Trend alebo otrava?

Myslíš si, že nosenie okuliarov je cool, inteligentné či, nedajbože, praktické? Ak áno, zrejme si jeden z tých "šťastnejších" jedincov žijúcich na tejto krásnej, niekedy nepochopiteľnej planéte. Pýtaš sa, prečo nepochopiteľnej? Presne pre toto!

zdroj

1. "SPRÁVNE VIDIACI" ťa nikdy nevedia pochopiť

Keď v obchode nedovidíš na cenu lieskovo-orieškových rezov na najvyššom regáli alebo z prvej lavice na tabuľu zaplnenú matematickými vzorcami, počnúc lineárnymi až po kvadratické, začínaš si myslieť, že sa z teba stáva jeden z najzúfalejších jedincov celej populácie, zvažujúci opätovnú návštevu očného lekára. A práve vtedy, presne v ten moment, ani o sekundu neskôr, keď sa má ukázať a prejaviť sila kamarátskeho puta, ktoré zatiaľ nikdy nebolo naštrbené, ti po nežnej a krehkej otázke, koľko stoja tvoje obľúbené lieskovo-orieškové rezy, odpovie veľmi stručne a empaticky: ,,Veď to tam máš napísané." Keďže sa ti už nechce stýkrát vysvetľovať, že tie okuliare nenosíš iba preto, lebo sa ti páči ich fialový rám, kývneš hlavou na znak súhlasu a kráčaš ďalej.

zdroj

2. Kamaráti si o tebe myslia, že si namyslený

Nemyslia si to o tebe preto, lebo nosíš okuliare a ani preto, že držíš v ruke o 19,99€ drahší mobil ako oni. Lenže ak si okuliare raz za čas nedáš, so spoliehaním sa na to, že za tých 20 metrov na zastávku, predsa, nemôžeš spraviť nijaký trapas, ak sa nepotkneš o skalu v tom horšom prípade, v o niečo lepšom prípade stretneš toľko známych, respektíve potenciálnych známych (keďže okuliare ostali doma na stole), čo sa ti ani nesnívalo. Z diaľky sa ešte snažíš zaostriť, lebo vzájomná vzdialenosť vašich očí nie je ešte v takej hranici, v ktorej by zaostrovanie a zvrašťovanie obočia pripomínalo výzvu na súboj v najbližšom ringu. Lenže po postupnom približovaní sa a vnútornom boji so sebou samým, či to je Danka zo školy, ktorá mi minule poradila na fyzike, alebo nie, radšej sklopíš pohľad k zemi a kráčaš ďalej. Na ďalšej písomke mi už asi neporadí, čo?

3. Nastúpiť či nenastúpiť?

Zdá sa to iba mne alebo tie svetelné nápisy, ktoré ukazujú smer cesty na každom autobuse, sú čoraz menšie? Niekedy uvažujem, či by nebolo praktickejšie napísať tento smer jazdy aspoň na polovicu čelného skla, aspoň by sa naplno využila jeho astronomická veľkosť. Najväčšia dilema v nepoznanom prostredí však nastáva vtedy, keď nie si v dostatočnej blízkosti spomínaného svetelného nápisu a nevieš, či ťa daný autobus odvezie k babke na sľúbenú večeru alebo na koncert Michala Davida. Po dlhom uvažovaní, či nastúpiš alebo nie, sa rozhodneš opýtať jedného zo spolučakajúcich, ktorý len ľahostajne kývne plecom a odvetí, že nie je tunajší. Vtedy ti je trápne povedať, že potrebuješ prečítať iba nápis na autobuse, tak radšej zavoláš babke, že dnes sa ti, žiaľ, nedalo prísť.

zdroj

4. Pohodlné 3D kino? Zabudni!

Ak si aspoň trošku pozorný, určite si si v 3D kine všimol minimálne jedného človeka, ktorý nepozerá na film práve v najpohodlnejšej pozícii. Nie je to preto, že ho seklo pri robení 65. brušáku, a ani preto, že si ráno zabudol vypiť rumančekový čaj zo svojej obľúbenej šálky a teraz sa cíti nesvoj. Je to preto, že má pod nie práve najpohodlnejšími okuliarmi, podávanými pred vchodom do kina, ešte jedny nepohodlné okuliare, a tak si prvú polovicu filmu hľadá správne vzájomné uchopenie týchto dvoch nesymetrických tvarov. Potom si nájde správnu polohu, pri ktorej budú vzájomne držať, no a druhú polovicu filmu sa pýta prísediacich, o čom film vlastne je. Hlavne, že sme zdraví!

zdroj

Takto by som mohla pokračovať donekonečna. Sme ľudia, ktorým stále niečo prekáža. Niekto berie okuliare ako otravu, pretože ich nosí každý deň, iný by ich zas chcel nosiť, pretože je to trendy. Vyzeral by inteligentne a moderne. Všetko má svoje výhody a nevýhody a ak toto ako ľudia nepochopíme, nikdy nebudeme spokojní. Takže či už nosíme okuliare, šošovky, čiapky, klobúky, svetre, tričká, rifle alebo baranice, buďme vždy vďační za to, čo máme.