Múzeá Speyer & Sinsheim lietadlom II.

Izba bola podkrovná, na čo nás upozornila už pracovníčka na recepcií, ak to bude moc "peklo" máme si ju prísť vymeniť o inú izbu o poschodie nižšie. Jej orientácia na východ nás presvedčila natoľko, že sme si ju nevymenili. Predpokladali sme, že izby orientované na západ budú v čase nášho poobedného príchodu rozpálené ešte viac. Zaspali sme približne o jednej hodine ráno, budík zvonil o päť hodín na to. Aj tak sme ho asi tri krát preložili a teda nám trvalo až pol hodinu kým sme sa "vykopali" z postelí. Vstal som z postele a ako prvé som si zo strešného okna odfotil východ slnka:

Tesne po pol siedmej sme kráčali na raňajky, ktoré boli vo forme švédskych stolov. Počas raňajok som sa viackrát pozrel na hodinky, ako do taniera. Všetky letové plány sme mali podané ešte z domu, takže sme mali časový limit na odlet aby nám letový plán neprepadol. Aby sme dohnali stratu počas presúvania budíka, snažili sme sa rýchlym krokom vrátiť späť na izbu sa dobaliť. O chvílu sme už stáli na recepcií, odovzdali kartičku od izby, zobrali každí po 2-3 samolepky Speyer múzeum B-747 a Buran-u na pamiatku.

Čakala nás cesta na letisko, už po pár metroch sme sa míňali s múzeom, no nedalo mi nespraviť si ešte jednu fotku "jumba" .

Cestou na letisko sme prechádzali popri priemyselných halách, všimol som si na parkovisku pri hale, že pri vstupe boli vyhradené parkovacie miesta pre ženy :) opäť sme si potrvdili, že Nemci myslia "na všetko".

Náš ranný plánovaný let bol zo Speyeru do Sinsheimu. Letisko Sinsheim vyzeralo na mapách ako lokálne aeroklubové letisko, skúšali sme sa tam dovolať niekoľkokrát, no neúspešne.

Po príchode na letisko, sme šli hore do veže sa opýtať na letisko Sinsheim. Veža bola zamknutá, no v odletovej hale sme stretli pilotov zo Švajčiarska dúfajúc, že nám ozrejmia našu otázku, no oni len pred chvíľkou pristáli a práve čakali na cestujúcich. Tak sme aspoň prehodili pár slov a pokračovali sme k lietadlu.

Bolo pekné letné ráno a nás už čakala natankovaná KLS-ka na aprone:

Čakal nás približne tridsať minútový let Speyer - Sinsheim. Po odlete zo Speyeru sme sa informovali priamo na službe riadenia o otváracích hodinách v Sinsheime, kde nám potvrdili, že letisko je otvorené a nemal by byť problém s odstavením lietadla na päť hodín. Ešte jeden okruh nad Speyerom a už letíme priamo na Sinsheim.

Sinsheim je ľahko identifikovateľný aj z výšky, pretože TU-144 a Concorde sú pekne videľné. Spravili sme si prielet nad dráhou, zaradili sme sa do okruhu tak, aby sme videli Concorde 😇 Spravili sme si na nad ním ešte nejakú tú otočku.

Už z výšky to bol zážitok vidieť a nevedel som sa dočkať kedy sa dostaneme dovnútra. Predsa vidieť krídlo Katany a Concorde to sa nepodarí každý let. Po pristáti nebolo na letisku ani živej nohy. Letisko nie je oplotené, je voľne prístupné verejnosti.

Sinsheim je malé lokálne letisko "aeroklubákov" s trávnatou dráhou. Odstavili sme katánku na nami určenom stojisku. Pre istotu sme nechali v kokpite papier s kontaktom, keby ból nejaký problém a naša cesta pokračovala do múzea. Mapy v telefóne ukazovali múzeum 20 minút pešo. Bolo veľmi teplé letné dopoludnie a cesta nám prišla dvojnásobne tak dlhá, no spomienky na pohľad z výšky nás ťahali vpred.

Po pár minútach sme už míňali hotel Sinsheim, ktorý sa dá využiť taktiež ako rovnocenná alternatíva na nocľah vrámci "kombo" vstupeniek do oboch múzeií. Oba hotely sú orientované prakticky ihneď pri múzeách, takže sme vedeli, že sme už veľmi blízko. Volili sme nocľah v Speyeri iba kvôli tomu, že je tam strážené letisko a nemuseli sme sa báť o naše lietadlo.

