21. century short story

Vo svojom sne pozorujem akési nahé ženské telo. Tvár nevidím, a nepamätám sa že by patrilo nejakému môjmu objektu túžby z minulosti. Každopádne je veľmi zmyselné. Jemná svetlá pleť, takmer dokonale hladká, len na šiji a tesne nad zadkom sa svetlo odráža od zopár milimetrových svetlých chĺpkov. Jeho majiteľka sa sprchuje. Je trošku bacuľatá, no napriek tomu krásna. Postava vôbec nepôsobí mohutne, naopak je v nej istá ladnosť - úzke členky, úzke zápästia, útle chodidlá a vystúpené kľúčne kosti. Silueta nestratila tvar. Zároveň je však v jej tele istá mäkkosť ako v novom jemnučkom bielom uteráku. Scéna je krásna - zhora na telo dopadá voda z nerezovej štvorcovej násadky na sprche, na pozadí sú matné čierne tapety so zlatou imitáciou barokových ornamentov. Thajská masérka v rovnošate cupitá s robotickou ladnosťou a prináša vonný olej, a potom sa rozplynie ako dym. Navôkol je prítmie len telo ženy je ožiarené ako antická socha v múzeu. Človek sa mu až má chuť pokloniť. Zrazu sa ozve výstrel. V skutočnom svete by už dávno bola guľka v tele. Nachádzame sa však v mojom sne a tak si guľka len tak lenivo pláva cez vzduch, vlní ho a trhá ako by bol z priehľadného lesklého želé. Blop, blop... Pomaly sa začína zarezávať aj do ženinho pekného tela. Ale ženino telo sa nespráva ako skutočné, tiež sa vlní, trasie a triešti ako želé. Je ružové a vonia malinami a ružami. A žena - telo útok prežila. Nevidno jej síce do tváre ale ďalej sa sprchuje akoby sa nič nestalo. Pôsobí ako by to ani nerobila kvôli hygiene. Akoby celá jej existencia závisela od zvodného sprchovania sa. Možno že mimo tejto sprchy ani neexistuje. Mení sa mi uhol pohľadu ako na kamere ktorá sa otáča. Pred chvíľou som sa pozeral na jej brucho ktoré sa rozmáha do priestoru pred sebou ako farba zo štetca do vody. Teraz ju zasa vidím zozadu. Ó bože, práve si odhrnula vlasy a nastavuje krk akoby chcela aby som ju po ňom začal bozkávať. A to aj spravím. Odrazu už nie som len pozorovateľ, mám aj telo. Cítim ako teplá voda dopadá aj na mňa. Vdychujem omamnú vôňu malín, ruží a ženskej pokožky. Je znepokojivé že sa mi chce, hoci len vo sne, milovať sa so ženou ktorej malinové vnútornosti poletujú po miestnosti. No pery z jej krku aj tak neodtiahnem, nejde to. Príliš ma k nej niečo láka. Cítim ako sa zachvela keď som sa jej dotkol končekom jazyka. A ako si sotva počuteľne vzdychla. Ženské vzdychy to je hotový vesmír sám o sebe. Každý znie úplne inak - hlučné tiché, vášnivé či nežné. Niektorým ženám sa pri vzdychaní zmení tón hlasu na otravne vysoký, iné ho majú sexy chrapľavý. No moje tragikomické milostné eskapády ma naučili jedno - o nič z toho v skutočnosti nejde. Podobne, ako pri láske nejde o farbu očí alebo tvar nosa. Teda, nie že by sa mi nestalo že mi oči mojej lásky prišli ako ten najkrajší úkaz na svete. Dokonca som ich našiel aj v šálke kávy. No určite okolo mňa prešlo veľa slečien s rovnakým odtieňom očí a belšími zubami a dnes si ani na jednu nepamätám. Čím to je? Rovnako pri milovaní ide o akúsi silu, napätie, nazvite si to ako chcete, medzi dvoma čo sa milujú. A všetko ostatné, vzdychy, hlasy, vôňa tiel a telá samé sa týmto napätím len tak nechajú niesť. Ako keď počujete pieseň v cudzom jazyku z ktorej nerozumiete ani slovo no máte pocit že presne viete čo ňou chce spevák povedať. A táto žena má v sebe čosi priam magnetické. V každom jej tichom dotyku akoby bola hlučná ozvena „Pomiluj ma, pomiluj ma pomiluj ma !!!!“ Akoby na mňa naliehala, akoby vedela kto som. A keď ma vyzlieka viem že sa jej podlamujú nohy úplne rovnako ako mne. Priťahujem si ju zo zadu k sebe, tuho ju objímam a vkladám si jej prsia do dlaní aby sa mi aj ona nerozplynula. Po chvíli vnímam už len tmu, teplo a pulzovanie...„Ale kto si?“ zašepkám zlomeným cudzím hlasom na pokraji zbláznenia. Neozýva sa. Len na chvíľu zastavila. Neviem kde v sebe beriem tú odvahu, no opatrne jej vezmem bradu do rúk a otáčam jej tvár k sebe. Črty tváre však nevidím, len akýsi obrys na ktorý padol tieň, nehybný ako figurína vo výklade. Pery sa jej počuteľne uzavreli, nezvratne ako keď priechod zavalí mramorová stena. Nastalo ticho. A tak som sa rozhodol že ticho skončím aj ja - naše milovanie. A v tom najlepšom sa vôbec necítim najlepšie...

