Ani rodičia dospelých dcér to nemajú ľahké

Ráno

Stála v kúpeľni pri svojom každodennom rituáli, vždy predtým, než prekročí prah bytu.

JBL hralo naplno, maľovky a iné kozmetické vecičky sa váľali nielen po umývadle, poličke či práčke, ale aj na zemi, klasický ranný zmätok, z ktorého ju vytrhla až spomienka na posledný rozhovor s rodičmi.

„Vy ste úplne rovnaké,“ hovorila jej mama do telefónu.

„Jedna hovorí, že sa venujeme len tej druhej a zas naopak,“ dodal otec.

Spomína si, že sa v telefóne smiala, lebo jej celá situácia v tom okamihu prišla vtipná. Nemyslela si, že jej slová o tom, ako v istých momentoch uprednostňujú mladšiu dcéru, berú vážne.

Z myšlienok ju vytrhol vibrujúci telefón položený nebezpečne na kraji práčky. Esemeska v telefóne jej priala dobré ráno. Dnes sa na ňu už neunúvala ani reagovať. A tak vymazala správu, postavila sa pred zrkadlo a dokončila svoje dnešné dielo.

Pršalo.

Vybehla z dverí vo vysokých čižmách a, na toto jesenné obdobie, v príliš kratučkých šatách. Obzerala sa, ale taxík nevidela. Po niekoľkých minútach na daždi znervóznela, ale opakovala si, že dážď ani ďalšie tohto týždňové meškanie do práce ju neodradí od toho, aby mala príjemný deň.

Deň ako každý iný.

Hodiny odbili čas obeda. Dnes však so sebou nemala pripravený a doma uvarený obed, a tak bola odkázaná na jedlo z fast foodu. Najlepšie obsahujúceho aj vegetariánsku ponuku.

Pred príchodom do presklenej budovy, v ktorej posledné mesiace pracovala, zostala stáť pred veľkými automaticky otvárajúcimi sa dverami, vytiahla telefón a zavolala mame, teda volala na ocov telefón, lebo si bola istá, že o tomto čase jej otcov telefón zdvihne mama. Hrala to na istotu.

„Ahoj“, ozvalo sa na druhej strane.

„Ahoj,“ odpovedala.

Po chvíľke ticha mama začala rozprávať o tom, že sa chystajú premaľovať kuchyňu, že už vybrali farbu a teraz si musia len nájsť čas, aby to stihli pred príchodom vianočných sviatkov.

Pri takýchto rozhovoroch si uvedomuje, že ich vždy rada počuje. Rada ich počúva hovoriť o tom, ako sa majú, čo majú nové, čo ich čaká alebo čo majú ešte v pláne. Tiež si uvedomuje, že sa skoro vždy nájde dôvod, prečo sa na mamu osopí, prečo zvýši hlas, prečo jej niekedy nepovie všetko to, čo má na jazyku (a na duši).

„Tak sa ozvi, keď skončíš v práci“, povedala jej mama.

A ona už vedela, že sa tým s ňou lúči. Bol to akýsi ich rozlúčkový pozdrav.

„Dobre, zavolám neskôr“, odpovedala a zložila telefón.

Odpísala na niekoľko mailov a ani sa nenazdala a už bol čas ísť domov.

Nepršalo.

Keď prišla domov, pocítila miernu únavu, aspoň tak tomu hovorila.

Pred polnocou zaliezla do postele, zaklapla notebook a napísala esemesku.

„Mamička, ľúbim ťa.“

O niekoľko sekúnd na to prišla odpoveď.

„Aj ja teba, dcéra moja.“