Pokračujeme ďalej a ten majestátny výhľad nás doslova fascinoval. Museli sme to zachytiť aj keď sme vedeli, že to je len druhá z tisíc "takých" fotiek, ktoré ešte len urobíme. Popredná scenéria stále progresívnych Nemcov v budovaní nám to trochu kazila.

Príchod do múzea je ešte krajší, ako som čakal podľa internetu. Určite si nepomýli človek vstupenku, či je v Speyeri alebo Sinsheime. Použili sme svoje zostávajúce vstupenky a pokračovali sme po najkratšej ceste k nadzvukovým strojom na strechu.

O chvíľu už sme na streche. Pod každým lietadlom sa nachádza automat, ktorý limituje maximálny počet návštevníkov v každom lietadle. Čakáme asi päť minút, kým odídu dvaja ľudia a môžeme vstúpiť do Concorde. Pri pohľade na dlhý rad "hadovitých" zábradlí, sme radi, že sme navštívili múzeum v strede týždňa a nie cez víkend :)

Lietadlo je naklonené v oboch rovinách, takže vyškriabať sa hore do kokpitu je prvé metre trochu nezvyk. Lietadlo je na prvý dojem veľmi úzke, no tá atmosféra, ktorou dýcha, je fascinujúca, až mystická. Aj po rokoch je cítiť veľkým technickým pokrokom, zmyslom inžinierov a konštruktérov pre detail a všeobecne podmienkam za ktorých vzniklo. V lietadle bol veľmi príjemný vánok (ktorý vytváral komínový efekt otvorených dverí pri kokpite s ventilátorom a dvermi na konci trupu), tak sme v ňom pobudli trochu dlhšie. Do kokpitu sme sa vrátili pozrieť ešte asi dvakrát, kým sme opustili lietadlo. Veľmi sme si chceli sadnúť na sedadlá pilotov, vrátili sme sa na recepciu a skúšali sme pani Nemku prehovoriť, nech nám otvorí zasklené dvere, no nemeckým asertívnym "NIE" sme boli vybavení.

Ulička je taktiež veľmi úzka, tak sme si aj lahli a prečo nie ? Veď sme vo first class ! Concorde je neuveriteľný stroj, je o veľa premyslenejší, dokonalejší, viac ako som si dokázal predstaviť. Európska precíznosť a dotiahnuté detaily sú z neho cítiť doslova na každom kroku. Jeho špecifikácia, návrh, detaily by stáli za samostatný článok.

Napríklad okná. Človek vidí, že nie sú najväčšie, no v lietadle necíti nedostatok svetla, keď som sa bližšie pozrel, zistil som, že okná sú skutočne veľmi malé. Doslova len o niečo väčšie ako telefón.

"Gear down - four green". Ďalšia špecialita Concorde, štyri podvozkové nohy, táto zadná nemá žiadnu nosnú funkciu slúži iba ako "pomocné koliečko " pri vzlete, aby neprišlo k "tail-strike".

Nechcelo sa nám preč, no hodinky nás opäť donútili presunúť sa do Ruskej "pýchy" nadzvukového civilného letectva. Tu-144 je na prvý pohľad o veľa širšie v porovnaní s európskym variantom. Ruský kokpit mi prišiel ako o dve generácie pozadu v porovnaním s európskym. Subjektívne mi to príde, že nie je tak logicky usporiadaný a do detailu dotiahnutý, ale určite tam je všetko čo tam má byť 😊.

Celé lietadlo pôsobí o veľa chladnejším a menej ľudským dojmom. A možno za to môžu len všade prítomné ruské napísy v azbuke, ktorým nerozumiem 😆 ?

Sústava podvozkových kolies Concorde s karbónovými brzdami, ktoré by mu mohli závidieť i dnešné superšporty a v Concorde boli použité už v osemdesiatych rokoch.

Po tom najlepšom sme sa pustili prebehnúť ďalšie expozície, ktoré boli v tomto múzeu. Exponáty boli rovnako rozsiahle a dychberúce ako v Speyeri ale už sme približne vedeli akú úroveň čakať. Ešte dovčera som si pod pojmom technické múzeum predstavoval niečo úplne iné. Je to neuveriteľné. Sinsheim má najmä interiérové exponáty v porovnaní s predošlím múzeom, o ktorom píšem v prvom diely. Ich rozsah, stav, určite v ničom nezaostáva za Speyerom, len niektoré sú z trochu iného súdka.