V to ráno Milan vstal s ťažkým pocitom na hrudi, akoby mal výčitky svedomia spojené so zlou predtuchou. A to všetko kvôli jednému snu. Nepamätal si že by niekedy takto prežíval čo sa mu snívalo. No tento sen nebol ako ostatné. Veľmi absurdný, veľmi abstraktný no zároveň oveľa skutočnejší a živší ako sny bývajú. „Zvláštne, ani si nepamätám kedy som sa naposledy takto trápil kvôli žene. A to som ich do postele dostal dosť. Teda, nie že by som k nim bol zlý. Ku svojim milenkám galantný, spravím im kávu, ponúknem jedlo, spýtam sa ako sa im darí a nikdy ich neklamem. Veľmi jasne im na rovinu vysvetlím že o žiadne vzťahy mi nejde, takže je to vlastne fér. Prečo sa mi nemôže radšej snívať že sa milujem na pláži so svojou peknou susedkou? To by bol check point. Je síce dosť hlúpa no fakt sexy a hlavne - jej brucho nevyzerá že by malo každú chvíľu explodovať a plávať si po miestnosti.“ Po rýchlej sprche - skutočnej sa Milan pozrie do zrkadla a skontroluje či je všetko ako má byť. „Fešák ako vždy.“ Vydýchne si. „Len som troška zbledol.“ A naozaj, sen ho celkom vyčerpal. No Milan má na zlé noci trik - obľúbená pesnička do slúchadiel, rýchla chôdza po meste zaliatom ranným slnkom, cigaretový dym do pľúc a jeho život je opäť v rovnováhe. Milanov malý osobný zen vyrobený presne na mieru pre dnešnú uponáhľanú domu. Alebo skôr, tú jeho. Celkom sa do práce aj teší. Nič významné to zatiaľ nie je. Píše dosť nezáživné články do novín ktorých obsah ho až tak nezaujíma ale má svoje kvality a vie o nich. Nepochybuje teda, že keď bude postupovať ako postupuje zanedlho ho povýšia a bude si písať o čom len bude chcieť. „ No nie je to rozkošné? Ako z pocukrovanej Americkej reklamy. Sme úplne iný ale vlastne rovnaký. Chceme lásku, zdravie pre našich najbližších a peniaze. A nakoniec dodajú že všetci pijeme Coca- colu.“ Ale nie, úplnú voľnosť Milan nikdy nedostane, len témy ktoré ho zaujímajú. Ale napokon to by ani nechcel. Dopadlo by to tak že by písal o nahých susedkách, pive a bonsajoch. Prečo to posledné? No skrátka, Milanovi sa páčia sa bonsaje. Ani sám nevie prečo. Možno preto, že je to rodený detailista a pestovanie bonsajov je celé detailoch. No fakt, treba vybrať správnu typ stromu, od začiatku mať v hlave ako bude vyzerať keď vyrastie, doladiť k nemu kvetináč a také tie srandy. Niekto by povedal že sú všetky rovnaké, no existuje tak veľa odtieňov tmavo modrej a zelenej glazúry že z toho Milana pri výbere išiel trafiť šľak. Je to skoro rovnaká veda ako odhadnúť ktoré prsia budú mať najkrajší tvar keď z nich dá dolu podprsenku. Ech, ale naspať k bonsajom. Jeden vlastnoručne vypestovaný má doma. Je to zakrpatený japonský javor strednej veľkosti s tenučkými elegantnými konárikmi zato tučným dole rozšíreným kmeňom ako na dubáku. Ťažko povedať či je viac komický alebo krásny. Volá ho že Kitty. Že je to divné dávať stromčekom mená? Milan by vám na to povedal že sa máte strčiť. Má dokonca aj ružovú mašličku tak prečo nie meno. Aspoň sa uňho jeho kamaráti nenudia. Keď pijú Milan z ničoho nič začne škrabkať bonsaj prstom akoby hladil jašteričku pod krkom a hovorí: "No čo ako sa má dnes moja Kittynka? Ňuňu, ale nehryz.. . Dobré dievčatko.“ Vždy sa zopár sekúnd tvária vyjavene ale potom to nevydržia a vybuchnú do smiechu. „Nie že sa nám tu spravíš Milan“ uštedria mu uštipačnú poznámku. Keby vám o nich mal niečo povedať, povedal by že sú to strašní ale strašní magori no má ich rád. Vzťahy sú zvláštne. S niektorými ľuďmi sa Milan cielene nezvykne stýkať. Len tak mimovoľne vníma že sú mu niekde nablízku a keď sa niečo zásadné v jeho živote stane tak sa zrazu z ničoho nič objavia s fľašou vína v jeho dverách a presne vedia čo mu treba povedať. Rozhovor s niekým novým mu často otvára dvere k inému uhlu pohľadu na situáciu v ktorej sa nachádza, na život, na svet. Stáva sa mu, že slová ktoré s nim najviac otrasú vyšli z úst niekoho s kým ho život spojil len na pár hodín, či minút. Napríklad naposledy to bol černoch čo predával suveníry pod Eifelovkou. Prehodil : „Ale madam silu musíte nájsť v sebe nie v druhých.