Chata

Obyčajná SMSka, ktorá bola silnejšia než smrtiaca zbraň. Cítil som z nej jej drzú a zároveň nonšalantnú koketnosť. Cítil som jej nadržanosť a zároveň cudnosť, ktorou sa maskovala. Cítil som ten nenásytný pohľad, ktorým si podmanila tak dávno aj mňa, no zároveň som videl tie nevinné oči, ktoré z nej robili lásky plnú kráľovnú dobra. Vnímal som jej pohyby nabité sexuálnou energiou, ktoré dokázali dešifrovať len vyvolení. A stále to bola len správa. Dokonale živá správa. Bol to sen každého vizionára bezkontaktnej komunikácie budúcnosti. Bola to budúcnosť. A pritom to bola len pár písmenová SMSka od ženy…

Predstavy, túžby, chtíč. To všetko by tá správa vyvolala v každom normálnom chlapovi. Každý jeden by bol nervózny, nadržaný, nezastaviteľný pretože by vedel, že to čo ho čaká je noc jeho života. Ja? Dokázal som tých pár písmen dokonale precítiť, prežiť to všetko v priebehu sekundy vo vlastnej hlave a mal by som z toho väčší zážitok ako nekonečná rada iných a predsa som zostal pokojný. Sedel som vo svojom kresle. Pozeral z okna na jazero, ktorého brehy farbila jeseň. Opadané lístie sa však záhadne bránilo malým vlnám, ktoré ho chceli pohltiť do hlbín čiernej diery, na ktorú sa jazero každú jeseň menilo. Desilo ma to, no zároveň upokojovalo. To jazero bolo ako moja duša. V slnečné dni žiarilo pokojom, oddychom, no pri prvých sebe menších mrákotách sa menilo na čierno čierne peklo. Prehnane sa ľutujem? Sám neviem.

Keď som skončil školu začal som si plniť sny. Nezávislý reportér bezcieľne blúdiaci po svete, hnaný túžbou zarobiť dosť na to, aby svojej milovanej dokázal vynahradiť ten čas samoty. Skurvený sebec! Myslíš len na seba, robíš si to, po čom túžiš a ju nechávaš samú. Nech čaká. S nádejou v beznádeji. Ak by to neznelo z môjho vnútra bolo by to v poriadku. Ibaže ten hlas ma terorizoval vždy, keď som sa lúčil, keď som bol preč, a aj keď som sa vracal. Bola to moja hlava, ktorá s hollywoodskym úsmevom smažila moje svedomie na posledných horiacich kúskoch viery v lepšiu budúcnosť. Východisko? Pár panáčikov a sem tam som sa niečoho úplne nevinne nadýchol. Stále viac som nad sebou strácal kontrolu a pri občasnom nazretí do kalendára aj dni. Neskôr týždne.

Keď som sa jedného dňa zjavil vo dverách bez slova padla na kolená, rozplakala sa a nedokázala zo seba vydať ani slovo. Videl som jej v očiach, že kričí, trpí, preklína ma. V skutočnosti jej len v tichosti po lícach tiekli potoky sĺz. Hľadeli sme na seba. Zdalo sa, akoby zastal čas. Stále viac som cítil ako sa z najhlbších temnôt mňa samého derie na povrch pálčivý pocit výčitiek, no zároveň s nimi tam bolo aj moje druhé ja. Šialený smiech ozývajúci sa všade naokolo a ten zvuk špliechajúceho moču, ktorý tomu pálčivému pocitu bránil, aby ma pohltil. Bolo to horšie ako hodiť sa do ohňa. Postupovalo to pomaly, no bolo to intenzívnejšie a intenzívnejšie zo sekundy na sekundu. Videl som jej oči, cítil všetky tie výčitky a vnímal to zdrvujúce ticho, ktoré vládlo momentu. Zrejme som omdlel. Pamätám si ako ma neznámy muž oslovuje pánom, ukazuje mi nejakú izbu a opakovane sa stretávame. Stále viac sa do mňa vlieva pocit pokoja.