Motorky, Ferrari, Mercedes, Lamborghini, vlastne, asi by bolo lahšie vymenovať čo tam nie je ... ale nič ma nenapadá. O veľa veciach som si predtým ani nevedel predstaviť, že by mohli byť v múzeu.

Začali sme automobilmi, ktorých tam bolo zase (ako všetkého) neuveriteľne veľa.

Jeden z prvých Mercedesov typu G.

Audi, predpokladám, že to ešte nie je s pohonom quattro 😃.

Niesom extra fanúšik automobilov, ale o niektorých kúskoch som ani netušil, že boli vyrobené, napríklad:

Ale tak každý musel nejako začať 😆.

Myslel som napríklad toto Lamborghini. Takže od takýchto kúskov až po najrýchlejšie "auto" sveta :) . V októbri 1970 v Utahu-USA pokorilo rýchlosť 1014 km/h

Približne desať takýchto pekných kúskov na paru, ktoré sú vážne vysoké a masívne tu si pri nich človek pripadá doslova maličký.

Pár takýchto lodných motorov s výkonom desiatok tisíc koňských síl.

Takže, od motorov a generátorov na celú výšku haly, sme sa prepracovali až k miniatúram.

Keby ste si nevedeli predstaviť ako sem priviezli Concord, je to zmenšené na situácií v miniatúre. V obchode pri recepcií ponúkajú za pár eur video záznam z tohto transportu. Keď už ste v tom technickom múzeu, môžete si ho kúpiť, alebo knihu alebo inú drobnosť o múzeách tak, že si najskôr naprogramujete robota. Budete to mať o cca dvadsať precent lacnejšie ako s obsluhou človeka ☺️.

Stavili sme sa ešte v obchode pri recepcií, kúpili knihu o múzeách v ktorých sú popísané detailnejšie neiktoré expozície a často i príbehy ako sa dostali najväčšie exponáty do múzea. A ešte k tomu sme prikúpili nejaký ten model Concordu 🙃. Opäť sme sa snažili naháňať ručičku na hodinkách aby sme odleteli podľa plánu. Nasledoval obed a zrýchlený presun na letisko, aby sme stihli odletieť včas.

Na letisku nás čakala Katánka, ktorá bola už slušne rozpálená zo slnka, vonku bolo cez tridsať stupňov. Juro behol ešte kúpiť nejakú chladenú vodu, ktorá nám vydržala chladená tak desať minút. Kvoli prekážkam po vzlete, sme si spoločne prešli odlet, spravili brífing , prešli núdzové postupy, prepočítali sme dĺžku dráhy na vzlet a stúpacie výkony.

Juro nachystal zásoby vody, už sme zatvárali kabínu a čím skôr naštartovali lebo bez točiacej vrtule a otvorených okien to bol pekelný skleník. Spravili sme motorovú skúšku a už sme rolovali na vzlet. Odpútali sme sa vo vzdialenosti ktorá zodpovedala výpočtu, čo nám zlepšilo náladu. Tesne po odpútaní sme chytili taký poryv vetra, že sme sa obaja ”zobudili” 🤣. Bolo hneď jasné, že termika dnes funguje a plachtári si určite dnes prídu na svoje.

Každý vietor do čumáku nám pri vzlete vylepšoval náladu pretože skracoval dĺžku potrebnú na rozbeh až do bodu odpútania. Zavreli sme klapky pokračovali sme v stúpaní a bezpečne sme vystúpali do letovej výšky. Let bol veľmi turbulentný, čo potvrdili naše predpoklady. Horšie bolo, že sme väčšinu letu odleteli s vetrom do čela ktorý nám trochu predĺžil dĺžku našeho letu. Boli sme veľmi radi, že sa nám predĺžiť prenájom lietadla do nasledujúceho dňa do 12:00 a mohli sme vybrať variantu s noclahom v Prahe, pretože ešte dnes letieť domov, by bolo na nás asi trochu veľa.

GPS log z našeho ďalšieho trojhodinového letu Sinsheim - Praha Letňany.

Let prebiehal rýchlo. Ešte sme žili zo zážitkov, no naše telá už boli dosť unavené tak sme sa tešili do Prahy.