“ Tie slová neboli samozrejme adresované Milanovi. Ani netušil akú silu má aká pani hľadať, no v opojení francúzskeho červeného mu tie slová prišli múdre akoby ich vyriekol sám Orfeus z Matrixu. V ten večer si povedal že jebe na svoj job v kaviarni aj keď tam sú chutné čašníčky. Sadol si k počítaču a napísal silný stĺpček. Nikam sa síce nedostal ale bol taký dobrý že ho každé ráno donútil skúsiť to znovu (spolu s pocitom že svoje stále miesto a šancu na povýšenie utopil v alkohole). Ďalej v jeho živote zohrávajú veľkú rolu vyššie spomínané babenky. Väčšinou sú to citlivky ktoré ho vždy vedia pochopiť keď má depku. „ Si skvelý človek, vieš to? Viem že ma nikdy nebudeš ľúbiť ale som rada že som ťa stretla. Bež sprav čo musíš so svojim životom a buď šťastný. Slovosled je možno iný no v podstate vždy hovoria to isté. „Mal by som im napísať ďakovný príhovor. Žiadna psychologička by predsa pre mňa neroztiahla nohy.“ Poznamenal sám pre seba a škodoradostne sa zachechtal. No svojim spôsobom mali tie dievčatá pravdu. Teda nie že by ste doteraz neprišli na to aký je Milan úžasný. Na to nepotrebujete jeho dievčatá. Ale pravda je že hoci Milan do žiadnej svojej milenky nebol, nie je a nebude zaľúbený, svojim spôsobom ich všetky ľúbi. Veľmi podobným spôsobom ako ľúbi svoju rodinu a kamarátov. Často sa sám pred sebou a pred kamarátmi tvári ako najbezcitnejší idiot storočia, no keby si jedno z „jeho dievčat“ zlomilo nohu bol by v nemocnici skôr ako ich rodina. Lenže city nás robia zraniteľnými, a spoločnosť pre Milanove vzťahy nemá veľa pochopenia a tak si to Milan radšej necháva pre seba. „Last but not least tu je ešte Milanova partia. Čo dodať. Totálny životný skrachovanci. Nie že by niekto z nich mal problém prežiť. Mali to šťastie narodiť s takým peňažným a mentálnym fondom že by sa museli snažiť aby skončili na ulici. Všetci majú slušný príjem vyššej strednej vrstvy. Ale keď ich pozorujete, poviete si že s nimi nie je čosi v poriadku. Sú ako také postavičky z kreslených filmov pre dospelých. Celkom chutné ale nie skutočné. Ale oni sú skutočný ha? No veď práve, skrýva sa za nimi jedno veľké ALE. A s nimi Milan trávi najviac času. Zrejme sa k nim hodí. ALE netreba zúfať. Milan má nádej, povýšia ho a bude písať zaangažované stĺpčeky o nástrahách dnešnej fascinujúco desivej a desivo fascinujúcej dobe kapitalizmu. Amen, Óm, Zen alebo čosi také..

Mary sa zobudila na melódiu na telefóne. Vie že nie je zdravé mať mobil blízko pri tele, ale budík sa jej pokazil a jej sa už celé mesiace nechce zháňať nový. „Na to ešte nie je čas“ Povedala si. Bola odhodlaná kúpiť si nový keď bude mať pocit že sa dostala na tú správnu životnú dráhu. A momentálne v kostiach cítila že ju čaká ešte zopár výhybiek. Prevalila sa na bok a tuho objala paplón. Vstala s akousi podozrivo dobrou náladou. Mala pocit že sa jej niečo zaujímavé snívalo no ani za boha si nevedela spomenúť na to čo. Ešte ani poriadne nevstala a už vyzerala komicky. Zauzlená gumička v strapatých vlasoch, poloha a lá rozpľasnutá žaba na vankúši, smiešne pokrútené nohy a zadok vyliezajúci zo starých nohavičiek s Bambim. „Mala by som trocha schudnúť.“ Pomyslela si ale normálny človek by si skôr pomyslel že by vo svojom veku nemala nosiť nohavičky ktoré si kúpila na strednej. Ale Mary je Mary. Zato k svojej postave má zbytočné výhrady. Rada síce papá ale cvičí jógu, behá a keď je doma sama (posledný mesiac každý deň) tancuje. Tých pár gramov tuku navyše na správnych miestach jej pohybom dodáva trocha zlatej nonšalantnosti. Dneska sa rozhodla že si do práce oblečie šortky s vysokým pásom a rozstrapkanými okrajmi z ktorých jej taktiež trocha vylieza zadok. Praktické keď robíte čašníčku v kaviarni a neradi priťahujete pozornosť. A ak potom idete na konkurz do reklamy ešte lepšie. Pol hodinu prehrabovala skriňu a nakoniec si povedala že kašle na to a dala si k tomu voľné čierne tričko bez rukávov, za vlasy kvietok a na oči štýlové okuliare. „Lebo okuliare všetko zachránia.