Cesta bola podstatnejšia ako cieľ

Skoré ranné vstávanie, kruhy pod očami a budíček v podobe šprintu na autobusko. V batohu prebiehal boj medzi zošitmi s učebnicami, vyštípané červené líca z rannej rosy a z úst vystupovala para, ktorá nahradila prvé cigo. Cesta do Holíča bývala pestrá už len tým, že kapacita autobusu sa vždy zdvojnásobila študentmi. Jazda vyvierala na autobusovej stanici v Senici, kde som vždy na čas meškal. Každý kto sem nastúpil mal jedinečnú možnosť si vybrať ktorékoľvek miesto. Nastupovalo sem cca 15 ľudí a medzi nimi dvaja moji spolužiaci. Postupne, keď bus dráždil pneumatikami cestu plnú prasklín obsypanej štrkom, sa v blízkych dedinách zhromažďovali lokálny gangsteri a dedinské ku*vy. To bolo na tom to najkrajšie, že nikto nevedel kto si k nemu sadne. Jeden deň to bola vyvoňafkovaná radodajka a druhý deň šikanované decko.

zdroj: Youtube

V Radošovciach kedy už nebolo na výber sedadlo a väčšina nastupujúcich už stála, sa nenápadne v rade skrývala jedna krásna žena. Bol to jeden z tých impulzov kde funguje chémia na pohľad a nepotrebuješ žiadne zbytočné keci, aby si si nevedel z dotyčnou osobou predstaviť budúcnosť. Vlasy mala hnedé ako sezónne orechy a svojim všedným štýlom nevyčnievala, avšak jej hebká pokožka a úzke pery bledo-červenej farby s malým nosom zapadali do nádhernej tváre. Prešla okolo mňa a ucítil som jej vôňu po vanilkovom struku. Malé pery sa pootvorili a tenkým hláskom sa ma nežne spýtala:

"Ahoj, máš volné?"

Pozrel som sa na ňu pozorne a prehliadal každý jej detail toho čo mala na sebe, jej tvár, náladu, vrásky či vlastnosti, všetko. Vyzliekal som ju očami. Vytiahla si učebnicu nejakého predmetu a potichu si čítala. Vtedy som sluchátka opatrne dal z uší von a nacpal do najbližšieho prázdneho vrecka. Nepovedali sme si ani slovo, ale obaja sme sa nenápadne prehliadali tak, aby si to ani jeden nevšimol, no napriek tomu sme to obaja vedeli.

zdroj: Aspirin

Ďalší deň, keď sme prišli na zastávku do Radošoviec si ku mne sadol nejaký ničím zvláštny týpek, ale pokazil mi možnosť ďalšieho stretka v ktorom by snáď padla nejaká veta. Beztak som bol zvedavý či si ku mne vtedy sadla z nutnosti alebo z túžby. Videl som ako nastupuje do autobusu, ako si kupuje lístok za polovičnú cenu. Znova očami hľadala miesto na sedenie a snažila sa čo najskôr sadnúť, kedže autobus vyštartoval. Krásne na tom bolo, že tých miest na sedenie bolo pomerne veľa, stačilo si len nájsť najviac sympatického človeka s ktorým bude chvíľu zdielať jazdu. Pozrela mi do očí a jasne zažiarili. Jej krok nabral rázny spád a smerovala ku mne. Bohužiaľ však nezaregistrovala toho týpka čo vedľa mňa sedel. V ten moment len spomalila a pokračovala ďalej v ceste, avšak tie hnedé oči stratili svoj trblietavý jas.

zdroj: Aspirin

Bol piatok a moja hlava položená na okenici sa triasla do nelogického rytmu spôsobená trením kolies o rozbitý asfalt. Míňali sme dediny a študenti pribúdali. Miesto vedľa mňa bolo zatiaľ nenarušené a prach na sedadle ešte potichu driemal. Blížili sa spomínané Radošovce, prebudila sa mi frekvencia srdca a zrýchlil sa dych. Zbystril som pozornosť a od nervozity si upravil pokrčené oblečenie, zhlboka som sa nadýchol. Nastúpila. Jej kroky viedli úzkou uličkou a každý jej krok bol veľmi opatrný, aby náhodou nezakopla a nespravila si hanbu. Blížila sa ku mne, videla ma a jej zorničky sa po túžbe rozšírili. Bez spýtania si sadla vedľa mňa. Myslím si, že aj ona v ten moment cítila ako nám obom spadol kameň zo srdca. Minimálne to musela počuť. Vytiahla si učebnicu a na moment si čítala. Ja som len sedel a jedným okom pozoroval ako sa jej dlane nežne dotýkajú učebnice. Po chvíli učebnicu zavrela a schovala do batohu, položila ho pod nohy a rukami si podoprela kolená. Nahlas si povzdychla a čakala. Neviem či to bol presne ten signál kedy som mal prehovoriť. Mal som 15 a v krvi mi kolovala hanblivosť a nadbytok semena. Nechcel som hrať formu, ale ten krik v mojej hlave, ktorý vravel nech ju oslovím alebo ju aspoň pozdravil čoraz silnel. Striedavo som pozeral na ňu a zároveň von z okna, chytala si pramene vlasov a obhliadala si ma od nôh až k čiernym očiam. Než som stihol vysloviť nejaké súvetie či slabiku, náš autobus už bol na konečnej.

Všetci začali vystupovať a nám sa akosi nechcelo. Zdvihli sme sa už posledný z radu a smutne kráčali v pred. Vystúpili sme a venovali si dva pohľady, keď sme kráčali po ceste, ktorá sa rozdeľovala. Asi nemusím dodať, že sme každý išli inou cestou. To bol moment kedy som ju videl naposledy. Nasledoval víkend a môj posledný deň v škole z ktorej som prestupoval na učňovku do Senice a tam už nie je miesto na cestovanie týmto autobusom. Ostala mi po nej len spomienka a doživotné ponaučenie.

zdroj: Youtube