19.10.2017 13:16

Prechádzka

Deň medzi nocou a ránom

Práve pozerám na strop z ktorého padá omietka už zopár mesiacov. Čas mu nedovolil ostať celistvý na koľko sa mi rozsýpa pred očami a ich kruhov pod nimi. Geniálny a amatérski úkaz toho, ako nič netrvá večne.

Hlava už nedokáže čeliť podnetom telu....alebo telo hlave? To je dosť zbytočná otázka. Je okolo 3 ráno a ja tretiu noc nespím. To párno zo včera bolo výnimočné. Hneď po rituálnej aplikácií (len sa vždy vysmrkať a poutieram displej mobilu Xiaomi) mi vybehli slzy a prameň krvi z nosa. Tento niekedy bolestivý proces opakujem každých 10 hodín. Je to skoro ako detské antibiotika, len nedokážeš ležať a vypotiť sa. Príde mi zbytočné plytvať tými 20 eurami a len sa zaseknúť pri hre "word snack". Napadlo ma urobiť raziu na šatník. Obliekam si svoje úzke džínsy roztrhané na stehnách i kolenách a outfit doplním vyťahaná šusťákovka dvoch generácií. V zadnom vrecku nachádzam tabatierku s dvomi Marskami....

"Ten svet nie je až taký zlý"

pomyslel som si v chorej mysli. Pred vchodom vytiahnem Clipper a osem krát škrknúť kým nehorí slabý plameň. Silno poťahujem a doprajem si plný dúšok nikotínu. Prvé kroky do sveta vykračujem ľavou nohou, aby sa mi ľahšie lepila smola na päty.

Vzduch je čistý a svieži. Vietor zo sebou nesie vôňu dubu a čerstvej mäty. Berie zo sebou pestrofarebné lístie, ktoré nedokáže byť pokojné a sprevádza ma touto ,,nevinnou" prechádzkou. Konáre stromov sa nedotýkajú, sú príliš ďaleko od seba aby si mohli dopriať tak vzrušujúcu činnosť ako sa spoločne objímať, bozkávať sa alebo len šepotom si prejaviť svoje city. Po ich kmeni steká rosa a pripomína slzy smutného javora, ktorý nemôže pohladiť vŕbu. Hmla sa tiahne pomaly pod korunami stromov. Niekedy sa mi len zdá akoby nemala kam ísť a len sa čo najviac ukazuje na oči aby si ju niekto všimol a dačo sa jej spýtal. Robí však dokonalú atmosféru a vždy mám pocit, že kráčam v oblakoch a priestor v ktorom som je na nebi. Chodníky majú jazvy na tvári v podobe kaluže. Podrážkou rozprúdim tichú barinu na malé vlny a zanechávam stopy chôdze napadnutého lístia. Pár kvapiek mi značkujú džínsy, ale tvárim sa akoby sa nič nedeje.

Prechádzam parkom a snažím sa ignorovať troch opilcov s krabicovím vínom na lavičke. Traja opilci na lavičke sa snažia ignorovať "feťáka" v parku. Aké nádherné ladenie. Trocha mi prekážajú ich výkriky na moju osobu. Myslia si či nejako zareagujem na vulgárne oslovenie, ale ich urážky sa vo mne strácajú. Oni totiž nevedia, že kričia do prázdna.

Z vrecka vetrovky pomaly naťahujem slúchadlá a scrollujem playlist. Zvyšujem volume kapely Radiohead a blížim sa ku vchodu dílera pre ďalšiu dávku. Vraj je cesta dôležitejšia ako cieľ, ale v mojom prípade je dôležitejší cieľ, aby bola zábavná cesta.

Zdroj: Aspirin

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
1
Odeslat správu
/FB: Depresie z prízemného podlažia/

Chceš vědět, když Aspirin přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.

Další články autora

Zobrazit všechny
12.12.2018 12:28
Odpočívam v tieni lámp
4.12.2018 15:07
Where is my mind?
4.11.2018 13:20
Rum, popper a EXIL club