Pomaly otváram oči, oslepuje ma silné svetlo a vedľa mňa stojí neznáma žena. V zápase so sileným úsmevom mi oznamuje, že dnes je môj veľký deň. Len nechápavo na ňu pozerám a snažím sa si na čokoľvek spomenúť. Zrazu prídu ďalší ľudia. V malej izbe, v ktorej je len posteľ, niečo ako nočný stolík a smetný kôš sa okrem mňa tlačí neznáma so sileným úsmevom, jej mužská verzia a ona. Tie oči plné výčitiek, opovrhnutia a zhnusenia zrazu zalievala nádej. Nie však čistá nádej. Cítil som z nich aj niečo iné, no nevedel som čo.

Odviezla ma preč. Stále rozprávala, nevnímal som ju. Cieľom našej cesty bola drevená chata na okraji jazera. Všade na okolo temný les. Vraj je to odmena za môj talent. Nevládal som rozprávať, no môj pohľad bol zrejme dostatočne veľavravný. Všetky tie listy, texty a knihy, ktoré som napísal nám zarobili na krásny život. Vravela. Môj pohľad už nebol dostatočne veľavravný, keď som sa snažil zistiť o čom to rozpráva.

Myslím, že ubehol rok odvtedy čo ma sem priviezla. Jej pôvodne nepríjemne umelá radosť sa postupom času zmenila na radosť úprimnú. Večeri, kedy mi rozprával čo sa všetko udialo, sa premenili na zvyk. Strávil som päť rokov v psychiatrickej liečebni, kde som dokázal zvíťaziť nad ťažkou závislosťou od alkoholu a pôvodne neznámych halucinogénov pochádzajúcich z Bhutánu. Nad deštruktívnymi depresiami a maniackymi sklonmi k samovražde. Údajne je zo mňa nový človek, ktorý sa teší zo života a lásky svojej manželky. Občasne som trpel neznesiteľnými bolesťami hlavy, no snažil som sa ich zamaskovať. To, že som vôbec nekomunikoval s okolím a moja mimika bola doslova nulová, bol v podstate úspech. Pre doktorov a moju zrejme viac psycho manželku, ako som bol ja sám. Keď sa snažím spätne si spomenúť na moment, kedy som ju požiadal o ruku a akú sme mali svadbu, vtedy len tápam. Zrejme sa tieto formality udiali počas mojej päť ročnej liečby.

Robil som pokroky. Vedel som to podľa toho, že ma stále viac nechávala samého v chate. Vždy ma pohodlne usadila do kresla s výhľadom na jazero, zabalila do deky, chvíľu na mňa rozprávala a potom som počul len plesknutie dverí. Užíval som si ten pokoj, ktorý vždy zavládol na dlhé hodiny. V ten večer sa však niečo zmenilo. Bola to jej chyba. Po zabuchnutí dverí som zacítil známu vôňu. Doslova mi pálila čuchové bunky a dokázala ma po nekonečne dlhej dobe postaviť na nohy. Ten jantárový priezračný nápoj by som spoznal podľa vône kdekoľvek. Veď práve on ma dostal až na úplne dno. Neváhal som ani sekundu a nalial si. Jediný hlt mi vrátil všetky spomienky. Tie roky liečenia, terapia písaním, geniálne diela, ktoré odnášala a predávala ich ako jogurty pod cenu, len aby nakopila nepredstaviteľný majetok. To všetko sa dialo počas neprítomnosti môjho vedomia. Čo by som len dokázal, keby som mal možnosť premýšľať nad tým čo píšem. Ibaže som bol niekde preč. Pohltil ma hnev, ktorý ma nútil srkať rýchlejšie a rýchlejšie. Zrazu som zacítil zabudnutú pohodu a pocit, že dokážem čokoľvek. Tá sila mi prúdila v žilách, no aj napriek tomu som musel robiť opatrné pohyby, aby som sa vôbec dokázal napiť. Cítil som ako unikám vedomiu a vedel som, že to bude naposledy. Videl som sám seba, ako sedím v tom kresle, v tmavej chate, s ovisnutou hlavou a z ruky mi padá prázdna fľaša. Jej dopadnutie na dlážku som nepočul. Vzďaľoval som sa sám sebe, chápal, že jediné teplo, ktoré bolo v mojom živote boli slabučké lúče zapadajúceho slnka, ktoré sa predrali cez zle tesniace strešné okno a dopadali na môj zátylok. Cítil som neuveriteľný pocit šťastia. Pozemská púť plná utrpenia, definície skazy a bolesti bola takmer minulosť. Cítil som ako odchádzam…