“ Povedala si v duchu a tešila sa ako si cestou do práce vypije kávu z prenosnej termosky a pustí si hudbu. Poriadne 70te roky, sex, drogy a rock and roll. Cíti sa pri nej drsne. Keď nie v živote aspoň v hudbe je Mary naozaj drsná. Keď prišla do kaviarne pozdravila kolegov ešte stále so slúchadlami v ušiach. „Tá si žije vo svojom svete.“ Mávli nad ňou rukou, načo si ich radšej zložila aby sa to nikoho nedotklo. „Dobré ráno, čo to bude? Lungo s mliekom a noviny ako vždy?“ Spýtala sa stáleho zákazníka s vyslovene nesympatických výrazom. Väčšina ľudí by tie slová nedokázala preniesť s jej entuziazmom no Mary si naozaj žila vo svojom svete. A to bol dôvod prečo si ju tu strážili. Čašníčka bola inak skôr priemerná. Občas poplietla objednávky a než ste pri nej dostali kávu museli ste sa načakať. Ale mala v sebe niečo prečo ju ľudia žrali. Najmä osamelé dôchodkyne ktoré nemali s kým pokecať a muži. Veľa mužov. Lákala ich jej bezbrannosť a naivita. A aby sa jej nekrivdilo treba dodať, že vôbec nebola hlúpa. Občas síce pôsobila ako dezorientované malé šteniatko, no bola inteligentná a sčítaná. Po večeroch zvykla čítať klasickú literatúru, biografie zaujímavých ľudí a pozerať dokumenty o druhej svetovej. Mary sa len skrátka skrz na skrz nehodila do tohto sveta a namiesto toho aby sa snažila prispôsobiť čakala že jedného dňa sa prispôsobí svet jej. Jej naivita spočívala v očakávaní, že ostatný ľudia zmýšľajú rovnako ako ona. Zaujímavé na nej bolo, že napriek istej zdanlivej submisívnosti bola tak trocha rebel. Namiesto tradičného modelu, nájdi si dobre platenú prácu a vydaj sa, si Mary robila to čo sa jej robiť chcelo za pár šupiek a večne bola medzi vzťahmi. Na otázku, čo ty a muži priateľom a rodine zásadne odpovedala „To je komplikované.“ No nemala sa zle, po materiálnej stránke jej nič nechýbalo a hlave mala dostatok priestoru sama pre seba. Len tá jej kariéra, nikam nesmerovala, nikam neviedla. Žila si zo dňa na deň sama pre seba a niekedy mala pocit že je svet naokolo menej skutočný ako to čo číta. Najviac zo všetkého ju napĺňalo viesť hodinové rozhovory s opitými zákazníkmi ktorých nechala v kaviarni často aj po záverečnej s výhovorkou že uprace. Mary vôbec nemala zlé srdce a svoj záujem nepredstierala. Tieto spoločné rozhovory obom stranám rozšírili obzory a často pôsobili terapeuticky lebo Mary vedela a hlavne chcela pochopiť. Vôbec ju to nevyčerpávalo ak sa jej náhodný človek zdôveril. Problém však bol že väčšina mužov brala jej zvedavosť, úprimný smiech a iskričky v očiach ako flirt. Preto tieto rozhovory zo začiatku často prerástli do románikov. A akú úlohu v nich zohrávala Mary? Vrhala sa do nich s entuziazmom ako blázon do mora keď je búrka, a pobrežie je samá skala. Do príťažlivých mužov sa vedela zaľúbiť takmer instantne a potom im vo svojej hlave prirobiť vlastnosti ktoré nikdy nemali a posadiť ich na piedestál. Maryiná láska nebola láska k človeku ale k zidealizovanému božstvu okolo ktorého sa krútil celý jej svet. A keď bola jedného dňa realita príliš neprekryteľná ilúziou, bolo to pre ňu bolestné. Kedysi si myslela že ten najhorší pocit na svete je keď zistíte že človek pre ktorého sa idete rozkrájať vás v skutočnosti nikdy neľúbil. Viac krát sa jej to stalo. Cítila sa ako handra - bezmocná nepotrebná a zneužitá. No oveľa horšie ako dokatované ego bolo, keď prišla na to, že nechce žiť s človekom ktorý ju naozaj úprimne ľúbil. Výčitky ju ťažia dodnes, spolu s pocitom, že možno zahodila životné