Ticho. Chyby nás bavia

Viem, že pre každého z nás to môže predstavovať čosi iné. V dobe plnej drog a insta prestíže sa v tom môžeme iba viac strácať. Zatiaľ čo instagram je len povrchná zaležitosť kým nepríde ozajstná tma kde nič nepípa a sme úplne sami. Drogy sú len anotáciou svetla a teleportom na miesta kam chceme a menej preciťujeme to čo nám ozaj chýba a čo vlastne chceme. Je to zlé? Nemyslím si to. Každého z nás formujú iné veci a máme rozdielnú cestu životom. Myslím však, že všetkých nás spája to, že hľadáme niekoho pri kom sa budeme cítiť prirodzene aj keď nám už drogy odoznejú, hudba dohrá a ostane iba ticho. Príjemné a prirodzené ticho.

A preto máme tendenciu sa namotávať. Znova a znova. Bez poučenia, pretože dúfame, že ten ideál už je kdesi poblíž. Každým ďaľším pokusom dostávam pocit, že ideál neexistuje. Nie sme dokonalí, a tak ani podvedome nehľadáme žiadnu dokonalosť. Pretože dokonalosť je nudná a nenúti nás pohnúť sa ďalej. Podvedome na tých druhých hľadáme chyby. Nie preto, že by sme ich chceli odstrániť, ale preto, že ich chceme pochopiť a objaviť v nich to čaro. Pretože chyby sú sexi a sú to čo nás všetkých spája.

A tak skúšame, chybujeme, padáme a plačeme. A potom sa púšťame do toho znovu. Nie preto, že by sme boli tak strašne nepoučiteľní. Ale vtedy akosi cítíme, že žijeme. Tá bolesť, slzy, tlkot srdca sú reálne. Až časom vnímame, že to všetko sa transformuje v skúsenosti čo nás formujú a my sa nakoniec, ako čas všetko zahojí, v duchu smejeme. Cítime, a poznávame všetky tie spektrá čo nám dokazujú, že žijeme presne to čo chceme. A baví nás to...i keď málokto z nás to prizná.