Ži pre niekoho, kto žije pre teba

#...Ži pre niekoho, kto žije pre teba...#

Už si to niekedy cítila ? Keď kráčaš v krásnom jesennom počasí domov, slnko krásne žiari na tvoju cestu domov, jemne ostrý vánok ti udiera do tvojich červených líc a ty len počúvaš tú krásnu melódiu ktorá príroda vyvoláva. A v tom sa otočíš dúfajúc, že on tam bude stáť a čakať kým sa za ním neobzrieš. Avšak realita je trošku iná. Uvidíš za sebou iba prázdnu lístim zasypanu cestu. A tak kráčaš ďalej a cestou rozmýšľaš, že čo asi tak robí v danú chvíľu, s kým je, či náhodou nieje na rande alebo s tvojou kamarátkou sedí v bare. Čím dlhšie sa nad zamýšľaš tým ti chodia po rozume horšie predstavy. A tak ti to dopne. Pochopíš, že keď budeš o tom rozmýšľať tak nič tým nezmeníš. Iba ty sama sa dovedieš do depresie. Treba si položiť otázku, zaslúži si vôbec aby som sa pre ňho až toľko trápila?! Aby som na ňho toľko myslela?! A v noci nevedela kvôli nemu zaspať?! Podľa môjho skromného názoru si to žiaden človek nezaslúži. Každý by mal žiť s úsmevom na tvári a ten kto ťa má rád a stojí o teba tak ver že sa ozve sám. Netreba skláňať hlavu dole kvôli niekomu kto na teba nepomyslí mesiace, ale treba hlavu pozdvihnúť a ďakovať za ľudí, ktorí sú okolo teba a majú ťa úprimne radi takú aká si.

Sedím a v hlave sa mi tvorí prelietajúci obraz o dnešných ľuďoch, o ich pocitoch, myšlienkach. O tom všetkom krásnom medzi dvoma bytosťami. Dnešnú dobu môžem prirovnať ku akémusi filmu, či už je to komédia, romantická dráma alebo horror. Miestami je všetko fajn, inokedy sa na to nedá ani len pozerať. Zo začiatku býva všetko krásne avšak časom, ten pekný film začne blednúť, zasekávať sa a do pekného filmu, ktorý bol na začiatku prichádza len šum. Počuť len šum, slová sa vytratia. Tento film sa volá vzťah medzi mužom a ženou, dnešné vzťahy sú založené na sociálnych sieťach, bez akejkoľvek úprimnosti, bez pocitov, ktoré boli kedysi štandartom, akousi ľudskosťou. Také, aké boli pred 30 rokmi. Vraví sa, že úprimnosť nečakajme od lacných ľudí. Nečakajme otvorenú náruč, či imaginárnu kyticu radosti. Mám pocit, že dnešní ľudia naozaj nevedia byť úprimní. Každý zavidí, pozerá na človeka s nenávisťou a strachom, že čo ak je naozaj lepší ako on sám. Vzťahy medzi ženou a mužom sa túľajú veľmi ďaleko od reálnych pocitov. Ich priority sú posunuté tak ako nikdy neboli.

Hodnoty muža a ženy sa určujú podľa vzhľadu a peňaženky. Ten najhodnotnejší dar menom úsmev sa stráca za pretvárku. Sretávam sa s niekym len preto aby nám druhý závidel. Preto, aby videl ako kráčame po tých nočných uliciach, s človekom, s ktorým reálne ani nechceme byť. Žijeme v klamstve. Je všade okolo. Myslíme si aké je to všetko krásne. Ako sa obklopujume tými správnymi knihami. Ako otvárame správne dvere. No, tie prekrásne chvíľe, tie originálne chvíľe vieme zažiť až vtedy, keď sme uprimní a sami sebou. Sedím a čakám na iné dvere, či úprimnosť, ktorá sa vytratila.

Autor : Elli & Marek

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].

Ohodnoť blog
3
Odeslat správu

Chceš vědět, když Eliška Konkoľová přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.