetkých výhľadov, ktoré som doteraz zažila.

Hodnú chvíľu sedíme a kocháme sa pohľadom a ďakujeme Anite, že si nás tu vzala.

Smerom nadol to už ide ťažšie. Míňame park, ktorý je plný kaktusov a zrazu Anita zavelí. ,,Oh, you have to try this girlies”, a teda že musíme ochutnať Micheladas. Je to vpostate litrové pivo plnené limetkami, rôznymi chilli omáčkami, vskutku divoká kombinácia, ale v konečnom dôsledku je to celkom chutné.

Po výlete sa opäť presúvame na hotel do centra, balíme veci a smerujeme na hotel na letisku.

Ráno nás čaká let do pobrežného mestečka Zipolite, nastal čas okúsiť vody Pacifiku.

ZIPPOLITE

Deň šiesty (jedna z najnebezpečnejších pláží na svete)

Pri check oute Slávku informujú, že jej akurát došla batožina. Super, trvalo to “len” šesť dní.

Nasadáme do lietadla. Čaká nás cca dvojhodinový let a potom ešte asi hodinový presun taxíkom do Zipolite. Let je hrozný, turbulencie otriasajú celým lietadlom, všetky 3 tŕpneme, kedy sa to konečne skončí. Cez okienko zrazu zbadám vysokú horu ponášajúcu sa na sopku. Pýtam sa Anity čo je to zač a ona, že to je Popokatepetl. ,,To vážne, Popokatepetl je v Mexiku?” V spomienkach sa vraciam do školských lavíc, kedy sme sa predbiehali, kto to ako prvý povie 3x za sebou a hlavne bez chyby. A my si tu zrazu, len tak mimochodom, letíme popri tej slovnej odhovačke :-). Už mi ani tie turbulencie natoľko nevadia.

Pristávame na mini letisku a zjednávame taxi za pár šupov. Za hodinku dorážame do dediny. Cítim sa trochu ako na Divokom západe. Prašná cesta popri miestnych obchodoch, kaviarňach a reštauráciách. ,,Malo by to byť na konci promenády,”vraví Anita. Tak sa teda teperíme, ja samozrejme ako jediná, ťahám za sebou po prašnej ceste príručný kufor, viete si asi predstaviť, v akom stave skončili kolieska, no comment.

Ubytované sme u manželského páru. To miesto je úžasné. Veľmi, veľmi nápadité a vkusné. Na izbe zhadzujeme veci, obliekame plavky a v priebehu pár sekund neskôr sa už strácame vo vlnách neďalekej pláže. Je super byť tu, pláž, slnko, horúci vzduch, vlasy polepené od morskej soli…sme happy. Večer zaspávame takmer okamžite. Oceán nás premohol.

Ešte aby som sa vrátila k tej jednej z najnebezpečnejších pláží na svete, tak o tom som sa dočítala pár týždňov po návrate na Slovensko (ešteže tak). Otvorím časopis a tam sa na mňa vyvalí navlas rovnaká fotka ako tu na titulke. ,,Ajajaj, to neveští nič dobré,”pomyslím si. V článku túto pláž uvádzali na mieste č.2 z pomedzi desiatich pláži celkove. Je to vraj kvôli silným spodným prúdom, ktoré sa na tomto mieste nachádzajú. Do vody sa dá vojsť v pohodičke, len naspäť to býva väčší problém. V predposledný deň, počas nášho pobytu, sa na danom mieste utopil jeden surfér. Opatrnosti nie je nikdy dosť.

Deň siedmy (under the Mexican sky)

Ďalší deň je čisto oddychový, túlame sa po promenade, kúpeme sa, vychutnávame si prímorský/prioceánsky život. Až na druhý deň zisťujeme, že naša pláž je nuda beach, je na nej veľa ľudí s plavkami, ale aj zopár jednotlivcov bez nich. Aj keď sme v cudzej krajine, nenachádzame dostatok odvahy byť v Evinom rúchu. :-)

Večer si dávame super jedlo, ja mám Guacamole a kuracie mäso s Fricholes, miestnymi čiernymi fazuľami. V priebehu večera ma kopla múza, že už keď sme v Mexiku, musíme dať dobrú Margaritu, ako sa spieva v známom songu, ktorý fičal v tú dobu, uzatvárame daný večer “drinking Margarita under the Mexican sky” :-D

Deň ôsmy (dnes poprosíme na červeno)

Toto je náš tretí a zároveň posledný celý deň v Zipolite. Tak si ho treba užiť a poriadne. Na pláž vyrážame skoro ráno. Od hostiteľov si požičiavame slnečník. Slávka ide kúpiť čistú vodu na pitie a ja s Anitou sa chystáme postaviť slnečník. Hodných 5 minút s ním maturujeme, no za každým nám spadne. Slávka sa z diaľky smeje, čo to tam vlastne stvárame, a ako žena činu, postaví slnečník do jednej minúty.

Od plážových predajcov kupujeme kokosy, v prepočte asi za 30 centov. Je to jedna úžasná vec, mňam.

Po celodennom slnení, aj napriek tomu, že máme na sebe opaľovací krém s faktorom 50+, končíme všetky tri červené ako raky. Hostitelia sú však natoľko pozorní, že nám dávajú na izbu čerstvé aloe vera, ktorým si máme spáleniny natierať. Príjemne to chladí, ale so slnkom sme to riadne prehnali. Daná noc je veľmi krutá. Pri večernom posedeníčku nám hostiteľ hovorí, že tu asi pred pol rokom mali emidémiu choroby Denge. Je to subtropická choroba, krotú prenášajú miestne komáre mosquitos. Ponúka nám na izbu sviečku, ktorá odpudzuje tieto krvilačné stvorenia. Anita po príhode s Denge nasadzuje bojový plán, a komára, ktorý nám v noci poletuje v izbe, ide zakillovať po svojom- repelentom. Slávka sa zobúdza a kričí na Anitu“. ,,Anita, repelent nie je určený na zabitie komára, on ho len odpudzuje!” Ráno nachádzame takmer prázdnu flaštičku … :-)

Sme v polovici nášho tripu po Mexiku, part 2 coming soon… ;-)