šťastie. Zároveň sa však konečne môže zhlboka nadýchnuť a to jej chýbalo. Mary však bytostne musí ľúbiť. Napokon, úplne nepodmienená jej láska nebola. Jej „bohovia“ v sebe mali minimálne niečo čo tí ostatní čo ju nezaujali nie. Že to bolo len v jej hlave? Všetko je vždy len v našej hlave. A vedieť ľúbiť intenzívne, vidieť v iných to cnostné a pekné je krásna vlastnosť. No človek nemôže byť po uši zaľúbený pravidelne 2x do roka. Mary cítila že na tom nie je čosi správne. „Možno je čas začať ľúbiť viac platonicky, len pre moment keď sa na mňa niekto sympatický pri rozhovore usmeje. A o pár dní si naňho spomenúť a pousmiať sa. Nič viac od toho neočakávať.“ Povedala si v duchu a trošku sa začervenala. Keby nebola v práci už by sa jej drali slzy do očí. Mary pred inými zásadne neplakala. „Keď raz s niekým budem chcieť žiť asi to bude o inom. O čom? Čas ukáže, snáď...“

V práci to Milanovi to zo začiatku veľmi nešlo. Mal napísať článok o priemerných mzdách na rôznych postoch v jeho krajine. Vlastne sa v tej oblasti dosť vyznal no pocity zo sna s nim lomcovali a niečo tak strohé a ľudsky neuchopiteľné ako ekonomika to v jeho hlave nemohlo teraz vyhrať. Nakoniec ho zachránil jeden z jeho kamošov. Tomáš sa zjavil v jeho práci okolo obeda s tým, že má mimoriadne voľno. Po jedle pozostávajúcom z veľkého hamburgeru, ktorý sa dal jesť len príborom a centimeter širokých hranoliek si dali pár pív, prehodili pár trápnych vtipov a Milan sa opäť dostal na svoju niť. Napísal filozoficko-cynickú úvahu o tom, ako kapitalizmus zdiera niektoré skupiny ľudí. „Je skurvene krásny, krásny na kurvu. Alebo krásny jak tá kurva? Ha, ha Tomáš čo povieš?“ Prehlásil Milan. „Horší ako ženská“ pomyslel si Tomáš, no bol zvyknutý a tak sa začal smiať tiež hoci netušil o čom Milan hovoril. Po vydarenom posedku napísal skôr stroho znejúci článok do ktorého zašifroval pár skrytých významov ktorým rozumel len sám. Zatiaľ nemal príliš veľa priestoru a nechcel to pokaziť. No dal si záležať. Vysvetľoval tak, aby aspoň základu problematiky porozumela väčšina čitateľov. Volal sa vskutku kreatívne : „Prehľad finančného ohodnotenia v rôznych zamestnaniach.“ No Milan ho sám pre seba nazval „Prozreteľnosť kapitalizmu.“ Nevedel sa rozhodnúť či to čo tým článkom chcel povedať bolo viac smiešne alebo smutné. Problém ľudí podľa Milana bol v tom v čom podľa neho bola aj ich krása. Mali svedomie, to áno. Väčšina bola vlastne dobroprajná, no veľmi ľahko sa naučili žiť s tým čo sa ich priamo nedotýkalo. Nepripúšťali si následky svojich činov pokiaľ ich nemali priamo pred očami. Je pohodlné zabúdať, je potrebné klamať, a úplne najpohodlnejšie je zabúdať na vlastné klamstvá. Najsmutnejšie na tom bolo, že čiastočne to robil aj on sám. A s takýmito nezmeniteľnými vecami sa Milan trápil vo voľnom čase. Teda, keď bol sám. Prišlo mu hlúpe pripustiť si v tejto chladnej dobe že myslí aj na iných.

Keď prišiel domov našiel pred dverami Lenku. Dievča, ktoré zbalil ešte keď robil čašníka. Pravidelne pár krát do týždňa sedávala v kaviarni Zrnko pri kapučíne, čítajúc niečo do školy a keď ju to prestalo baviť aj niečo o histórií. Študovala filozofiu, čiže mala asi rodičov s lepším príjmom ak si mohla dovoliť niekoľko krát do vysedávať v kaviarňach. Mala hladké rovné vlasy, nie príliš husté no s chutnou ofinkou. Nosila hranaté okuliare s hrubým čiernym rámom a bujné poprsie mala dokonalo zakryté blúzkou pozapínanou až ku krku. Na tvári žiaden make up, no na perách dráždivý červený rúž. Vystupovala s istým odstupom ale vždy keď ju obsluhoval Milan nahla sa dopredu a udržala s ním dlhší očný kontakt ako s druhými. Raz prišla krátko pred záverečnou. Kľúče od bytu omylom zabudla u kamarátky ktorá bola na koncerte a tak nemala kam ísť. Milan sa jej spýtal čo tam robí, zakecali sa a pozval ju k sebe domov. Zvyšok si už viete domyslieť.

