Môj obyčajne neobyčajný sen

Ahojte,

jediné čo chcem, je zobudiť sa, ísť a žiť ako normálny zdravý človek. Aby som Vám to vysvetlila, tak musím začať od začiatku. Chcela by som sa s Vami podeliť o svoj celoživotný príbeh. Okuliare nosím už od.. ani neviem od kedy. Pamätám si, ako som ako malá nedovidela ani na hračku, s ktorou som sa hrala a vypadla mi... ako to prebiehalo v škole asi všetci poznáte.. neuvidela som na tabuľu ani z prvého radu, odpisovala som od spolužiačky poznámky, potajomky som si okuliare nasadzovala aspoň vtedy, keď sa preberali veci na písomku. Keď sa ostatní pozerali, tak som si len do zošita čarbala vymyslené slová, len aby som zakryla skutočnosť, že na tabuľu nevidím.. hanbila som sa za ne. Strašne. Moc. Vždy som bola šedá myš s nulovým sebavedomím a mala som jedinú kamošku. Ostatné deti sa cez prestávky šantili a vyvádzali a ja som vždy sedela na mieste a snažila som sa, aby ma nikto nevidel. Vyhýbala som sa aj rozhovorom, lebo som sa bála, že by mi niekto niečo ukázal, a ja by som si musela odpovede vymýšľať... ovplyvňovalo ma to vo všetkom. Mamina so mnou chodievala na kotróly k doktorke a tam sme sedeli od 6tej do 14tej, cvičili sme spolu očami, jedna som veľa mrkvy, okuliare som doma povinne nosila ale postupom času sa moje dioptrie zväčšovali. Dokonca pani v optike sa smiala mne ako ešte decku, že ako to je možné že na seba ľudí okolo ešte vidím.. vtedy už bola červená aj mama a ja som si len pomyslela, že načo toto je, že jej len starosti robím... Na počítač som vôbec nechodila, lebo mi všetci hovorili, že kazí oči. Neriešila by som to, keby som mala jednotky, dvojky dioptrie... ale mám ale trikrát toľko. Na operáciu nemáme peniaze. Za celý život som kvôli mojim očiam preplakala veľa nocí, no oči mi to nevyliečilo :) Chcela by som naozaj už plnohodnotne žiť, veľa ľudí s okuliarmi isto pochopí, keď ani poriadne nevidíte, kde tie okuliare máte :) Prosím, pomôžte mi k splneniu môjho obyčajne neobyčajného sna. Ďakujem :)