Výhľad z kokpitu našej maleje katanky, ešte v Nemecku. O chvíľu sme už prekročili českú hranicu a už po preladení na českého riadiaceho sme sa cítili ako doma. Pri Karlových Varoch sme na frekvencií počuli “Skytravel” Boeing 737-800 spoločnosti Travel Service s dovolenkármi, ktorý práve dostal povolenie na vzlet. Po Karlových Varoch si nás pražskí riadiaci prehadzovali ako "horúci zemiak" a ani sme sa nenazdali, a už sme točili na “finále” v Letňanoch.

Jurov status na "insta" po pristátií v Letňanoch. Ja som medzi tým išiel vybaviť palivo, aby sme mali ráno natankované a stihli sme vrátiť lietadlo do 12:00.

Nasledoval rýchly presun na izbu, zhodiť veci, osprchovať sa, dať sa trochu dokopy a už sme pili "U Fleků " flekovský špeciál. Tie padli s takou rýchlosťou, ako keby nám ani nič nepriniesli. Nasledovala miestna večera "flekovský guláš" alebo "sviečková".

Aby sme vôbec vedeli, že sme v Prahe, aspoň na hotel prešli peši, čo nás už "dorazilo" a zrazu mi zvonil ráno budík.

Doslova sme zavreli svoje tašky, behli na hotelové raňajky a už sme sa viezli v metre na letisko Praha-Letňany.

Pretočil som vrtulu, skontroloval lietadlo a Juro medzitým stihol popozerať lietadlá stojace vedľa a už sme rolovali na vzlet, aby sme stihli odletieť podľa posledného podaného letového plánu.

GPS log z našeho posledného dvojhodinového letu Praha Letňany - Trenčín.

Českí riadiaci nám dali pár skratiek, tak nám to skrátilo plánovaný let o pár minút.

V riadenom priestore pri Pardubiciach nám predali informácie o prevádzke "2xL-159 Alca po vzlete na vašej jedenástej hodine stúpajú do 10-tisíc". Proti slnku sa nám ťažko hľadali ale našli sme ich o dvadsať sekúnd, už mali skoro dostúpané a boli už na našej deviatej hodine. Po nich šli Gripeny ale to už sme boli za Pardubicami a len sme počuli, že sú po vzlete a nasledujú Alcy.

Bolo to príjemné spestrenie. Už sme boli vysmiaty ako dve "lečá", pretože cestu z Prahy sme poznali a už sme sa aj tešili na Trenčín.

Preladenie z českých riadiacich na “našich“ uzavreli sme letový plán a už sme točili "na finále" v Trenčíne. Super pocit, po tisíc mílach byť opäť doma, aj keď náš výlet trval len päťdesiatdva hodín.

Pristáli sme a už stojíme pred hangárom. Je nám lúto, že už výlet skončil, no zároveň sme doslova nabití zážitkami. My sa už vybalujeme z "našej" Katánky, ktorá nakrútila viac ako jedenásť letových hodín za náš výlet. Práve sme ju "dolietali" a ona pokračovala priamo do servisnej prehliadky. Ale už bola medzi svojimi, medzi lietadlami, ktoré brázdia nebo doslova po celej Európe. Podarilo sa nám vytvoriť "rekord" na navigačných letoch vrámci leteckej školy. Veríme, že podobných letov bude pribúdať. Bolo to ukončenie môjho náletu hodín na navigačných letoch a mohol som pokračovať ďalej vo výcviku. Ukončenie, o akom som doslova mohol len snívať ... ( sníval a neskôr aj zažil 😇).

_______________________________________________________________________

Pár info na koniec :

Kombo vstupeniek do oboch múzeií

(ubytovanie na noc a raňajky v cene) 90€/osoba

Vilshofen pristávacie poplatky 9€

Speyer poplatky (nočné státie+pristávacie poplatky) 26€

Obed/večera v Nemecku vychádzali približne 10€/osoba

Letňany (nočné státie+pristávacie poplatky) 28€

metro v Prahe 5€/osoba

Hotel v Prahe 35€/osoba

Odleteli sme jedenásť a pól hodiny čo bolo 998 letových míľ približne 1850 kilometrov, pristávali sme na štyroch rôznych letiskách, leteli sme cez tri štáty (Česká republika, Nemecko, Francúzsko), navštívili sme dve najväčšie Technické múzeá a zažili sme jeden parádny zážitok !

_________________________________________________________________________

Letu zdar !

Juraj a Martin

Ak chceš sledovať naše "zážitky":

https://www.instagram.com/pilotduri/

https://www.instagram.com/matohardcore/