„A Lenka?“ „Áno Milan?“„Vieš prečo vrabce zostávajú na našom strome aj po zotmení?“ Spýtal sa jej sediac na malom balkóne s pohárom vína v ruke a s dohárajúcou cigaretou v popolníku. „Čo prosím? Na akom našom strome?!“ Spýtala sa Lenka s údivom a s obavou o Milanove duševné zdravie. „No, na tamtom strome pred Billou sedia vrabce aj v noci. Vidno ich lebo na strom svieti žlté svetlo z Billy. Pamätám si zo školy že vrabce zo zásady nespia na stromoch aby ich niečo neulovilo. Mám takú teóriu, že na tomto strome sú také malé lazerové svetielka ktoré ich chránia ako klietka. A ráno keď slnko vyjde opäť sa vypnú.“ „Vieš si to predstaviť? Ako prerušované čiarky vychádzajúce z jedného pomyselného bodu nad ich hlavami, tvoriace obrátený vejárik.“ Lenke došlo že Milan veľa vypil, rozcitlivel sa a trepe nezmysly. Ale prišlo jej ho ľúto a tak skúsila intuitívne nadviazať na jeho vlnu. „ Možno chcú aspoň v noci mať jedno miesto kde sa zídu aby neboli sami.“ Odvetila Lenka ktorá tam teraz sedela v rovnakej blúzke v akej ju prvý krát uvidel v kaviarni. No teraz bola pokrčená a kadejako zle pozapínaná. Okrem toho mala úzku sivú puzdrovú sukňu bez silóniek, lebo tie roztrhali. Skrátka, vyzerala ako prototyp sofistikovanej sexy office ženy po rýchlovke „Možno, povedal po krátkom zamyslení. Vieš Lenka ty si skvelá prečo nie sme zaľúbený ? Isto by nám to klapalo“ Chvíľu zamyslene mlčala a potom sa trpko pousmiala úsmevom života znalej ženy. „Nie je to žiadna prevratná odpoveď no skrátka to tak asi nemá byť. No verím že raz každý z nás nájde to čo potrebuje. Aj keď možno v úplne inej forme ako si to predstavujeme“ Žmurkla naňho, teatrálne si potiahla z cigarety a zahľadela sa na dym. „No teraz už musím ísť, ráno skoro vstávam.“ Milan sa na ňu spurne pozrel, zamyslel sa a navrhol. „ A nechceš tu prespať? Minule si si tu predsa nechala čisté oblečenie. Keď sa posnažím nájdem ti aj kefku„ Hovoril už celkom prosebne ako smutný psík. “Hmm.. tak dobre. Ale poďme si už ľahnúť.“ So zívnutím navrhla Lenka. Vošla dovnútra, stiahla si sukňu a zvalila sa na Milanovu posteľ. „Dobrú.“ Popriala mu, keď sa práve chystala zababúšiť a otočiť sa mu chrbtom.. „Počkaj ešte jednu otázku.“ Prevrátila veľkými mačacími očami no nemala srdce aby odmietla. „No dobre Milan akú.“ „Ako to že si mi hneď tak verila? Ako si mohla vedieť že nie som ako Tomáš a nebudem na teba kašlať keď mi dáš?“ Bola to dosť zvláštna otázka, pretože to na ich vzťahu z pohľadu väčšiny ľudí nič nemenilo. Pre Lenku to však menilo všetko. „Racionálne som to vedieť naozaj nemohla, no keby sa niekto spýtal odprisahala by som to. Zahľadela sa naňho. „Proste som to cítila, rovnako teraz cítim že medzi nami láska nikdy nebude. „Cítiš, hmm“ Zamrmlal Milan. Myslel veľmi pragmaticky a znepokojovalo ho, že napriek tomu že jej argument nebol ničím podmienený, preniesla ten pocit aj naňho. „Ach vy ženy, ste ako také moje šamanky.“ Zažartoval a Lenka sa pousmiala. „Teraz už naozaj dobrú.“ Zívla, zvalila si hlavu a učučkala sa. „ Dobrú.“ Zamrlal a prevalil sa na brucho s tvárou obrátenou k nej. Rád pozoroval ženy keď zaspávali. Čosi ho na tom pohľade dojímalo aj keď to boli ženy ktoré nemiloval. Po chvíli mu začali klipkať oči. „Možno sa mi opäť bude snívať o neznámej.“ Prebleslo mu hlavou.

Mary domov večer prišla v zlej nálade. Dneska v kaviarni nebol žiaden zákazník ktorý by s ňou hodil reč. Navyše jej po týždni zavolali rodičia a pripomenuli jej, že by sa radi dožili vnúčaťa.„ To už je čo za princíp že človek má mať dieťa kvôli svojim rodičom.“ Zavrčala i keď vedela že v skutočnosti to vlastne bolo myslené zo žartu a dotklo sa jej to pretože bola príliš vzťahovačná. Nemohla si pomôcť ale ak niekto skritizoval čokoľvek čo súviselo s ňou ovládol ju pocit že v skutočnosti kritizuje ju ako človeka. Viac ti tie vlasy pristali dlhšie –si škaredá, mala by si nájsť lepšie miesto? – nie si dosť dobrý človek.. Takéto iracionálne obavy Mary prepadali často. No naučila sa s tým žiť. Na druhú stranu nikto nedokázal oceniť západ slnka, teplú vodu vo vani a chuť rannej kávy tak dokonale ako ona. Vždy keď ju niečo trápilo našla desať vecí ktoré ju robili šťastnou. A tak prišla domov, napísala si myšlienku dňa do notesu, zaliala si čaj a šla sa okúpať. Lenivo si prelistovala knihu a zaspala.