Zrazu sa všetko zmenilo. Späť, do prítmia chaty, ma vrátilo jemné vibrovanie. Už som necítil ani len tie slabučké lúče. Z posledných síl som siahol do vrecka, kde som zacítil vibráciu. Bol to mobil. Prišla správa. Krátka. Prídem… Odosielateľ bol v zozname. To meno ma stiahlo ešte hlbšie do pocitu prázdna, bolesti a beznádeje. Mala prísť. Každú chvíľu.

Keď som sa opäť prebral videl som ju pred sebou. Ako voľakedy. Keď bolo ešte všetko v poriadku. Vysoká, s dokonalými krivkami a na podpätkoch, ktoré nezvládne každá. Mala na sebe priliehavý kostým sekretárky, z pod ktorého jej vytŕčali podväzky. Čierne vlasy stiahnuté až do bolestivo vyzerajúceho vrkoču. Jej úsmev bol veľmi široký, no mal len nezáživné pery. V očiach jej plápolal oheň tých najtemnejších pekiel, no aj napriek tomu pôsobila ako anjel, ktorý ma prišiel vyslobodiť. Chcel som odvrátiť zrak a nepodvoliť sa tomu, čo sa malo stať. Nedokázal som to. Musel som sa na ňu uprene pozerať, zatiaľ čo ona stála bez slova. Bez jediného slova, no aj tak som počul všetko. Ten smiech zatratenia, ktorý počujú všetci tí, ktorí svoje životy na zemi premárnili a čaká ich už len nekonečné prázdno. Bola to irónia, no vedel som, že tých posledných pár sekúnd bude vynahradenie všetkého trápenia.

Jemne sa pohupla v kolenách. Zadok vystrčila do strany a ladným pohybom si rozpustila dokonalé vlasy. Tancovala na hudbu, ktorú sme počuli len mi dvaja. Jej pery sa nemali ani náznak emócie, avšak oči hovorili všetko a jasne. Vlnila sa predo mnou, týrala ma zvodnými pohybmi a pritom sa nehanebne dotýkal svojho vzrušujúceho tela. Tie pohyby, kedy si z vlasov cez prsia prešla až na stehná a vždy o kúsok vyššie posunula sukňu, boli rany do srdca rozžeraveným kutáčom. Každým takýmto pohybom sa bolesť stupňovala a ja som len bezvládne čakal na koniec.

Moment vzrušenia, vrcholenia túžby a pocitu, ktorý zažívajú milenci pri prvých nesmelých bozkoch bol pre mňa rozsudkom bolestivej smrti. Pristúpila ku mne, prešla mi ukazovákom od pier až k rozkroku. V tú chvíľu som zomrel, no musel som dokončiť svoje poslanie. Doprial som jej ten falošný pocit úspechu, kedy sme splynuli v jedno telo a ona so mňa tými najnechutnejšími pohybmi vysávala všetko čo sa dalo. Vlnila sa, oddávala sa slasti a pritom sa smiala tak, ako to dokáže len ten najoddanejší sluha pekiel. Mŕtvolným pohľadom som prenikal do jej najtemnejších zákutí. Prestala až keď začula zámok od vchodových dverí.

Usmiali sa na seba, no so strachom v očiach. Žena, ktorú som svojou existenciou dlhé roky týral a niečo po čom som dlhé roky túžil. Ich naivný pocit víťazstva sa rozlieval po miestnosti. To čo zo mňa zostalo bezvládne sedelo v kresle, no cítil som ako pevne stojím na nohách a ako ma ony dve vnímajú. Vedeli, že som tam, a že v ich životoch ostanem už navždy. Nech sú čímkoľvek. Toto precitnutie v nich vyvolávalo hrôzu, ktorá mi dodávala neuveriteľnú silu a moje ovisnuté kútiky úst sa nekontrolovateľne dvíhali smerom hore. Ten úsmev cítili na každom centimetri svojich tiel…