„Hore sa, hore sa hore sa do výšin až nad oblaky.“ Kričia ženy s nohami krivými a vyťahanými akoby boli bociany. Dupotavo tancujú na pláži a hrá im do toho kabaretná hudba. Z čiernych sandálov na opätku im vyliezajú obrovské, na ružovo nalakované nechty a kdesi hore pod oblakmi sa im črtá minisukňa. Keby Mary nehrozilo že ju zašliapnu, tak by aj rozmýšľala, či im nedovidí na nohavičky. No takto len zmätene pobehuje snažiac sa prežiť odhodlaná ako Xena. Strapaté vlasy jej vejú, má zaťaté zuby a prísny výraz. V hlave jej pulzuje, pohyby vníma spomalene, ako to pri návale adrenalínu býva. Oči jej behajú na všetky strany. Nevie, kam sa pozrieť skôr. Odskakuje, behá, zúfalo sa snaží uhnúť nohám a zachrániť si život. Až do kým nevrazí do nožníc s topánočkami ktoré si ju na rozdiel od obrích žien všimli. „Ty nebáť drobček, ňu, ňu, ňu, mi ti pomôcť..“ Berú si ju do dlaní, visiacich na plápolajúcich rukách z lana. Škrabkajú ju pod krkom, akoby bola zvieratko. Mary sa cíti ponížene a bezmocne, má chuť kričať a vynadať im, čo si to dovoľujú. No to by sa ocitla opäť na zemi a tam by ju mohli pošliapať obrie ženy. „Nó, malinkáá, ty nebáť. My ťa posadiť do kvetináč a pravidelne ti dáme voda.“ Prehlásili ubezpečujúcim tónom. „Ale veď ja som človek, nie som ani zviera, ani rastlina!“ Kričala Mary z plných pľúc, no nedokázala presvedčiť ani len samú seba. „Dofrasa počujete?! Človek!!“ Z celej sily sa hádzala o ruky ktoré ju držali. Kopala a búchala päsťami, no nemalo to žiaden efekt. „Pre teba dobrý kvetináč, nič neboj..“ Cítila ako jej pot tečie po nohách. Bola vyčerpaná. Navyše sa jej ťažko dýchalo keď si nožničky zovreli dlane aby neutiekla. Posledný krát sa vzoprela a z celej sily sa tresla o dlaň. Jej telo sa po nej len tak bezmocne zošmyklo akoby sa šmarila o stenu.

Šok ktorý v sne prežila ju zobudil. Zistila, že je spotená akoby ju niekto oblial a pod paplónom sa trasie od zimy. Vstala teda, vymenila paplón a rozhodla sa osprchovať. Sadla si do vane a pustila horúcu vodu. Zahľadela sa na svoj útly pás a mäkké boky. Prebleslo jej hlavou že jej telo je vlastne krásne, zdravé a odolné. Napriek tomu sa cíti slabo „Aké hlúpe.“ Mary prežívala návaly paniky každý deň. Bolo to niečo, čo v sebe mala od detstva a už sa viac menej zmierila s faktom že to nezmení. Zamyslela sa. "Prečo nemôžem byť napríklad ako taký Picasso? Ten mal tiež veľa lások a bol úplne iný typ človeka ako ja. Áno, možno ľudia okolo neho často trpeli. No musel byť dôvod prečo napriek tomu zostávali pri ňom." Povedala si, ako keby ho poznala osobne. O to, aký bol naozaj, však ani nešlo. Ak ľudí niekto fascinuje, ide skôr o to, čo pre nich daná osoba predstavuje, než o jeho pravú podstatu. A pre Mary bol Picasso stelesnením človeka dravého po živote. Keď nad nim premýšľala, chcela vlastne prebudiť svoju vlastnú dravosť, ktorá v nej kdesi hlboko potlačená driemala. Brzdilo ju milión dvesto obáv, no ona už toho mala dosť. Pozrela sa na fľaštičky s kozmetikou a mala chuť šmariť ich o stenu. Samozrejme to neurobila, len si to krásne vizualizovala, čo jej spravilo dobre. Rozhodla sa. Niečo napíše. Nie však tak, ako doteraz (Mary totiž občas písala básne ktoré nikomu neukazovala). Tento raz to bude niečo veľké. A s týmto predsavzatím, hoci veľmi vágnym si šla znova ľahnúť.

„Kto si?“ šepká muž v jej sne. Mary nič nevidí a ústa jej nejdú otvoriť.“ Cíti jeho vôňu a je jej dôverne známa i keď netuší odkiaľ. Upokojuje a uvoľňuje ju. Takto nejako si Mary predstavuje, že sa cítia ľudia čo meditujú : „Všetky končatiny vám oťaželi, cítite príjemne teplo.“ Dotkol sa jej dlaňou za rameno a začal jej masírovať krk. Cítila, že je vzrušený a tak čakala, že sa začnú milovať. Namiesto toho jej na telo vtisol zopár jemných bozkov cez šaty. Objal ju tak tuho ako ju už dávno nikto neobjal. Vlastne takto tuho ju objímali asi len jej rodičia. Vložil jej ruku pod blúzku a nežne ju škrabkal po chrbte. Mohli to byť hodiny a mohli to byť minúty. Napokon, bol to len sen, no mala pocit akoby to bolo v jej súkromnej izbe, v jej súkromnom vesmíre kam si môže kedykoľvek odskočiť keď je skutočný svet na ňu už veľa. Momentálne chce cítiť len čosi v sebe, čosi, čo už dlho zanedbávala. „Tak tu si sa predo mnou skrývala..“ Zašepkal mužský hlas a Mary z neho po tele prebehla príjemná horúčava.

Keď Tomáš vstal Lenka už bola dávno preč. Nechala mu odkaz. Použila náhradný kľúč, vraj mu ho potom vráti. Nemal sa kam ponáhľať aj tak mu však bolo podozrivé, že spal tak dlho. Zvyčajne sa zobudil v čase v akom vstával do práce a potom sa ešte chvíľku váľal po posteli. Ale bol to dobrý spánok, vrátil mu silu. „Opäť tá neznáma? A opäť mlčí“ Vzdychol si. „Čo sa to len so mnou začína diať? No bol to pekný sen, fakt príjemný“ Vstal a rozhodol sa, že začne pracovať na ďalšom článku - fungovanie Eurobanky. Bola to len radový článok, nie krok vpred, ale rozhodol sa, že ho spraví dôsledne a potom môže skúsiť navrhnúť zamestnávateľom zopár nových tém. Možno by predsa len vedel prísť s niečím sám. „Pekne po rade, treba pracovať systematicky!“ Povedal, netušiac či len v hlave alebo nahlas. Snažil sa mať život pevne usporiadaný a aj bol. Doteraz však robil len to, čo musel aby si zachoval štandard na aký je zvyknutý. Teraz však bolo načase začať robiť niečo, čo malo hlbší zmysel. Dúfal, že aspoň niekoho svojimi článkami zasiahne, že niečo ovplyvní. Ešte pred týždňom by sa na tej myšlienke cynicky zasmial a radšej si zapálil alebo sa odmenil hraním videohier, či pozeraním filmov s jedným z jeho dievčat. Povedal by si, že aj tak nič nezmení. Teraz však cíti, že by mal. Nevedel čo presne z toho bude, no netrápilo ho to. Riadila ho intuícia, čo sa dialo málo kedy. Naposledy vtedy vo Francúzsku. Nerozmýšľal nad tým čo by od neho chcel nadriadený, ani nad tým čo ľudí zaujíma, čomu rozumejú a čomu nie. Písal slová tak ako mu prišli na jazyk. Nechal svoje myšlienky plynúť automaticky, ako vodu keď vypustíte umývadlo. Teda, nie že by to nebolo premyslené. Automatické to bolo len preto, že zo seba vypustil to, čo v jeho podvedomí zrelo už mesiace. A teraz sa chystal urobiť to isté. Vypustí umývadlo. Vedel o čom bude písať : „ Spôsob akým sa nám politici snažia dostať do hlavy.“ Povedal si nahlas s nadšením. „O tom ako nás manipulujú a hrajú sa s nami, aj keď im o nás v skutočnosti vôbec nejde.“ „Mal by som s jedným urobiť rozhovor a skúsiť to naňho psychologicky.“ Prebleslo mu hlavou i keď samozrejme vedel, že je to nerealizovateľné. „Musí byť hrozné byť taký politik. Čo z toho tí ľudia majú? Stále sa predháňať, dokazovať každému že ste o triedu lepší. A každý z vašej skupiny o triedu lepších to chce dokázať aj vám. A keď vyhráte, opäť sa nájde niekto a tak stále dokola. Nikdy nemôžete tráviť čas s niekým kto vás má proste len tak klasicky rád.“ Doteraz ho vždy štvali, najradšej by ich videl všetkých mŕtvych. Teraz by im však žalostne chcel porozumieť.

„No nič to, na dnes stačilo.“ Povedal si, keď dokončil článok o Eurobanke, a zavolal šéfovi. Už mu zostávalo len čakať, či mu jeho nápad schváli. Nechcel na ňom začať dopredu pracovať, lebo sa bál, že by bol príliš sklamaný keby mu to nedovolil. Šiel si zaliať čaj a pripraviť večeru. Dneska to bude niečo špeciálne. Opečie si šampiňóny, zaleje ich našľahanými vajíčkami, a celé to posype kúskami aromatického syra ktorý mu priniesla Lenka z dovolenky v Taliansku. Doplní to jogurtom zmiešaným s koreniacou zmesou na šalát, nakrájanou zeleninou a čerstvými žemličkami. „Mňam, môžem sa vydávať .“ Povedal si a skontroloval čas. „O chvíľu by tu mala byť Lenka s kľúčmi, možno si dá so mnou.“ A naozaj, kým stihol upratať zjavila sa vo dverách. „ Helou ma bitch! Ako si sa dneska mala? “ Nechceš sa so mnou najesť keď už si prišla s tými kľúčmi?..“ Zarazil sa keď ju zbadal. Vyzerala akoby sa stalo niečo príšerné.